Zufalaaaaaaaaa :-o

Lubikatt, neviem, či ide u tvojho syna o obdobie vzdoru... skôr mám pocit, že si ty nervózna a možno reaguje na teba. Neviem...neber to v zlom, len z písmeniek som to tak cítila. Prvé, čo by som zmenila, sú vyhrážky...príde čert a pod. Skôr by som sa snažila, so synom zahrať, tráviť s ním viac času, nevydávať len príkazy. Aj upratovať môžeš spolu s ním hravou formou. Neviem, nepíšeš o rodinnom zázemí, či si na syna sama, či máš partnera, ako on reaguje... Chce to len kľud a myslím si, že sa to zlepší.
A ešte k tomu udieraniu...ani z tvojej strany by to tvoj syn nemal zažiť

Mne sa osvecilo pri nejakej krizovej situcii odputanie pozornosti, na nieco co dieta zaujme, alebo pokus obratit nieco na humornu situaciu ... a potom v klude dotiahnut co treba, nie vzdy sa zadarilo, ale obcas ano. Raz som sa na podobnu temu bavila s psychologickou, spominala, ze najdolezitejsie je, aby si dieta taketo spravanie neprisvojilo, to znamena aby sa nevhodne scenare neopakovali velmi casto ..., lebo dieta bude reovnakym scenarm reagovat na vsetko ...
Jasne gro je o tom aby hlavu nestratil rodic, tazka uloha, casto sa ani mne nedari.

Lubikatt, skús si požičať z knižnice knihu od doktorky Reichelovej "Mama, buď mojím princom". Je to úžasná kniha, z jej praxe, kde rozoberá práve takéto rôzne príbehy na konkrétnych kazuistikách. Myslím, že by si si tam mnoho našla a veľa pochopila, prečo sa tvoj synček, ktorý je iste veľmi veľmi dobré dieťatko , takto chová.
Držím prsty.

POznáme, poznáme... Mne sa osvedčilo aspoň pri takých "základných" činnostiach (umytie rúk, zubov, upratať hračky...), že som povedala iba raz. Ak bola odpoveď nie, nereagovala som, ale napr. kým neboli ruky umyté, nedostali chalani jesť, kým neboli umyté zuby, nezačala som čítať rozprávku večer, keď neboli upratané hračky, stačilo zobrať vrece na odpad a začať ich tam dávať. Sú činnosti, o ktorých sa nediskutuje, ktoré sa MUSIA robiť. Tvoj synátor skúša, kde sú hranice, čo všetko sa mu "prepečie". Ak som navrhla hru a odpoveĎ bolo vyzjapané "Niéééééé", tak OK, nájdi hru Ty a išla som trebárs upratovať, žehliť... Ak som ich volala s niečím pomôcť a nechceli, tak dobre, ale dala som si načas a keĎ prišli za mnou, nech sa idem hrať, tak som im povedala, že nemôžem, lebo musím dokončiť to, s čím som chcela pomôcť. Tie decká sa snažia mať "vlastný názor" a prvé, čo ich napadne, je nesúhlasiť s rodičom. Hlavne sa treba snažiť zachovať kľud. Niekedy sa nedá, hlavne ak krpec jačí, hádže sa o zem a demoluje všetko okolo Občas, pri takáchto amokoch som staršiemu (ten je super tvrdohlavec) chrstla trocha studenej vody do tváre celkom ho to ukľudnilo... Vydrž, ono to prejde. Ale čím viac sa budeš snažiť, aby synátor nehysterčil, tým viac bude

Moja mala 4 roky na Vianoce. Ten december bol do zúfania. Všetko bolo NIE!
- Terezka, poď papať. – NIE!
- Choď sa prosím umyť. – NIE!
- Ideme ... NIE!
- Poď obedovať. – NIE
- Poď ideš spinkať. – NIEEEEEEEEEEEE

Posledný predvianočný vyvrcholil. Ona už jančila pre všetko, ale také extrémy, ktoré nerobil ani jeden jej súrodenec. Zbadala som sa po besiedke, keď mala prostredná a kvôli nej som musela odísť do šatne a už sme revali dve. Ona z nejakého jej dôvodu a ja v depresii, že aj tomoje druhé dietko si zaslúži maminku na besiedke a miesto toto trčím v šatni, možno pre kravinu. A potom sa učiteľky spýtali, prečo naša Tereza stále plače a prostredná povedala: že nevadí, že plače, ale horšie je, že už kvôli nej stále plače maminka.

