Waldorfská škola a my

Ako ste možno poniektoré zachytili, udiala sa u nás dosť významná zmena. Po roku výraznej averzie voči škole, u nás znela hymna "ja nechcem ísť do školy" zo dvadsať krát denne, sme najmladšie dieťa "uprostred" štvrtého ročníka preložili do waldorfskej školy. Pátrala som spolu s triednou učiteľkou, ktorú mala Tinka rada, po príčinách ťažkej antipatie k škole, ktorá vznikla pred cca rokom. Nedopátrali sme sa. Rozprávala som sa aj s dcérou, bez výsledku. Môže byť za tým viacero faktorov, asi nie najlepší kolektív, striedanie učiteľov už na prvom stupni, ťažšia povaha Tinky, problém s komunikáciou s novými ľudmi, možno jej absolútne nesedí klasický školský systém ..., vďaka stresu je rýchlejšie unaviteľná ..... Asi sa pozbieralo všetko dokopy. Asi aj my máme na tom svojý podiel s výchovou ...

Inak o waldorfskej škole som uvažovala už vtedy, keď ju v KE zakladali, keď mala nastúpiť Tinka do prvého ročníka. Len škola bola od ruky, zvyšné deti sme vozili každé ráno, úplne inde, MM som na také neukecala. Tentoraz už pohár pretiekol a došlo to asi aj MM. Osvietila ma možnosť, že by dcéra neskôr cestovala do školy električkou, aj ju k nej do mesta dopravíme, už bude len staršia.

Už pri náznaku, zmeny školy Tinka, ožila, intenzívne sa dožadovala, aby som zisťovala podrobné info o možnostiach, naháňala ma s mailom. Po odpovedi som sa dozvedela, že som prestupom nemusíme čakať do piateho ročníka, zmenu je možné uskutočniť kedykoľvek. Na ďalší pondelok, sme si dohodli prvé stretnutie a na ňom možný týždeň na škúšku v novej škole. Mám pocit, že keď padlo rozhodnutie, že to ideme skúsiť, Tinka sa už akosi automaticky lúčila so starou školou a rátala skoro na hodiny, koľko času tam ešte strávi. Počas víkendu som zažila, ťažšie opísateľné situácie, akoby padali prvé okovy z dieťaťa?

Skúšobný týždeň bol náročný pre nás obe. Ja som po výjazde spolu cca 35km, nákupe ... prichádzala domov úplne vymletá .... Tinka si zvykala na niečo úplne iné ako poznala, nových spolužiakov. V triede je 13 detí, priebeh vyučovania je úplne odlišný ako na bežných školách. Vyučovanie sa začina o pol deviatej zvítaním sa  s učiteľkou, ktorá okrem iného zistí aj v akom rozpoložení sa dieťa nachádza. Pokračujú spevom, recitáciou ... znáamych vecí a pokračujú prvým dlhším celkom cca 1,5hod , epochou. Teraz majú slovenčinu (dalsi mesiac to bude matematika...), ktorá sa im trochu prelína s Vlastivedou. Na každej hodine veľa kreslia, "hrajú" sa so svojimi zošitmi, ktoré sú ich jedinou "učebnicou". Potom nasleduje 45 minútová prestávka, ktorú okrem dažďa trávia vonku na dvore. Pokračujú väčšinou hodinou jazyka, potom bud vytvarnou, pracovnym vyucovanim, hudobnou ....,idu na spoločný obed a končia okolo..13,50. Vrámci klubu idú hneď vonku....

Nedostávajú úlohy, len výnimočne si majú niečo doma dokončiť. Takto vyzerá prvý stupeň. Aj keď to znie skoro ako totálny veget, deviataci z Bratislavskej waldorfskej školy, končilo ich asi zo 5 ročníkov, dosahujú pri monitore vynikajuce výsledky. Z mojích krátkych skúseností si myslím, že to bude možno tým, že spoznávanie, učenie sa, funguje inak. Vzbudzuje v deťoch väčšiu chuť niečo nové poznať, forma podania je iná ...., to čo sa naučia si aj zapamätajú, bez drilovania? neviem, zaťial je to pre nás krátka skúsenosť...

Počas skúšobného týždňa Tinka začala vyšívať krížikovú výšivku, plánovať si vlastnú hriadku na záhrade, uvarila svoju prvú ovsenú kašu. Prvý oficiálny týždeň, s veľkou pohodou dokončila jedinú úlohu, ktorú doteraz dostala a pustila sa aj do čítania knižky. Obe aktivity u nás boli len výnimočne dobrovoľné. Slovenčinu majú teraz prepojenú z Vlastivedou, poznávajú mesto. A sledujem krásny záujem o všetko čo s tým súvisí, taký nenútený lebo chce. Začala so mnou sledovať relaciu o vareni, doteraz odmietala, ze budeme spolu varit. Inak informácie o škole z nej ťahám ako z chlpatej deky, stále je za partizána.

Viem sú to prvé dojmy. Tinkina povaha je zložitejšia, je v nej dosť zlosti, zaťatosti, odmieta komunikovať s novými ľudmi, ale badám prvé náznaky upokojenia. Veľmi si uvedomujem, že veľa toho je na mne, asi za mnohé aj ja nesiem zodpovednosť, tým, že je to štvrté dieťa a keď mala tri mesiace, nechala som sa zahltiť prácou, lebo môj tvorivý pretlak po trinástich rokoch na materskej jednoducho vybuchol. Mám čo naprávať. Verím, že to spoločnými silami zvládneme. Zatial ako strednú školu plánujeme školu úžitkového umenia, lebo mi je jasné, že prechod z takejto školy na klasický gympeľ by bol dosť boľavý, aj ked vraj nie je nemožný.

Ono byť matkou štyroch detí, nie je vôbec jednoduché. Takú školy života, akú mám vďaka nim, by som nikde nedostala. Učím sa miestami boľavo, čo je vlastne v živote dôležité, čo menej. čo kus to originál  a iné lekcie.