Vzťah mama a dcéra

Ja sa pripájam k tvojmu pocitu, aj ja som často naničmama. Aj keď miestami mám pocit, že to až také zlé nebude, moje dve dievky a občas aj chlopčiatko sa starajú o to, aby som nezaspala na vavrínoch. Určite to nie je až také kritické, to ešte len príde, keď na tú mladšiu tvrdohlavú a odvrávajúcu dôjde puberta.
Niekedy mám pocit, že by tým našim deťom pomohlo ak by sme zažili niečo, kde by sme boli odkazaní jeden na druhého, žili v nedostatku a uvedomili by si čo je podstatné.
Nuž tak stále som v tomto optimista a podľa vlastného vzoru verím v pekný vzťah so svojimi dcérami, dovtedy si ale ešte čo to spolu preskáčeme a budeme sa asi učiť za pochodu navzájom.

Ja mám dve dcéry. úplne odlišné a aj teraz ked sú už poriadne dospelé.
Ako samovychovavateľka som musela byť aj láskavá aj prísna, jednoducho všetko a vždy som to musela byť ja.
Mladšia viac s mojou povahou a aj výzorom je stale v strehu, je to taký divný boj, ktorý hovorí ja nikd nebudem taká ako ty a predsa.
Druhá moja pravá ruka, ale beda ak sa zaťala nepomohlo nič a tak si myslím že som bola úžasná mama, veľmi zlá mama.
Raz moje 13 ročné dieťa mi povedalo - vieš čo je najhoršie pri tebe, že si tak dobrá! - to bolo v hneve, lebo dostala zaracha na pláž.
Možno to vystihuje ten boj.
Som rada že aspoň stale kvitujú to, že mali úžasné detstvo.
Raz som sa vyžalovala psychologičke a plakala nad sebou ako som nezvládla zrejme ani výchovu ani nič a ona my vypočula a povedala - a sakra to sú osobnosti! začala sa rehotať a ja s ňou, aj ked som nevedela prečo.
Nakoniec ma uistila, že som vynikajúca mama a oni sú dobre dcéry, len každá sme príliš silná a tak som vraj mala mať ešte chlapca a ten by mi dával ten pocit lásky, ktoré moje dcéry len tak občas mimochodom povedia, ale nič viac.
Doteraz neviem aká som mama, podľa mňa som urobila všetko čo som dokazala, čo som vedela, niektoré veci by som teraz riešila inač, ale ktovie ak by sa to vrátilo?.
Ja som pretrhla vzorce, čo musím a ako musím žiť, lenže jedná generácia je malo na zvrátenie všetkého čo bolo pred tým - teda si myslím a teraz aj oni musia priložiť ruku k dielu a ísť svojou cestou ženy.

Aj ja neraz rozmýšlam kde som chybila.Kedže mám 8 dievok,môžem porovnávať.Najstaršia ktorá mala najviac dokonca aj po materiálnej stránke sa od nás odvrátila.Pritom ešte donedávna sme ju ťahali z kaše.No čo.Neriešim,všetkému nechám čas.Druhá je cielavedomá a také zlatíčko.Papulnatá bola však vždy až nadmieru.Tiež má vlastnú rodinu,ale sme takmer v dennom kontakte aj ked po telefóne.Dcéra tretia z pôrodnou váhou 1900kg je slobodná mamička a býva s nami.Už sa aj odsťahovala,no prišla naspäť.Dalšie dve dcéry sú anjelici.S nimi mám kamarátsky vzťah.Oni budú asi po mne.Nevedia sa vadiť,sú tichučké a pomáhajú ako sa dá.Posledné dve dcéry sú pravým opakom tých dvoch.Drzé papulnaté,dovolia si nakričať nielen mne ale naša 15 ročná si vydiskutuje a zvýšeným hlasom nespravodlivosť aj s riaditelom školy.Kde ju len ten podrezaný jazyk neskôr zavedie to neviem.Lesanka je autistka,tam sa porovnávať nedá.Takže 8 dievok a každá úplne iná.Pritom sa snažíme pristupovať ku každej rovnako.Máme rôzne obdobia sporov medzi sebou.
Ked tak rozmýšlam,som rada že ich mám.Vzťahy sú výborné aj pri tých občasných búrkach medzi nami.

Keby len mama a dcéra,ale aj mama a syn je problém.Dnes som bola dokonca označená za macochu,vraj sa tak správam k svojmu synovi.

