Trénovali sme ...

Ako to tu Lenka načala tému o predvianočnom upratovaní? Opisom sviatočnej idylky z nemeckej reklamy?, kde všetci elegantní, s blaženými úsmevmi, sedia za vianočným stolom, rozbaľujú darčeky? A to v jedinečnej slávnostnej atmosfére plnej pokoja, lásky a radosti....  Ako sa tomu u nás hovorí: "A potom sa zobudila a ruka v šerbliku" (pre neznalých nočník)

Na druhej strane, také výzvy sa neodmietajú. Však čo sme my voľajaké B-čka? Ale chce to nejaký plán, tréning, prípravu, motiváciu, zameranie sa na cieľ ....... . Keď sa rodina spoločne stretne len párkrát do roka, ako majú všetci zúčastnení vedieť čo a ako ....?   Voľajaké plánovanie, rozposielanie inštrukcii, časového harmonogramu, zadelenie úloh  .... u mňa absolútne nehrozí. Ostáva mi jedine viera, nádej, schopnosť improvizovať, byť veľkým diplomatom, občas dosť zúfalým, rodinným bláznom... ešte, že mám pomocníka ... Všetko vrámci hesla "Hurá" a "Zúfalé ženy, robia zúfalé činy"

Na nedeľu som si pre istotu naplánovala generálku. Štvoré narodeniny, v priebehu dvoch týždňov, sú už ozaj vážnym dôvodom na stretnutie celej rodiny, no tej najzákladnejšej.

Všetko prebiehalo podľa plánu, ktorý nanešťastie chýbal. Len mne starej kofe, za tie roky nedošlo, že príprava dvoch tort aj keď jednoduchých, v kombinácii s varením obeda, tiež easy, je pri mojom "komotnom" čítaj spomalenom tempe, nad moje sily.  Najlepšie na tom všetko bolo, že som stále experimentovala aj za pochodu. Však prečo nie, keď sa rieši veľa vecí naraz, tak sa samozrejme, všetko "darí" ....

Výsledkom bol, obed v celku v rozumnú dobu, dokonca aj celkom chutný, som sa rozhodla. V druhej polovici som si dokonca aj ja sadla na zadok k ostatným či k stolu.  Skoro som zabudla udeliť verejnú pochvalu MM a mladšej deve, ktorým sa podaril priam zázrak. Stôl v obývačke bol na pár krátkych okamihov prázdny. Joj zabudla som ho odfotiť. Ako nejdem opisovať ako vyzerala moja kuchyňa, na obede nás bolo len 7 nie 50.

Keď sa schyľovalo ku krájaniu mojich "fantastických" tort, starší syn zahlásil, že chce 21 sviečok, že sa inak odmieta fotiť pri torte. No tradícia musí byť a tak mladšia deva, začala zhľadúvať 21 obhoretých, prevažne ružových narodeninových sviečok. Už ani neviem, ktorý premúdretý umelec v našej rodine zahlásil, že postačí počet sviečok zodpovedajúci číslu v binárnej sústave. Vraj je to 5 a horela každá druhá. Pokus vysvetliť najmladšej deve dvojkovú sústavu, uprostred toho bordeľu som rýchlo zarazila. Ešte by sa ukázalo, že som nasprostejšia v rodine, jediná čo to nepochopila. Pokračovali ešte šestnástkovou sústavou ... Radšej som sa venovala tortám pre dvoch hlavných oslávencov. Boli rozkošné obliž prstové, bo ešte zďaleka nestihli stuhnúť.

Celá naša poetická sviatočná idylka skončila pri tom, že som sa zo zúfalstva rehlila nad tortami, staršia dcéra nad tým, že raz jej potenciálnemu dieťaťu bude starší brat susedom .... No plodili sme koniny jednu lepšiu ako druhú a rehlili sa o dušu spasenú, až sme nevedeli, prečo okolo toho slzy roníme. No presne ako v tej nemeckej reklame. Mám skvelé deti, radostné ... a ešte lepšieho manžela, ktorý ten výbuch v kuchyni po mne večer spratal, keď sa deti rozutekali do sveta.

PS: Dnes je tomu 23 rokov, keď som sa dosť dobrodružne stala prvý krát mamou, lebo som si myslela že dieťa ma spasí. Dnes už viem, že áno. Aj všetky ostatné deti, každé s kúskom môjho zraniteľného ja, sú to najlepšie, čo sa mi v živote prihodilo, samozrejme po mojom drahom. Nutne som ich potrebovala, aby som zistila, aká som ja skvelá žena. No skoro. V každom prípade mám skvelých učiteľov. Nikto dozrieva, niekto ani nie, krásne bláznovstvá sú skvelé v každom veku ....