nervy zo železa

...pozri- ja poznam dvoch, co na zs prepadli a dvojky z chovania mali kazdy rok a jeden z nich je riaditel istej obchodnej siete na sk, a druhy chodi na takom aute, ze ja by som zato kupila dom s bazenom a zahradou......
Ja obcas uz len zufalo vzdychnem- poruceno Panu Bohu!
Tiez sme presli kdecim a prezili sme! Aj vy prezijete! drz sa!

p.s. ja som od hruzy radsej znova otehotnela- aj to je riesenie
ivet

Ahoj Marcelina... no tvoj syncek potrebuje tvrdu ruku... musis mu dat na vyber bud sa bude ucit alebo mu zakazes veci , ktore rad robi ... myslim zeby to mohlo pomoct a ty sa netrap vobec to nie je tvoja chyba...len mu musis stanovit pravidla

Tu platí to staré známe - OHYBAJ MA MAMKO,POKIAL SOM JA JANKO KED JA BUDEM JANO,NEOHNEŚ MA MAMO ... ...Aj ked sa obávam,že v tomto prípade je už neskoro...

Ahoj Marcelina,uplne ťa chápem,a nemyslím si,že je to o OHYBAJ MA MAMKO....Ja som práve v podob.situácii,ibaže s 15-r dcérou.My sme mali povedala by som nadštandartný vzťah a zostal mi z toho makový prd.Ešte tak cca pred pol rokom sme spolu kecávali,takmer všetko sme si hovorili.Dnes ma zaklincovala vetou:"Nebudem počúvať svoju MATKU".Je mi z toho do revu ale to by bolo aj na svoju tému. Prajem ti veľa trpezlivosti

No, ja mám opačný názor, teda nie že treba tvrdú ruku. Ak milostivý tvrdí, že sa nemáš starať, tak sa nestaraj - neper, nevar, nedaj peniaze - proste sa tvár, že pre teba neexistuje. Možno sa "zbadá", že predsa je len dobre, keď sa mama stará.

Marcelina, takých čo zlyhali je nás veľa. Nie si sama. Hlavne sa neboj, predýchaj a späť do "práce".
Súhlasím s Adus - jednoducho sa oňho nestaraj. Myslíš, že syna dokážeš ignorovať?

Ahoj Marcelina presne viem ako sa cítiš,to ako píšeš som prežila aj ja.Problémi od malička,psycholog,psychiater,zlé správanie,problémi v škole ako by som to písala ja a hlavne tá bezmocnosť keď nepomáha ani dobré slovo ani dohováranie ani hnev ani plač jednoducho nič.Syn je teraz už dospelý jak skončil učňovku /v 19stich dostal výučný list/odišiel pracovať do zahraničia kďe si konečne uvedomil čo dokazoval.Jednoducho sám musel na to prísť,že čo robil ako sa správal nebolo správne.Nechápala som ako môže byť taký keď sme ho vychovávali tak isto ako aj ostatné deti,ktoré nikdy žiadne problémi nemali a robia mi len radosť.Držím palce a hlavne pevné nervy.

Marcelina- mozno predsa len v okoli ma niekoho- prirodzenu autoritu, koho pocuva, s kym sa dokaze porozpravat- je to mozno niekto iny z rodiny, ucitel napr.,alebo aj starsi kamarat- niekto, na koho nazore mu zalezi a pozadat o pomoc prave tuto osobu...
- ja ak decko nieco vyvedie, tak si sadneme sami dvaja a musi mi povedat, nech si predstavi seba na mieste rodica a povedat, ako by reagaoval sam- ti moji sa minimalne zamyslia- castokrat nepovedia nic....
- a uz som to aj tu raz pisala a u nas to tiez zabera- ze jedneho krasneho dna stretnu osobu, na ktorej nazore im bude velmi zalezat, nikdy nevedia, kedy to bude - takze nech vazia vzdy slova aj skutky, pretoze sa im to moze vypomstit... a mladez je dnes dost "vychcana" nato, aby sa dostali niekde vyssie a dosiahli viac, ako ini....
- snaz sa mu venovat napr. jeden den za dva tyzdne- len jemu...dohodnite si pizzu, zmrzku, alebo si zajdite niekde aj do ineho mesta- len tak-sami dvaja a vela sa rozpravajte...u nas toto tiez zabralo.

ivet

...pisem ako talian, ale sa hrozne ponahlam...
ivet

Dcera mali v triede takehoto chlapca.Vsetci sa ho bali lebo bol agresivny a strasne hresil.Ked uz zacal terorizovat aj rodicov a ucitelov tak sa jeho mama zatala a dala ho do internatnej skoly do BA.Je tam rok a teraz cez prazdniny zacal chodit ku nam/mame doma stolny futbal tak si u nas deti robievaju turnaje/,ludkovia ja som ho skoro nespoznala,teda jeho chovanie.Za cely den som od neho nepocula jedno sproste slovo,ked som im robila chlebiky ponukol pomoc sam od seba...Kopec veci ktore boli predtym pre neho nepredstavitelne isli mu same od seba.Pytala som sa ho preco sa predtym choval ,inak,jeho odpoved?Neviem a hanbim sa za to.Drzim mu paste a dufam ze mu to vydrzi co najdlhsie.