Waaaaaaaaaaaaw...ze osem dievcat?....fuha...klobuk dole, ja mam len jedneho drobca, 4,5 rocneho a neviem si predstavit osem dievok....uz ten moj krpec mi obcas dava zabrat, tvari sa strasne dolezito a neskutocne samostatne.....ale pritom je to taky moj maly cecok:))))) A neviem si predstavit ze pojdeme do puberty to asi nerozchodim ja a pritom vraj pri chlapcoch je to ovela lepsie vraj

Inac zrovna vcera som si pripadala ako totalne ale totalne nanic mama, moj syn dobehol domov s tym ze rychlo,ba priam superrychlo mu mam dat plavky, osusku a rukavniky a ze ide k susedom do bazena...super mama obehla barak, doniesla osusku, plavky ale veru rukavniky nikde....hladali sme za neskutocneho placu nasho syna aj z muzom a potom prisiel ten BLIK ved rukavniky sme minulu jesen vyhodili lebo boli prasknute:(((( Nuz mile dieta veru do bazena nemohlo kedze sam este plavat nevie, a nikto z dospelych sa nekupal len decka.....tak a bolo.....dieta nam vycitalo a vycitalo az od sameho srdcervuceho placu zaspalo...tak som tajne dufala ze ked sa zobudi tak bude vsetko ok....ale pre istotu muz utekal do tesca kupit rukavniky.....dieta sa zobudilo a zase...slzy, slzy slzy....tak sme volali milemu susedovy vecer o pol siedmej ze nech sa nehneva ale aspon na 5 min.ci mozeme dojst s malym lebo ten od tolkeho placu hadam aj ochorie....ludia neviete ako som si pripadala hlupo....ale co uz ked v nasom bazene este nieje tepla voda a oni ho maju este k tomu aj pekne kupolou kritz...takze najmenej hodinovy plac nakoniec skoncil hepyendom:))))

No Kamilka veru....a dnes sme s muzom boli kupit solarny ohrev na nas bazen...no co clovek nespravy preto aby sa mohol maly kupat...len neh pocasie sa umúdri a za tyzden sa bude kupat aj doma:))))))))

hm... zaujimava tema.
Moja dcera je uplne ina povaha ako ja. Je uzavreta, vazna, opatrna. Nie taky blazon ako som bola (a niekedy aj som) ja. To som rada, lebo snad nebude robit take hluposti ako ja. Je vsak aj menej komunikativna ako ja, ma svoje postoje, nazory a nie vzdy je ochotna mi ich povedat . To som sa naucila respektovat. Zaroven je vsak velmi dobra dcera. Respektuje ma, nepapuluje - jednoducho jej to nedovolim . Som podla mojich deti prisna, ale zaroven im plnim, co im vidim na ociach. Vybavim, zariadim, urobim pre ne aj nemozne, na to sa mozu vzdy spolahnut.
Nuz, neviem, zatial sa nam celkom dari. Naucila som sa respektovat jej povahu, netlacit na pilu, hoci ma to niekedy stoji dost usilia.
Nie som detom kamaratkou, ani nechcem byt. Som MAMA. Jedina, ktoru kedy budu mat. Dosledna, prisna, maju pevne urcene hranice. U nas deti nesmu papulovat, kricat na rodicov, nebodaj povedat nieco nevhodne na nasu adresu. Proste stara skola. Zaroven sme ale pomerne moderni rodicia, generacny rozdiel az tak intenzivne nepocituju.
Zo skusenosti s detmi v polepsovni mi vychadza, ze velku chybu robia rodicia, ak nie su dosledni, ak neplati ich slovo, ak neurcia detom hranice odkial pokial. Ak sa vyhrazaju trestami, ktore nakoniec aj tak nedodrzia. Ak deti citia, ze maju "navrch" - to jednoducho nie su schopne zvladnut. Dieta potrebuje vediet, ze autorita, ale laskava, je rodic. Ak rodicia dovolia detom, aby k nim boli drze, aby im nadavali a ak je vzajomna komunikacia drza a vulgarna, tak sa moze vo vztahu velmi vela pokazit.
To nie je tvoj problem, viem , len mi to nedalo, lebo viem, ze toto byva v mnohych rodinach. A rodicia sa casto velmi cuduju.
Takze tak.
Vsetci rodicia robime chyby, nie sme predsa stroje a nase deti na mnohe veci musia prist same - zivotnou skusenostou. Tvoja dcera, hoci je dospela, sa stale hlada. Jej nazory nemusia byt v sulade s tvojimi, na to ma narok . A mozno vekom, skusenostami, dospeje k podobynm postojom, ake mas ty .
Eva

