Iwa, to si videla môjho mladšieho syna? Presne opis sedí, aj keď je už starší /chovanie sa príliš nezmenilo/. U nás problémy v škole začali podobne , nám učiteľka odporučila psychologické vyšetrenie - pomohlo aspoň v tom, že zistili poruchu v učení ADHD...to isté platí o neporiadku - najmenej 5 x krát musím zopakovať, aby si po sebe upratal šálku, tanier po jedle, šaty, pomôcky do školy /kapitola sama o sebe - akoby mu v taške pravidelne vybuchoval granát, pomôcky samé utekali - vždy má nato jedinú vetu: "Nestíhal som."/, skúšala som všeličo, krik dohováranie, pomáhala s upratovaním - viac menej neúspešne, ale časom prišiel nato, že má povinnosti /či školské alebo v domácnosti/, ktoré plniť musí a basta! Rovnako sme na tom aj v "krivdení". Starší je podľa neho privilegovaný, všetko sa mu prepáči a nedá si vysvetliť, že v 16 rokoch je už viac zodpovedný a má aj viac povinností, ktoré zvláda aj bez mojej pomoci a preto nemám dôvod ho tak kontrolovať, ale keď mal tiež 12 rokov, tak som mu viac na krk dýchala. Ak má práve blbú náladu, tak provokuje mladšiu dcérku alebo staršieho. A takto to viac menej v nepravidelných intervaloch riešim.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Druhýkrát u inej psychologičky nejaký rozšírený test, bol sám a vraj na svoj vek mimoriadne vyspelý (mentálny vek mal o 3/4 roka vyšší). To, ako dopadol na prvom teste, som prezradila až, keď mi ukázala výsledok druhá psychologička. Keď mu stojím za zadkom, tak síce s odutou papuľkou, ale spraví všetko, čo treba. No, ale stačí, aby som si odskočila na wc, keď píše úlohy, vrátim sa a jeho nikde 
Veď ho nemôžem dozorovať stále! Aspoň niečo, keby robil bez donucovania. A to citové vydieranie - fakt si pripadám hrozne, keď na mňa robí oči, plné slzičiek... Dochádzajú mi sily a trpezlivosť 
). Jedine, čo mi povedala aj ona, že ADHD deti sa prejavujú inak, že on je iba živé temperamentné dietko. PRíkazom rozumie dobre, niekedy spraví hneď, ale častejšie sa ofučí alebo mi rovno šplechne, že sa mu nechce. Ale zistila som, že je lepšie rozdeliť upratovanie na viac malých úloh, neznie to tak hrozivo 
Tuším môj pomyslný pohár trpezlivosti pretiekol... ide o nášho mladšieho junáčika, prváčika. Dúfam, že nebudem písať moc chaoticky, ale neviem, čo robiť, či som na neho vymyslela správny výchovný postup. Momentálne najvypuklejšie sú problémy v škole. Zo začiatku sme si mysleli s učiteľkou, že to bude snáď dysleksia, ale ako čas kráča, rpesvedčujeme sa, že to bude lenivosťou. Písať sa mu nechce - polhodinu lamentuje, kým napíše 2-3 riadky. Matematika, angličtina, prírodoveda - s tým nemá problém. Ani čítať sa mu nechcelo, to sa zlomilo cez Vianoce, keď ho zaujala knižka, čo dostal a nevedel vydržať, kým sa nájde niekto ochotný čítať mu, tak začal sám
Teraz si hocikedy vezme knižku a skúša si čítať. Ale písanie - to je horor, nápor na moje nervy... niekedy mám pocit, že naschvál píše škaredo, lebo má pocit, že mu poviem "Ak Ti to nejde, nechaj tak, skúsiš inokedy." - No, nehrozí, ale skúša to stále 
Tak isto vydieranie slzami, smutnými pohľadmi. Alebo výhovorky o hlade, smäde, potrebe spánku a pod. No, ale, to by sa celkom dalo zvládnuť, keby bolo len toto. Je to totálny bordelár. (chytám nervy, lebo staršiemu, keď sme povedali, aby upratal kocky, vytriedil ich podľa farieb sám od seba a to mal niečo cez 2 roky) Ráno má v taške všetko pekne nachystané, poobede donesie voľne sypaný bordel - peračník prázdny, prípadne servítka z desiaty v ňom, ceruzky a perá len tak v taške, zošity napchyté, pokrčené... no des! Bordel tak isto v hračkách. Nepomáha spoločné upratovanie, keď mu podávam hračku po hračke a poviem mu, kde ju má dať. Dnes ma dožral s plyšákmi. Má špeciál látkový organizér na nich. Boli vysypané pred skrinkou, tak som mu povedal, nech ich uprace, že žehlím a pôjdem ožehlené veci ukladať do skrinky. Večer som zistila, že ich nahádzal do kúta a vôbec sa neobťažoval ich upratať. Okrem iných maličkostí (sústavné provokovanie staršieho, ktorý nakoniec vybuchcne a pobijú sa; likvidovanie oblečenia - potrhá čokoľvek; preberavý v jedle; kaskadérčiny pri každom kroku - včera sa prevrhol so stoličkou...), dnes ešte vytopil kúpeľňu a keď som ho hrešila, tak vraj ho nemáme radi a začal spomínať, ako sme staršiemu dávali zábaly pred mesiacom a jeho si nik nevšímal. A pustil slzičky, had! No, vysvetlila som, ukľudnila, učičíkala... Keď už bol malý spokojnučký, v momente vystrčil rožky - už sa mu nechcelo umývať zuby, ísť spať 
Potom som objavila neupratané plyšáky. Tak ma napadlo, že zabijem dve muchy jednou ranou. Zajtra mu dám ešte šancu, aby si ich upratal do obeda. Potom ich pozbieram ja, schovám a za každú jednotku zo slovenčiny mu jedného plyšáka vrátim. Za trojku a horšiu zase jedného schovám. Neviem, či je to dobrý nápad. Čo myslíte? Desí ma predstava, že z neho vyrastie nejaký povaľač a budem ho mať do konca života na krku a v konečnom dôsledku ma utrápi (sledujem také osudy vo svojom okolí, keď matka opatruje svojho syna, ktorý je nezamestnaný a všetci mu krivdia, potom musí chudáčik tú krivdu zapiť a mama, hoci je na dôchodku, má ešte 2 brigády, aby ich uživila). Ja už fakt neviem, čo robiť. So školou si ako tak viem poradiť, ale keď vyžadujem dodržiavanie zákaldných pravidiel spolunažívanie (upratať si po sebe, občas pomôcť, slušne sa správať...) a prcek mi šplechne, že ho nemáme radi, to sa ťažko reaguje 
to si pripadám ako správna naničmama (brokenheart)