Myšlienky nahlas vyslovené sa naozaj plnia

Už nejaký ten čas zvažujem, či napísať tento blog alebo nie. Nakoniec som sa predsa rozhodla a píšem. Snažím sa takto trochu uľaviť svojej hlave alebo akoby som to povedala. Ešte vlani som mala babičku. Na sklonku roka odišla a odvtedy sú veci v mojom živote zvláštne. Babička mala 97 rokov. Krásny vek. Na sklonku jej života boli rodinné okolnosti všelijaké a tak sa babička ocitla v domove. Nebola tam dlho. Pobyt tam jej žiaľ vzal iskru a ochorela. Stihla som za ňou ísť iba dvakrát kým zomrela. Moja posledná návšteva bola iba dva dni pred jej smrťou. Babička sa na mňa takmer stále usmievala a opakovala, že teraz jej je dobre. Videla som, že je to zlé. Po návrate do práce sa ma kolegyňa pýtala ako sa má a ja som jej povedala, že nie dobre a neviem, či nebude čoskoro koniec. Moje slová sa veľmi skoro vyplnili. a začali sa diať čudne veci. Ako prvé som mala hrozné deja vu. Situácie, dokonca aj slová, ktoré ľudia okolo mňa vyslovovali som už vopred vedela. V okamihu kedy otvorili ústa mne nabehli v hlave slová a oni aj reálne z tých úst vyšli. V prvom momente som si myslela, že mi zo stresu a celej tej situácie vynecháva hlava. Ustalo to. Potom prišli okamihy, kedy som vyslovila niečo negatívne a ono sa to aj naozaj udialo. Pozitívne veci nie, len tie negatívne. A takmer do bodky tak, ako som to povedala. Zažila som to častejšie, než by mi bolo ako sa hovorí milé. Mám strach písať konkrétne veci. Stalo sa vám niečo také? Alebo je to iba o mojej vypätej hlave? Doteraz sa mi také nedialo resp. som si to nevšimla, neviem. Dá sa s tým niečo robiť?

Dievčatá tu na naničmame píšu rôzne veci a príbehy, tak som to napísala. Skúsila som to aj povedať niekomu, ale nestretla som sa s nejakým pochopením. Nevedela som ani kam to zatriediť.

 

Komentáre

Ja odpoviem z pohľadu veriacej Úsmev Okrem zádušnej omše by som zrejme dala tých omší slúžiť viac, napríklad tzv. Gregoriánske omše.

No a samozrejme osobné modlenie.

Voľakedy sa na dedinách hovorilo, že keď nesplnili mŕtvemu posledné želanie, tak sa také veci diali. Napríklad udajne môj pradedo chcel do hrobu klobúk. A z neznámeho dôvodu ho prababka nechcela dať (bola dosť prchká, tak skutky občas predbiehali činy Úsmev ) A potom pekne krásne, keď nebolo dobre po pohrebe, ten klobúk potajme do toho hrobu zahrabala. Vraj to pomohlo. Neviem, toto je už na hranici povier ÚsmevÚsmev

 

Iste prídu aj iné rady. Dôležité zrejme bude, aby sa dala do poriadku situácia v celej rodine. Aj keď toto sú také zlomové situácie, keď sa veľakrát vlastne rodina rozpadne. Už nie je ten stmeľujúci člen.

Veľa sily

Ďakujem. Zádušná omša bola. Bola som aj na cintoríne. Povedala som jej tam veľa vecí. Pár dní som mala celkom vyrovnaných. Niekedy mi to príde akoby ma niekto počul, len nerozumie, že to nechcem.

A áno babičkin dom bol takým miestom, kde sme sa ako rodina stretávali. Bolo nám tam dobre. Jej odchodom sa to zmení. Mala vysoký vek a tak sa dalo čakať, že odíde. Len to ako a kde ma ťaží.

Možno tam potrebuješ zájsť znova. Myslím ten cintorín.

Lebo modlenie nie je ani tak o tom, že ten tam hore si odčiarkáva, koľko Otčenášov si hodila. Modlenie je o príchode pokoja do tvojej duše. Je to dar, ak to dokážeš. Môžeš vyskúšať. A ak nemáš ako na cintorín ísť, zapáľ sviečku aj doma. Alebo kdekoľvek.

Ostáva si len odpustiť, spravila si, spravili ste, čo sa  v danej situácii dalo spraviť. Objímam

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok