Syn má skoro 17 a tak niet divu, že o výchove nielen čítam, ale vlastne aj denne trénujem v praxi. Dokonca sme obaja s manželom aj absolvovali jeden kurz.
Naposledy som si prečítala článok. Bol síce viac o vzťahu otcov a synov, ale prvé, čo mi napadlo bol ten vtip, kde sa rozprávajú dve priateľky o deťoch. vieš, moja dcéra sa veľmi dobre vydala, muž urobí všetko, nakúpi, uvarí, uprace, zarobí. Ona nemusí nič. Zato syn, to je katastrofa, ten teda dostal ženu!!!!. Ona nič neurobí a on chudák aj varí aj perie, aj upratuje, aj s deťmi sa učí...."
Snažíme sa na naše deti všetko vybaviť, všetko rozhodnúť. Nemusia nič. Ešte aj známky im občas vybeháme. Ospravedlňujeme ich poklesky. Dopredu vidíme všetky tragédie, nechcem ich nikam pustiť. Hoci túžime vychovať samostatné bytosti, ktoré sa nestratia, kým sú u nás, nemajú šancu. Všetko dostanú ako na podnose. A my ani nevidíme, ako im tým škodíme. Vlastne im ani neumožníme si vyskúšať, či na to majú, aby sa dokázali o seba postarať. Aby dokázali prekonať prekážky. Nevedia sami, či sú dosť dobrí, či to v živote dokážu. My im nedovolíme zažiť neúspech. Chceme, len aby stále rástli. Ale keď nebudú zdolávať prekážky v akomkoľvek zmysle, budú dobre pripravené do života? Nezloží ich prvý neúspech, prvá partnerská hádka napríklad?
Prekvapilo ma konštatovanie, že najväčšie depresie v strednom veku majú poslušné deti. Tie, ktoré vždy splnili hlavne želania rodičov. lebo doma sa naučili, že treba každému vyhovieť, aby bol pokoj. A čím sú starší, tým je to ťažšie a ťažšie. Vyhovieť partnerovi, šéfovi, mame, okoliu...
Nie je dobrá ani prísna výchova, ani veľmi benevolentná. Dieťa máme životom sprevádzať. Aj za určenia istých hraníc. Keď ich prekračuje, je potrebné mu povedať, že toto neakceptujeme. Ale je zbytočné až škodlivé hovoriť mu, že je zlé, prípadne, že ho nemáme rodi... Také slová by do slovníka rodičov snáď ani nemali patriť.
A na záver veľmi dobrá rada, ktorú sme dostali aj na kurze. Urobte si na svoje dieťa čas. Pravidelne. Taký čas, kde bude iba vaše dieťa a vy. Chodte na zmrzlinu, na pizzu, do cukrárne. Len sami dvaja. Na spomínanom kurze boli s nami rodičia s 5 deťmi. Už počas kurzu začali toto praktizovať. A napriek tomu, že sa im zdalo, že s ich deťmi nie sú problémy, deti sa zrazu pretekali, s kýmide mamka na pizzu. Až skoro žiarlili na seba. A popis toho stretnutia bol tiež úžasný. Dievča, sná´d mala vtedy 13 rokov si sadla oproti mamine a spustila. veľa vecí ju trápilo, čo sa nedalo v kolektíve prebrať. Nikdy nebol čas. Takto sedeli dve hodinky a na závar slečna zahlásila - tak to je všetko, čo som ti chcela povedať. Veľmi milé a poučné. Pre všetkých.
Niekedy sme ochranárske preto, lebo je to pre nás zdnlivo jednoduchšie. Proste premyslíme najlepšiu variantu a ideme. Najlepšie variantu aj pre deti - si myslíme. Niektoré veci si tým zjednodušíme.
Ale oni majú pred sebou svoju cestu. A naša úloha je naozaj skôr sprevádzať. Ako všetko riadiť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
U seba nemozem hovorit o premyslani, u mna je to o pocitoch. 
Ale mas pravdu, obcas je nieco jednoduchsie vzdat, ako na niecomm trvat a byt dosledna, co je moja najvacsia slabost vo vychove... Ono je to zlozite, lebo to ze im vyraznejsie pomozes, neznamena, ze sa nemusia snazit, zalezi v akej oblasti, obcas to dokonca vyzaduje viac usilia z ich strany, lebo chceli, sa tak rozhodli, my sme pomohli ako sme vedeli a zvysok je na nich ... Zatial sa mi to potvrdilo na trikrat? Inak som hrozna, lebo akekolvek pravidla, system a ja, to je bieda , uplne vo vsetkych oblastiach, na cele s vychovou, pracou, domacnostou , vlastnym zivotom ... Nie som dobrym vzorom.
Dodnes si pamatam, ked som sa so skvelou psychologikcou bavila na temu deti, problemove spravanie ... Spominala,z eby sme sa mali snazit, neupevnovat v detoch vzorce negativneho spravania, skusit to prerusit, samozrejme nie za cenu ustupovania ... Pri najmladej deve, ozaj narocnejsia povaha, na niecom mam podiel samozrejme aj ja ... Ale ja mam v sebe uplne automaticku, intuitivnu snahu rozosmiat ju, nejakou koninou, blbostou ... skusit prerusit, je hundranie, smutok .... Obcas sa dari. Aspon pri nej mam pocit, ze som miestami za duchaplnu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veľmi dobrá téma.
Ja som bola hodne ako mama "kvočka". Toto urob, hento urob, toto si obleč, daj si čapicu, daj si sveter. Presne ako hovoríš. Sú to maličkosti, ale nejak si ani neuvedomujeme, že tým, že im stále radíme v takých triviálnostiach či si a ako si naložiť obed a kontrola, či si ho vôbec dali a potom výčitka - "prečo si sa nenajedol?" že to je vlastne stále tá výchova, kedy ich nenechávame samých žiť a o sebe rozhodovať.
Ja už sa len pýtam, či nebolo mu zima, keď je vonku 16stupňov a nedá si dlhý rukáv. Ale v podstate žiadne závery nerobím.
Rovnako boli v kine. Reku prídem po vás? Že sa ozvú. Pozrú autobus a ak by strašne dlho nič nechodilo, že tak potom by som mohla - ak budem ochotná. Priznám sa, potešila ma tá ich samostatnosť. Nakoniec išli vyprevadiť kamaráta a došli sami.
Ale priznávam - ešte kontrolujem. Ráno, či stihli do školy a zo školy, keď prídu sa hlásia, že čo bolo v škole a kedy sa stretneme a tak. Povinnosti ovládajú - sem tam zabúdajú.
No a čas sami pre seba sme si ešte nezaviedli. Teraz chodíme spolu na bicykel a potom nejaká zmrzlina alebo kofola býva. A keď idem len s jedným, tak je to o šľapaní, niet času na rozhovory.
Beriem si inšpiráciu 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hovorím síce o zmrzline, ale mne sa veľmi páči samostatná jazda v aute. Len dvaja a dlhší čas. Chodíme tak cez prázdniny. A je to úplne super na rozhovory. Doslova to milujem. A nielen tieto rozhovory so synom. Ale aj s manželom. Alebo som chodievala so synovcami. Fakt super. Odporúčam.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dasa, dobre si napísala. Podľa mňa treba dieťa nechať párkrát okúsiť prehru a aj zlé veci a hlavne ho treba nechať sa naučiť zariadiť si veci bez pomoci. OK, aj ja som mala ako decko stres z toho, že mám niekam ísť niečo vybaviť sama, cítila som sa neisto, ale ako inak sa má človek niečo naučiť ak mu to nedovolia?
Tuším som to tu už písala, ale zopakujem: sú rodičia, ktorí chodia so svojimi deťmi študujúcimi na VŠ riešiť veci na študijné, dokonca sú rodičia, ktorí nemajú problém ísť namiesto svojho dospelého dieťaťa za zamestnávateľom riešiť nezrovnalosti na výplatnej páske. Rozum mi pri tomto zastáva.
