tak, tak. Ja som tiež privítala, keď aspoň občas vyrazil von. U nás sa tiež hralo ešte pred oficiánym spustením u nás. A zažila som si aj nadávania, keď to celé padalo. Neprepadol tomu, ale je fakt, že sa občas pohne z domu. Čo je inak celkom úspech u nás.
je to choré...v minulych dnoch na túre v Slov.raji konkrétne na prielome Hornádu (ľudí ako na Václaváku)som stretla dvoch:vyzerali ako matka so synom-on tf.na tyči kvoli sefíčku s vyčesanou vlnou vo vlasoch ona tf.v ruke.. ani pohlad inam-čiže jednou rukou sa držali reťaze v drujej telefon-normálne som si pomyslela"zdrb sa to tej vody"...
No to uz je extrem, zalezi ci sa len fotili a ine veci s mobilom nacvicovali, alebo ozaj nahanali pokemonov.
No priznávam že som minule trávila čas v meste v parčíku a presne som si to uvedomila a pozoroívala mladých chlapcov.
Nie, nemám s tým vlastné skúsenosti ale myslím že je to nie horšie ako boli tie selfíčka či tamagoči.
Vždy sa niečo zbieralo, ja guľky, moje deti cečka a iné takže každá doba niečo prinesie.
tak, tak, v každej dobe nám šibe trochu inak :D A v každej dobe sa nájde generácia, ktorá to nechápe...
Si spomínam, ke´d som mala malého synovca a chcel po mne cečka. Fakt som nechápala čo to je a hlavne na čo to je....
nieže by som nechápala-ale ak ste išli po stupačkách na tom prielome Hornádu musíte sa drťaž aj reťaze na tej skale a samozrejme byť v pohybe lebo ľudia idú stale bud hore alebo dolu-čiže jedna skupina stojí aby prešli tí zdola a opačne...ale ked ich vidíte ako oni idu s tými telefonmy tak to sme krútili hlavou nielen my alej aj poliaci a maďari s ktorými sme čakali kým prejdú...
No ja neviem. Na jednej strane je to fajn, ked nieco vytiahne detiska od PC a zo styroch domacich stien, ale..... Boli sme minuly tyzden v Sade Janka Krala a tiez som pozorovala pokemaniakov.V pripade -nastrocnych mi to nahananie sa za pokemonmi pripadalo v poho, ale dvojica na rande, jednou rukou sa drzali a v druhej kazdy mobil a namiesto toho, aby sa venovali sebe, tak kazdy chytal pokemona. Alebo trojica chalanov takych"sucich na zenenie"-nieco medzi 25-30 , ktori nahanaju virtualne potvory mi nepripada ako nieco normalne. Taktiez otecko v parku so synmi, ktori ho volaju hrat futbal a on musi chytat pokemonov-chore. No a ten pripad z CR, kde chytala vodicka MHD pokemonov pocas jazdy...... :o(, to uz sa neda ani komentovat.
Súhlasím, toto sú už extrémy.
Naplno som si pokémonový cirkus uvedomila v Štokholme, keď sme sa posledný deň zmorení skoro týždňovým chodením, usadili v jednom z parkov. Starší syn hneď hlásil, že je to úžasné miesto. Už nemám poňatia, ako sa mu v terminológii fanúšikov vraví,
ale ten pohľad stál za to. S úsmevom som sledovala ako sa v neveľkom parku sústredili desiatky ľudí, úplne rôzneho, veku aj pohlavia. Od malých detí s mamami, cez teenegerov , po tridsiatnikov až po pána po ďaleko po šesťdesiatke, ktorého doprevádzala príjemná babička. Bolo ich poznať nielen podľa zaujatého pohľadu do mobilu, ale aj káblov trčiacich z vreciek so záložnými zdrojmi. Priznávam, celkom som si to úživala. Pozorovala som ľudí vôkol seba a rozčuľovala svoje deti, "duchaplnými" otázkami "Aj táto elegantná slečna naháňa pokémonov?", " Aj títo páni? ...."
Starší syn, nachodil vďaka tejto najnovšej móde, oveľa viac kilometrov ako po iné roky.
Hrdo sa hlási ku generácii, ktorá zažila seriálovú éru pokemónov v telke. Len s nie najväčším nadšením sa delil o svoje úspechy a vysvetľoval mi rôzne finty fňu, ktoré som aj tak doteraz nepochopila. 
V každom prípade si Štokholm dostatočne užil, také potvory ako tam u nás nie sú. 
Ako "málo" stačí dvadsať ročnému chlapovi ku šťastiu. 
Dievčatá, ako vnímate vy pokemónové šialenstvo? Ja osobne v ňom vidím aj pozitíva. Počítačoví závisláci sa vďaka nemu dostanú na čerstvý vzduch a dokonca aj chodia, čím viac tým lepšie. Samozrejme, ak je to v zdravej miere, pri triezvom rozume a bezpečné.