A nieje nic krajsie ked malicky 4,5 rocnyy drobcek dobehne ku mne hodi sa mi okolo krku a povie maminka lubim ta.....odkedy zacal rozpravat ucila som ho slusnemu spravaniu, ked nekam pridem pozdravym sa....sice castejsie ako dobry den pouziva ahoj alebo cau.....ale nevadi mi to, dolezite ze pochopil ze zdravit sa treba. Vela ludi, ci predavaciek ci inak pracujucich sa usmeje od ucha k uchu a povedia mu cau...nezalezi na veku...a neviete si predstavit ako ma hreje pri srdci ked mi povedia ze moje male je jedno z mala deti ktore sa pozdravia bez toho aby ih niekto upozornil....ja mam tiez rada doma urcite pravidla, maly musi pochopit ze sice sme kamarati ale stale budem ja mamou a muz otcom a tak to musi brat...sice je este malinky a je to nase prve dieta a ci ho vychovavame dobre uvidime az ked bude starsi...ale dufam ze sa nam to podari a bude z neho dobry clovek.

Kamilka podla mna kazdy robime chyby...ved niesme dokonaly....dcera je mozno teraz len vzdorovita...a mozno raz ked bude mat svoju rodinu bude presne ako ty...

Kamilka, veľmi dobre poznám ten pocit. Niektoré moje príspevky sú veľmi podobné tvojmu. Teraz sa síce "hladina" našich kontaktov trošku upokojila, ale vyhráno nemám. Dnes som niečo hľadala na nete a našla som tam veľmi peknú báseň. Úryvok z nej sem pridávam. Myslím si...nie, som presvedčená, že aj tie naše baby, čo nám dávajú niekedy tak zabrať, raz pochopia...

...vie o nás všetko. Viac, než mnohí iní.
A napriek tomu nikdy nesklame.
A nespomína dlho na prečiny.
O kom to vravím? Predsa o mame.
Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí,
keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde znovu chodiť učí.
Po každom plači znova utíši...

Joj Kamilka, ťažká otázka a ešte ťažšia odpoveď. Teraz sa asi mám právom hrdiť titulom NANIČMAMA. Lebo už dlhšiu dobu takou mamou som a asi aj dlho ostanem . Bolí to, veľmi , ale nedokážem to ovplyvniť, alebo lepšie povedané, či napísané neviem to ovplyvniť, zmeniť ani nájsť tú správnu cestu...

Akurát včera som mala na sebe tričko naničmama a najmladší je prvák, tak čítal, že naničmama, prečo, čo???Tak som mu vysvetľovala a vysvetľovala, že niekdy si aj ja pripadám ako naničmama. Jeho slová hriali, "Ty maminka nikdy si nebola, ani nebudeš".Len som sa pousmiala, že počkaj za pár rokov, aký budeme mať boj, starší už vystrkuje rožky, v sobotu som mala s ním taký výstup že až. Mám podobný názor ako EvaM, síce máme kamarátsky postoj k sebe, ale nesmú byť drzí, ani papuľnatí.Ale niekedy veru, začnú a to potom ja idem,že ani raketa. Takže, kamilka,nechcem ani vedieť, že čo bude, keď budú dospelí vekom.

Stalo sa,že som sa pristihla pri tom,čomu som sa veľmi bránila. Nechcela som byť ako moja mama,pri výchove mojich dcér. Stalo sa. Vo veľa situáciách som reagovala rovnako ako ona pri mne a za to sa neznášam. Snažím sa,veľmi nechcem byť ako ona.
So Sabínkou som si prežila veľa nepríjemných situácii a hoci bolo veľmi ťažké prijať jej vzpurnú povahu a samostatnosť,po ťažkých 3 rokoch sa mi to konečne darí. Stojím stále pri nej. Viem čo robí, ako na situácie reaguje a snažím sa byť vo vypätých situáciách iba pozorovateľkou. Tváriť sa,že to nechávam na ňu,je ťažké. Ale bolo to to najrozumnejšie riešenie,ako vylepšiť náš vzťah.Veľa som pochopila a veľa skutočne neriešim.
Neviem,čo ma čaká s Karinkou a Anetkou,no verím,že to čo som sa naučila pri Sabínke,využijem v ich aj môj prospech. Hlavné je aby v každej,aj v tej najnepríjemnejšej situácii vedeli,že mama ich ľúbi najviac na svete a že sa môžu na mňa vždy spoľahnúť

ja len medveďov, všetko už kočky napísali. Pri mojich sa len učím, vážim si ich za to, akí sú. Vážim si môjho syna, za to, že dokáže veci, ktoré som ja v jeho veku nevedela, vážim si, že sa môžem na neho spoľahnúť, že je taký aký je.

