Aj synov treba učiť variť ;)

Tak my sme začali absolútne od piky. S rezňami . Najprv som sa aj zlostila, bo viac neporiadku bolo a roboty s upratovaním, aj som sa zatajovala, keď som ich išla obaľovať, aby som aktívneho pomocníka nedostala ... no ale skús sa pritajiť, keď rezne klepeš .

Potom som si povedala a NECH, tak sa bude upratovať dlho predlho. A stojí to teraz za to.

V siedmej triede im pribudlo varenie v škole ako predmet. Tak bol za hviezdu. Koláče podľa postupu robí sám - len mu to načím trvá. Asi ho kysnuté cesto budem musieť naučiť .... tam má času dosť. Ale také tie koláčiky v štýle "navážime - zmiešame - dáme piecť" ľavou zadnou, a aj bublanina sa mu skvelá podarila. Takže mi taká francúzska kuchyňa ... mäso a koláče. Prílohy sa nejak nekonajú. Mladšieho to teda vôbec nezaujíma. V staršom zato vidím skrytý potenciál. Je šikovný (samozrejme po maminke ).

Inak, ono na tom nete je fakt milión inšpirácií a skvelých foto. Len treba hľadať.

Nasi mladenci spociatku pri takychto snahach protestovali, ale nedali sme sa. Tiez to bolo obcas ako skuska nervov. Jednym  z prvych pokusov bola sackova polievka...   No a ked odisli na internak, tak sme robili aj poradenstvo na dialku. No ale skuste podla fotky v PC posudit, ci to maso na  rostenku je dobre/spravne alebo nie.  

 Dnes  bez problemov navaria obed,  obcas si vytvoria vlastny recept  a veru hanbit sa zan nemusia.

U nás sa nechytajú ale že vôbec... A nejak mi to vôbec nevadí.

Mám nato zopár dôvodov a to: Ani môj manžel nie typ, ktorý by varil ak vynechám sáčkové polievky, cestoviny alebo fakt že tie najjednoduchšie recepty /keď som maród a inštrukcie podávam krok za krokom/.

Mám mini kuchynku, kde jediný priestor na pohyb je 0,5 metra široký a asi 4 metre dlhý pásik medzi kuchynskou linkou a jedálenským stolom, takže všetci piati sa nachádzame v kuchyni len pri spoločnom jedle, inak by sa tam dvaja a viac ľudí v plnom pracovnom nasadení asi prizabilo.

Moja kuchyňa je moje malé kráľovstvo, ktoré si sama zveľaďujem, vylaďujem, dokupujem rôzne vychytávky a pomocníkov a toto by nikto z mojich chlapov neocenil...

Nejak sa chalani do toho nehrnú a ja zas ich nenútim...

Môj otec variť vedel, ale jedine rožtenka, sviečková a parené buchty boli od neho to najlepšie. Vedel nakrájať slížiky do polievky tenučké ako vlások a rýchlosťou pravého šéfkuchára. Jeho cibuľa bola na také kocôčky nakrájaná, či tenučké plátky, že to lepšie ani nešlo a pozerať ako sa nôž mihá vedľa jeho prstov bola poézia... ale ako si spomína moja mamina, toto sa naučil až po svadbe. Pri mojej nebohej babinke sa zaúčal a začalo ho to baviť.

Tiež som sa naučila variť viac až keď som sa vydala a 4 mesiace po svadbe sme sa osamostatnili... bolo to spontánne, hlad a chuť vyrovnať sa svokre urobili svoje a tak dúfam, že podobnú múzu objavia aj moji synovia. A pokiaľ nie, zariadia si to ako môj manžel, nájdu si ženu, ktorá variť bude vedieť. Alebo si prídu s obedárom ku mne?

juuj to by ste neverili co všetko sa dá dať do praženice! moj synak vsade dava cesnak.ale úplne všade.aj teda do tej praženice.popri tom ako si krája na drobné kúsočky, aj zo 3,4 požujeon vlastne varí takto - čo sa dá z chladničky pokrájať, to pokrájam, čo sa nedá, to nalámem a ak je toho málo, pridám tam pretlakneverili by ste čo za smrady potom vetráme doma prevelice ma ale teší že vies si spraviť papať...síce len pre seba, veď kto by to jedol tie jeho všehochute, ale spraví si 

...o tom že vie aj piecť, som písala už dávno  https://tortyodmamy.sme.sk/kolac-najlenivejsej-gazdinky