Ja ako príkladná problémová pubertiačka (pár rokov dozadu... ups, už to nie je takých pár, ako sa mi to zdá ) vám môžem dať pohľad z druhej strany. Moja matka volila vami odporúčaný prístup. Žiaľ - ona ho volila za každú vec, ktorá jej zrazu vadila (znamená to - neikoľko rokov jej to neprekážalo, ale jedného dňa mi za takú vec prestala prať, nekúpila jedlo, zakázala krúžok...). Večne ma držali v šachu, že mi nedali peniaze a keďže nás bolo doma štvoro detí, tak o to viac dali ostatným, aby ma vytrestali (aby sme sa so súrodencami navzájom neznášali?...možno to nebol cieľ, ale nečakaný dôsledok)... Stalo sa, že som 3 mesiace fungovala na angličtine bez učebnice, pretože mi jednoducho na ňu nedali a ja som sa tvárila, že som si ju zakaždým zabudla, pretože je dosť ťažké priznať pred spolužiakmi, že na ňu nemám peniaze. Peniaze nikdy nechýbali, aby bolo jasné. Len mňa nimi vydierali. Neviem, čo bolo skôr. Či moje vzdorovité správanie alebo ich neprimerané tresty hraničiace s týraním. Myslím, že to druhé...

Jediný, koho som počúvala, bola sestra mojej matky, ktorá sa vždy správala ako kamarátka a nie ako nadriadená. Mimochodom, má dobrý vzťah aj so svojimi dospelými deťmi a v zdraví prežili i pubertu.

...u mňa by ste navrhovaným správaním docielili ešte väčší vzdor. Začala by vojna, ktorú by som za žiadnu cenu nechcela prehrať.

...čiste teoreticky, myslím, že keby mi aspoň raz povedali rodičia, že ma majú radi a že ich prísup je z lásky, zo strachu, aby sa mi niečo zlé nestalo, aby som v dospelosti mohla dôstojne žiť a nie živoriť (dôvod, prečo neprepadávať) a pod, tak by som ich počúvla. Lenže u nás bolo všetko len formou trestov. Idete na koncert? Buď o pol 10 doma. Nebolo to zo strachu. O pol 10 som šla sama. Keby mi dovolili ísť so všetkými po koncerte, bolo by to pre mňa určite bezpečnejšie. Bolo to len o tom, ako ma zosmiešniť... A iné mnohé príklady.

Tak-ja súhlasím s Konvalinkou a Ivet 36 v tom, že pomôže len pozitívny prístup a motivácia-a že sa to niekde niekedy muselo niečím pokaziť a nastal vzdor a mladému je všetko jedno-aj apatia-lebo nezáujem o známky v škole, keď na to dieťa má, je apatia, z niečoho pramenia-možno z nedostatku pozornosti alebo porozumenia, neviem, treba zistiť príčinu-ale nie nátlakom-to všetko sú signály-už dosť silné, že dieťa má depku-nemá zmysel pred sebou, nič mu nestojí za normálne fungovanie-nie ste prehnane kritickí a všetko, čo robí, je zlé? Ja som mala, aj stále mám so synom veľmi pekný vzťah, ale môj manžel ťažko znáša jeho pubertálnu lenivosť, no a tak bol na nášho 15-ročného syna dosť prísny a decko stratilo záujem o všetko-až po hovore do duše (ja a manžel - a nie raz) pochopil, že musí ubrať z požiadaviek... A-stal sa zázrak! Teraz-ak syna manžel popýta (nie rozkáže!), aby niečo spravil, aj keď to nie je presne tak, ako si predstavoval, už nekomentuje, nehaní, pochváli, poďakuje-syn sa dokonca už sám niekedy ponúkne, objíme otca, potom idú spolu na bike, takže láskavým, ale pevným prístupom, ktorý si ale stojí za svojím, sa vedia diať divy, u nás to zabralo a uvoľnilo sa napätie v rodine!!! Držím palce.

Mile zienky. Neviem ci len mna -ale svacla do oka veta-uz sa mi stalo, ze mi vratil.Prepana to je CO!!! Puberta-nepuberta-nechcem si predstavit, ze syn udrie matku /nehovorim o malych deturoch/???!!! Som spadla z mesiaca, alebo som skamenelina-ale toto je .......