Ťažko sa mi potom riešia nejaké direktívy, keď viem, že v krízových situáciách ma vedia podporiť a vedia mi pomôcť, ako vedia. Nikdy nezabudnem, keď som mala nevládnu mamu a nemala som ako ku nej chodiť a chalan mi povedal, že postráži kojenca a staršiu, aby som sa spoľahla a šla za babkou. Opatril baby a čakali na mňa. Alebo, keď sami pokazilo auto a vybil mobil a videl, že škôlku zatvárajú, vybral baby a dopravil ich domov. To sú také čriepky, ktoré mi pomáhajú a ja som sa ich naučila prijať. Lebo prijať pomoc od vlastného dieťaťa bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné. V duchu svojej samostatnosti niekedy dopláca na svoje rozhodnutia, ale tie si dokážeme prebrať, tak aby tomu rozumel.

Ja ti neviem poradiť, nemám deti v tvojom veku, pre sestry je veľkým vzorom, pre mňa je oporou. Odišla som od neho po roku materskej, doteaz toho ľutujem, lebo z toho obdobia , 2-3 roky, si nič nepamätám. Snažím sa, aby mali krásne detstvo, krásne spomienky, že mama je tu pre nich, milujem naše nekonečné debaty, som rada, že som ten človek, s ktorým komunikujú o hocičom, aj o prúseroch, samozrejme.

Neviem, tak nejak plynulo som prešla k tomu, že pravidlá robia rodinu. Ako nielen pre nich, ale aj pre mamu. Takže musím byť príkladom. Inak by to celé nemalo význam.

Možno, že tu budem aj ja vypisovať, lebo baby sú veľmi emotívne. To, čo dokážem úplne racionálne prebrať s jedným, pri emóciách mojich dcér to akosi inak funguje.

No - ja asi budem hodnotiť skôr z pozície mňa ako dcéry - mala som s mojou mamou skutočne veeeeľmi zaujímavý vzťah - na jednej strane bol skutočne búrlivý, vedeli sme sa faaakt porafať poriadne, navystrájala som sa jej hodne psích kusov, viem, že aj dnes s mnohými vecami v mojom živote nesúhlasí (alebo sa nevie tak celkom stotožniť) a napriek tomu to vždy bol, ja a nevždy bude ten najvzácnejší človek v mojom živote.
Samozrejme, odkedy som z domu preč, tak trecie plochy sú neporovnateľne menšie, naviac, mnoho vecí dnes aj ja vidím tým istým pohľadom čo ona - napriek tomu tam tie odlišné názory vždy boli a budú...
Neviem, pre mňa všelijaké tie "búrky" (hádky, štekanie na seba a pod.) nikdy neboli späté s nejakou neláskou (a už vôbec nie s nenávisťou, také niečo je pre mňa jednoducho nepredstaviteľné), skôr naozaj ako niečo, čo odventilovalo napätie, prečistilo vzduch a išlo sa zase ďalej ... ako keď po búrke vylezie slnko a dúha
S tými mojimi s tiež porafám - ale už mi bolo nejeden krát povedané, že sú rady, že majpú takú mamku ako majú - tak asi nie je čo riešiť
Či je to ľahšie s dcérami alebo synmi - no pre mňa jednoznačne s dcérami, priznávam, že syn je dodnes pre mňa tak trochu ako mimozemšťan - máme sa tiež veľmi radi, ale skutočne mám dojem, že mu nerozumiem

Nikdy som s dievčatami nemala problém...ani ako malé deti, ale ani ako slečny.Náš vzťah, bol a je stále krásny,bezproblémový,priateľský...Dcéry..moje dievčatá.milujem...som milovaná.Viem im to povedať stále..každý deň.Sú pre mňa najdôležitejšie osôbky v mojom živote..moje deti,moje dievčatá...Ale ani s chlapcami nemám,nemala som problém.Vyrastali..dospievali v pohode,bez problémov.Akurát,že som riešila frajerky.Nikdy nezabudnem na plač môjho syna..keď po rokoch chodenia ho opustila pre iného..Mám aj dcéry aj synov...sú a stále budú v mojom živote to najkrajšie čo som mala a mám.Ľúbim ich...neskutočne ,naplno a stále....