Ešte keď som učila na VŠ, tak bol evidentný posun medzi mojou generáciou a o 10 rokov mladšími ľuďmi. Ak nám učiteľ povedal, že seminárka je na prd a treba ju prepracovať lebo..., tak sme zobrali seminárku, otrieskali sme si ju o hlavu, zanadávali sme si na seba, že sme to odflákli a o týždeň sme doniesli opravenú prácu. Nikdy som nezažila, že by sa niekto rozplakal, alebo vyjednával tak, ako sa to deje dnes. Peklíčko...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dzeny to nie je len na vysokej škole, ale základy už má dieťa na základnej škole
mám kolegyňu, ktorá má jedného syna a súúúústavne rieši jeho učenie, školu, učiteľky ...chodí do školy za učiteľkami ako na klavír, je to malička škola na dedine, kde sa všetci poznajú, ja len zíram....ja také nepoznám zo svojho detstva, dokonca za 9rokov na základke ani raz som nebola za učiteľkami, aby synovi dali lepšie známky, aby privreli oko, ale mamy jeho spolužiakov niektoré majú také tendencie...čo na to povedať....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Raz mi jeden pán povedal že prepustil zamestnanca ktorý bol celkom dobrý v práci ale to ako sa mu začali montovať rodičia, lebo stále riešili svojho syna jeho potreby a pod. Ten ich syn mal 46 rokov a dve deti.
O škole som už písala veľakrát, neuznávam to že ak dietko už na základnej / vraj niekde aj v škôlke/mení stále učiteľov a školy, lebo mu všetci krivdia - on je proste najmúdrejšie dieťa a všetko vie lepšie. Potom na to doplacajú citlivé deti pri vyhorených učiteľoch, lebo sú unavení z toho že sa stále musia prispôsobovať rodičom ak nie tak sa rodič vyhráža že si to vybavi inak a ona poletí.
Neviem kto týchto rodičov takto naučil, ale chudáci ich deti, myslím že to bude pre nich ťažké.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Stretla som minule mladého muža - nož možno aj cez 40, poznám ho ako učiteľa na sídlisku kde som bývala, vedela som že z tej školy odišiel lebo sa mu prišiel vyhrážať jeden mafiansky rodič a ukazal mu zbraň. Nakoľko sa dobre poznajú s mojou dcérou tak sme vždy spolu klábosili a aj moja dcéra hovorila že on je neskutočne pohodový človek, že ju to až rozčuľuje. Takže stretnutie po 10 rokoch a ja znovu klábosím s ním na autobuske a dozvedám sa plno veci, už nie je učiteľ. Povedal mi - teta ja som prišiel na to že sa nespoznávam ja som z ničoho nič mal hroznú chuť toho darebáka vyplatiť po zadku, ale ked ma jeho mamka doviedla k riaditeľovi a vedel som že riaditeľ nič nepovie lebo je to o peniazoch a on prispieva na školu, tak som mal hroznú chuť tej žene vyťať facku a v ten deň som dal výpoved, nie som dobrý učiteľ a to som skúsil aj alternatívu, ale tam sú najhoršie zákulisné boje aj ked vzťah k deťom je úplne niečo iné. V školstve panuje - zatvor si hubu ak je to človek ktorý pozná správnych ľudí na istých miestach a tak okolo nich tancuj kým vydržiš. To nie je môj názor lebo so školou nemám v tomto čase skúsenosti ale to bol názor toho stále optimistického učiteľa.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Joj ano vychova. Tiez intenzivne rozmyslam, co a ako. So starsim synom som sa minule bavila na tuto temu, "ako som vás vychovala, ked som vas nenaucila upratovat?", ale ušla sami odpoved "Ale vychovala si z nás slušných ľudí."
Mám pocit, ze som dost ochranárska mama, ale tým, že mame styri deti a vymyslela som si vela inej zabavy, nemala som našťastie až toľko príležitosti aby som to s tym ochranarstvom prehnala?
Aspon dufam, vsak starsie tri deti funguju ako samostatne jednotky, kazdy svojim sposobom, dcera od 19 tich, starsi syn od 20 tich, mladsi v 17. na skole v haji zelenom ..No najmladsia si mamu stale vyzaduje.
Inak milujem rozhovory a chvile s detmi samostatne. S mladsim synom, ked si dame rande v Blave, so starsou dcerou na obede, zislo by sa castejsie, so starsim synom po polnoci ... ,a k dojde domov. Rezervy mam urcite, no uz sa so svojim zivotom budu musiet popasovat sami ..., ked sa da a je zaujem pomaham ... Pocula som o "kurzoch" otec a syn z priamej skusenosti ... Toto by bolo na samostatnu kapitolu u nas .... O sebe nemam problem rozpravat v dobrom aj zlom, o inych radsej nie
Beriem to tak, ze kazdy dáva, to co moze a je v jeho silach ... a v konecnom dosledku je to dost.