Ja som skúsila všetko a to čo platilo na tých dvoch na ňu neplatilo. Som si pospomínala na také nejaké veci, že dieťa je osobnosť a malo by mať možnosť rozhodnúť sa samo, ale potom naučiť sa prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutie a musí pocítiť tie svoje následky. Do toho prišli tie vianočné prázdniny a ja som zistila, že ona mi za tie tri týždne vôbec nezaplakala. Ale vôbec. Tak okrem stískacej terapie sme úplne zmenili rétoriku, žiadne podmieňovacie požiadavky, žiadne jednorázové príkazy... Ona akokeby bojovala za to, aby sme zmenili celkový prístup k nej. A najmladší človek v rodine, nemá takú slovnú zásobu, kým sa vyjadrí, tak jej skáču 4 do reči, potom ju to rozčuľuje a už to proste ide. A ten do nej pichne a ten si z nej urobí srandičku...Teraz požiada: nechajte ma dohovoriť, alebo keď niečo potrebujem, požiadam: choď si, prosím ťa, umyť ruky, potom sa vyzleč a budeš papať. Poviem to síce medzitým 3x, ale musím tak nejako to lepšie funguje ako jednorázové povely. A bavíme sa o tom... A začala so mnou komunikovať, ako má ešte také úlety, ale vždy sa jej spýtam, že sa môže rozhodnúť sama a začína uvažovať, ktoré z tých možností sú pre ňu výhodnejšie. A keď niečo potrebuje, tak nech nejančí ako tatár kdesi, ale nech za mnou príde a dohodneme sa, ak bude potrebovať, tak jej pomôžem. A ono to začína tak nejako fungovať. To, čo poviem platí!, ja som maminka, ja sa potrebujem na to spoľahnúť, že to tak bude, inak by sme sa zbláznili, ale som tu aj na to, aby sme sa vedeli spolu dohodnúť a viem jej pomôcť, keď potrebuje. A ona normálne, to slovo normálne je pre mňa teraz ako zázrak, ona príde... už mi nestojí 30 minút v kúpeľni a nereve ako tur, ale príde požiadať, nech jej dám pastu na kefku a zrazu je umytá za 5 minút, alebo nejančí v chodbe, že sa nevie vyzliecť, ale požiada ma, nech jej dám dolu čiapku a šál, ono ostatné síce praští na zem, ale už to nie je s revom... A tak pomaličky, pomaličky sa dostávame ďalej...
Ja sa pri nej učím za pochodu. Má to ťažké aj ona, je najmladšia... Ja byť najmladšia v našej rodine, tak ma rovno picne.
Tak neviem. Skús zmeniť svoju komunikáciu so synom, rozprávať priamo na neho, vysvetliť mu svoju požiadavku, alebo jeho povinnosť a trvať na tom! a byť dynamická, nie statická s povelmi, žiadne ťapkanie po zadku. Ak vie, čo chce, a 4 ročné veľmi dobre rozumie, nech s tebou o tom rozpráva, ty sa s ním vieš o tom dohodnúť, vieš mu vysvetliť... Booože a kvantum trpezlivosti...
neviem, možno že časom tu napíšem niečo iné, no pre mňa ako mamu brutálne obdobie teraz, teda...

crystall Prosím, ďakujem hovoríme deťom úplne od malička a možno aj preto nejaké extrémne negácie neboli, povely dávame psom Obdobie vzdoru sme mali, s mladšou babuľou ešte sem tam riešime podobné, staršia je riadny tvrdohlavček, ale hádzačky o zem neboli, niekedy poprosím aj 3x, ale nakoniec sa všetko spraví, čo sa má. Čo som sa naučila - možno to pomôže aj vám, netrvám vždy na okamžitom vykonaní, ak je dietko veľmi zaujaté hrou a nejedná sa o niečo, čo by nemohlo počkať, tak počkám ja. Proste normálne, tak ako by som jednala s dospelým človekom, manžela by som tiež nehnala hlava nehlava do nejakej činnosti, keď vidím, že sa niečim zaoberá. A potom som skúsila ešte metódu, resp. len jej malú časť, o ktorej rozprával Dušek (meno pani, ktorá ju vyvinula si nepamätám), ale princíp je ten že keď sa dieťa hnevá (to je jedno prečo), tak prejaviť pochopenie. Niečo v zmysle: "chápem, že sa teraz hneváš, lebo som ti nekúpila tú čokoládu, to vie nahnevať, je to v poriadku"...objať, prejaviť účasť. Prekvapivo, aj napriek tomu, že som ja dala podnet na hnev (niečo som nedovolila), musím povedať, že na naše baby to funguje úžasne.

lubikka, body? zákazy v štyroch? Vystrieľaš si všetky "broky", ktoré by si mohla použiť v staršom veku. Syn Ti ani nerozumie, len vníma Tvoj SPOSOB!!! A ten je radikálny a je plný vzdoru! A syn je Tvoje zrkadlo...

Robíš si veci po večeroch a jemu sa venuješ v každej voľnej chvíli? Pomôže Ti s drobnosťami? Oddýchnete si od seba? Nedýchaš mu na krk? Má on od Teba pokoj? Vie byť trochu sám s ceruzkou a hračkou?

Dáš rozkaz a v pozore čakáš, či splnil, či je poslušný? Šmáriapanna, akoby som videla seba... už teraz Ti poviem, že Ti utečie pri prvej príležitosti..

A dievčatá jedna za druhou Ti veľmi dobre radia :) ... vezmi papier a pero a spíš si to. Je to aj o Tvojej sebavýchove...

Osloboď sa od neho Ty sama a NEBER SA PRÍLIŠ VÁŽNE... A neber ho ako protivníka, nepriateľa...

Držím Ti prsty, bude dobre... :)

P.S. tabuľky nerob synovi, ale sebe. Koľkokrát som stratila nervy, udrela ho, bola neústupčivá?... a keď Ti červené body pôjdu dolu i Ty budeš lepšie spávať :)