Ja mám tri dcéry. Najmladšia má len osem rokov, máme krásny vzťah, pritom ona je moje štvrté dieťa, nemala som na ňu zďaleka toľko času, ako na staršie deti, ale jej to očividne nijako neuškodilo . Najstaršej som sa naozaj príkladne venovala, dala som jej všetok svoj čas, dúfajúc, že sa to všetko vráti. Veľmi ju ľúbim, má 16, zúri u nej, tak ako u mladšej 14. ročnej, puberta, takže dúfam, že to prežijeme a keď všetko prehrmí, budeme mať zase krásny vzťah.
Posudzujem to aj podľa seba, ja som bola v pätnástich príšerná, dobre si to pamätám . S mamkou som si v tom období nerozumela, ale prehrmelo to a teraz je moja najlepšia priateľka, s ktorou sa môžem o všetkom porozprávať. Aj týmto príspevkom by som jej chcela poslať správu ( aj keď som jej to už viackrát sama povedala ) :
Mami, ľúbim ťa a ďakujem, že si to so mnou všetko zvládla .
A nakoniec ešte citát s z kalendárika, ktorý mi darovala dcéra :

Nikdy sa v skutočnosti nedozviete, akí ste boli rodičia, či ste vychovávali dobre alebo zle. Nikdy. Budete o tom rozmýšľať, kým budete žiť. Ale keď vaše deti budú mať deti a vy budete sledovať, čo robia, sčasti dostanete odpoveď.

Mám chlapcov a s nimi sme vždy tvorili / a stále tvoríme/ super partu. Samozrejme museli rešpektovať hranice, ale vzťah sme mali skôr kamarátsky. Po rozvode sme boli dlho sami a chalani to zvládali skvele, snažili sa aby som nebola smutná , pričom tiež to určite prežívali ťažko. Bola som veľmi prekvapená, keď som po autonehode dlhší čas nedokázala normálne fungovať ako sa vtedy starali o mňa aj sami o seba.
Jeden puberťák a druhý čerstvo dospelý. Nakupovali, varili, upratovali, starší s novým vodičákom si požičal auto, vozil ma na infúzie a obstreky, keď už som od bolesti nemohla vydržať. Nechcela som byť v nemocnici, aby neostali sami, tak som sa liečila ambulantne.
Chalani boli neuveriteľní, normálne som ich nespoznávala a žasla som čo všetko dokážu ... vtedy som si uvedomila, že nie som "naničmama" a že sa tie moje decká v živote nestratia.

Kami, raz si písala, o najmladšej, že nezdraví, že tomu nerozumieš. Myslím, že som sa nezapojila, ale rozmýšľala som nad tým. Verím, že to neznásilňuješ. Mňa mali naši v 36 rokoch a napríklad pre mňa nebolo prirodzené a čo si pamätám, tak všetko okolo mňa, najbližší známi, priatelia, ktokoľvek, to bolo staršie. Nebolo to prirodzené, ...ako to napísať... jednoducho, nemala som prečo s tými ľuďmi komunikovať. Slušnosť je jedna vec, ale malé dieťa vidí svoje pocity a tie sú, že to sú známi mojej mamy, ja ich nepoznám, nemám prečo sa s nimi baviť. U nás sa to vlieklo dlho, až teraz naši pochopili, že mám svoje okolie, jednoducho nemám prečo komunikovať s ich známymi, ani o nich, nieje to svet, ktorý ma zaujíma. Ja som s tými ľuďmi nezažila žiadnu etapu života. Podľa mňa ten vek má na to vplyv. Drobec má svoj svet a určite je krásny, tak ako si ho ona praje. Nemusím mať pravdu, ale myslím si, že tvoja výchova je v poriadku, ale drobec je osobnosť a správanie je aj o pocitoch a je malinká, tak ak to cíti inak, tak s tým nepohneš.

Ale opýtam sa inak. Keď si dáš nabok emócie a racionálne si k tomu sadneš, myslím to, čo si písala v blogu v úvode, čo by si si sama sebe poradila?