My sme mali ešte v škole predmet Varenie a starostlivosť o dieťa - alebo tak nejak sa to volalo. Ale výsledok bol, že pred Vianocami v 5. triede som zvládla zemiakový šalát, rezne a piškótovú roládu + nejaké "studené" varenie typu jednohubky, zeleninový šalát, orechovo-čokoládové guľky. Fakt sme mali skvelú učiteľku! A doma som mala starkú, ktorá sa len tešila, keď som sa motala v kuchyni a naučila ma aj zvyšok, hlavne omáčky a mäsové jedlá, a ja som tie chvíle varenia so starkou mala rada. No, mám chalanov. Starší je totálne ľavý do varenia (asi po tatinovi, ale čaj a praženicu uz zvládnu obaja). Mladší má hlavne veľa odvahy , zeleninu mi už očistí a pokrája, aj pomieša čo-to, ale zatiaľ veľa popletie treba ho strážiť. Dievčatá, tí moji chlapi nechcú surové mäso krájať, ani sa ho dotknúť... je to normálne? A keď robím pečeň, tak mám prázdnu kuchyňu - občas ich idem takými krvavými rukami strašiť Teraz mladší dostal kuchárku pre deti z Lidla, je nadšený, v nedeľu polievku s tatom navarili (aj keď zápražku som im radšej ja spravila), tak dúfam, že budú pokračovať aj s inými jedlami.

Ja mám tiež len chalanov. Starších varenie nezaujíma, len keď je hotové. Za to najmladší dokáže toho neúrekom, dokonca aj kysnuté cesto, nakoľko je v zahraničí, veľakrát sme varili cez skype. Teraz navarí podľa mojich receptov aj pre návštevu a nielen podľa mojich. Nerobia mu problém lángoše, kapustníky, halušky, polievky, mäso. A snaží sa vždy do jedla vložiť niečo svoje, vylepšiť ho podľa svojich predstáv. Jeho varenie bavilo ešte keď bol doma. A teraz sa mu to veru zišlo. A mňa to veľmi teší:))

Hm, ja som sa vrátila o level späť... asi. Namiesto synov som zaúčala 9 - ročnú dcérku. /Synovia sa akosi do varenia nehrnú, pokiaľ mama žije a varí tak, že zjedia všetko, tak sú v pohode. V škole síce mali "varenie", ale ako  vrchol kulinárskeho umenia sa naučili pripraviť farebné palacinky, ktoré som ja chvalabohu nemala možnosť ešte ochutnať , prípadne hamburgery spôsobom- kaiserka z obchodu, medzi to kečup, hotový polotovar hamburgerové "mäso", nato syr a tak trochu zelenina, zopakovať si to tak zo 5 krát počas roka, aby sa nezabudlo a do života sú pripravení /.

No nič, dnes som trochu zaangažovala aspoň jedno žieňa v rodine /teda okrem mňa/ a aj to neplánovane. Akosi som si dnes doobeda dávala trochu načas a to ma okrem prípravy lokší plnených pečienkou čakali ešte dva druhy pagáčikov na objednávku... No čo skôr? Popri pečení pagáčov sa už varili zemiaky na lokše, ja v ruke dva plechy a balansovala som kam čo položiť, tretí plech v rúre a na štvrtom nachystanom na sporáku sa chytil papier na pečenie horieť . Sranda ako v akčnej komédii, kebyže nezažijem, neverím. Sfúkla som lepšie ako narodeninové sviečky na torte a po zdarnom "dopagáčovaní" hor sa na lokše. Kto si ich doma robí vie, že to skoro ako pásová výroba... vyvaľkať, šľahnúť na platňu, otočiť, dať z platne dolu, omastiť a popri tom vaľkať ďalšie a dávať pozor na tie čo sa pečú...no v polovici toho cirkusu mi prišla na rozum spomienka, keď som približne vo veku svojej dcéry klepkala po lokšiach na platni, obracala, dávala dolu, mastila. A čo je tá moja potvorka horšia než ja? Ochotne pribehla a keď som jej vyzradila svoj plán, len povedala: "Ja sa bojím". Vyfasovala do ruky najväčší nôž  /pretože je najdlhší/ a postavila som ju k horúcej platni... a tu by mohli všetky vzorné mamy na mňa volať sociálku. No ja som nahadzovala a vaľkala ďalšie lokše, tie prvé som jej pomáhala pretočiť a dať dolu, strach prešiel a šlo jej to na 1*. Mi napadlo, že ten strach som mala aj ja, či sa neporeže, nepopáli... lenže kedy sa to naučí, keď nie pri mame a pod dozorom? Nejako ma ten strach príliš okliešťuje a pritom tie naše deti zvládnu aspoň toľko , koľko mi v ich veku... len ich netreba držať vo vatičke a veriť im, tak ako verili naši nám.

/A možno to raz dotiahne aj na majstra podpaľača ako jej mamina ./