Človek poznajúci povahu už pri narodení dieťaťa je týmto poznatkom značne zvýhodnený, vie ako sa kedy treba zachovať. Pomôže numerologia aj znalosti astrologie, tá tiež veľa napovie. Keď sa moja mladšia dcéra narodila, bola som už v numerologii doma a presne som vedela, akú povahu bude mať a ako sa k nej bude treba správať. Zaujímavé bolo to, že povahovo sa neuveriteľne podala na moju starkú a dokonca ešte má aj rovnaký hnedý fliačik na rovnakom mieste na chrbte. Bolo mi jasné, že tu treba čistiť negatíva v rodinnej karmickej línii.
Jemnučký nevyrovnaný a precitlivelý extrovert s obrovskou náručou lásky a otvoreným srdiečkom; zároveň bojovník, ktorý si nenechá porúčať a rozkazovať (typický Býk); motýlikovská, slnečná povaha, ktorá sa nikam netlačí a k šťastiu jej stačí láska. Taká je naša mladšia

Staršia dcéra je úplne iná, cieľaveľomá introvertka, síce tiež s obrovskou náručou lásky, ale dávkuje ju opatrne a city si necháva pre seba. Má rovinu senzitivity a keď sa emócie u nej poriadne vystupňujú, vybuchne zrazu ako sopka, v okamihu urobí okolo seba tornádo. Zabodne pritom zopár nožov do chrbta, ale za chvíľu sa tvári, akoby sa nič nestalo. Nevšimne si ani, že iným ublížila, a s týmto som mala dlho problém. Niekedy som sa dala tornádom strhnúť a tak sme po sebe kričali, až sa okenné tabule triasli. Nestávalo sa to často, ale bolelo to riadne vždy. Už dlhšie takýmto náporom dokážem odolávať (stane sa iba cca raz za polroka že nie, ale to iba za mimoriadnych okolností) a zachovám pokoj, lebo viem, že tornádo za chvíľu odoznie a s mojou ľúbeznou dcérenkou sa bude dať zase normálne komunikovať. Časom sa naučí sa adekvátne správať a svoje emócie držať na uzde. Zatiaľ sa to učí, má na to čas naša maturantka

Neviem, aké a či máš znalosti numerológie, ale tá by ti snáď pomohla... potom už len sa riadiť podľa toho, inak ti nepomôže ani tá Výborná je kniha od D. Millmana Čísla života, je najlepšia zo všetkých numerologických kníh, ktoré mám doma.

Crystall precitala som si tvoj prispevok o zdraveni a tak som sa nad tym zamyslela ze v podstate aj u mna to tak bolo, moji rodicia uz mali tiez svoj vek, ja som bola najmladsia, podla mojej mamky uz som nebola na plane a tiez som nemala potrebu spoznavat znamych mojich rodicov,ale na druhej strane ked som bola ja mala bola teda naozaj ina doma.....ja som mala drobca v 32, je to moje prve babeno....a mozem ti povedat ze veru cely zivot nam s muzom obratil na ruby...ja uz som bola pohodlna, vyblaznena,vysantena....vybehana kade tade azaz...mladost a slobodu som si veru uzila plnými dúškami a ked som otehotnela tak som si povedala ze : no a teraz sa budem venovat malemu a rodine, domacnosti....no a co narobil maly doma?...mna ako 36 rocnu postavil po 18 rokoch na lyze, mojho muza prvy krat v 38 na lyze a zacali sme koli nemu lyzovat, celu zimu sme stravili na kopcoch:)))) Zacala som po X rokoch bicyklovat, chodit do divadla:)))) detske predstavenia sice ale strasne ma to tesi ze maly sa zaujima aj o nieco take...a mozem uprimne povedat ze zatial na mojho drobca nedolahlo nieco take ze toto su vasi znamy a ja sa nemam dovod im zdravit...ZATIAL...dokonca ked zbada niekoho tak uz z dialky vykrikuje :ahoj ujo Peto, alebo teta Janka.....ma ich rad...a oni jeho tiez...

vzťah máme krásny, ku mne aj k ostatným ľuďom sa chovajú pekne , občas je to ale náročné kvôli tomu, že baby sa vadia medzi sebou, obe sa presadzujú, ale majú sa rady - to je hlavné. Na stretku sme sa akurát o tom bavili - policajta ani sudcu už nerobím, rovno zabavujem predmet sporu. Vysvetlené to majú, vedia čo áno a čo nie, ak to nerešpektujú, smola.
Inak sú to láskavé, mojkacie, citlivé baby