Bez pomoci starých rodičov a rodiny

Ahojte maminy, s manželom sme sa presťahovali z mesta na dedinu, kde bývame už rok. Vychovávame jednu dcérku, ktorá mala v novembri 2 roky. Sme na ňu ale sami. Moja mama býva asi 400 km od nás a svokra s priateľom síce bližšie, ale k malej nemá nejaký blízky vzťah. Jej stačí, keď ju vidí cez Skype. Po pôrode k nám prišla asi po mesiaci a spala u nás jednu noc a potom manželovi povedala, že si myslí, že ja ju u nás nechcem a ešte kopec iných vecí. Pritom som s ňou mala dovtedy úžasný vzťah, ale to by bolo asi na samostatnú tému. Čiže nechodí k nám často, ak príde, tak iba s priateľom, ktorý malú zbožňuje, ale od októbra do nejakého mája chodí non-stop do práce aj víkendy. Bez neho k nám ona nechodí. A vlastne po tom, čo na mňa povedala a nikdy si to vydiskutovať nechcela, ju tu ani veľmi nechcem. Celú rodinu máme ďaleko. 

Zrovna včera sme sa rozprávali o tom, že by sme niečo mali vymyslieť, lebo takýmto spôsobom čoskoro obaja vyhoríme. Moja mama k nám chodieva dosť často, aj keď býva ďaleko, každý mesiac - dva, vždy príde na týždeň. Samostatne si vždy nájdeme nejaký čas na seba, napr. ja som chodievala s kamarátkou do divadla každú sobotu večer, kým som znovu neotehotnela a nebývalo mi zle. Manžel zase chodieva behať alebo na lyže, ale to iba v čase obeda, keď dcérka spí, čo je nejaká hodina a pol. Ale sami dvaja sme spolu neboli nikde už ani nepamätám. Naposledy, keď sme boli u našich, tak sme si odbehli na wellness a do kina a predtým sme spolu boli iba v kine, keď u nás bola mama, aj to asi iba 3x za 2 roky!!! U nás to vyzerá tak, že ja sa celý deň starám o malú, riešim celú domácnosť a manžel chodí do práce. Potom príde domov okolo piatej, niekedy aj neskôr, to večeriame a potom sa ešte chvíľku zahrá s malou a večer ju ukladá spať. To je ale ďalší problém. Už tri mesiace nechce zaspávať. Samú ju tam nechať nemôžeme, lebo začne plakať a tak je tam s ňou aj hodinu a potom idem ja. Čiže vlastne ani len večer na seba nemáme chvíľku čas, aby sme si aspoň film pozreli alebo sa porozprávali. 

Chcelo by to nejakú opatrovateľku, aspoň raz za čas, aby sme si mohli niekam spolu vyjsť. Lenže bála by som sa nechať s mojou dcérou niekoho, koho nepoznám. Navyše je dosť naviazaná na mňa/nás a musela by toho človeka najprv spoznať a vybudovať si nejakú dôveru v neho. Čo si teda nedokážem predstaviť, ako by to malo prebiehať. 

Ďalším problémom je, že tu nemám žiadne kamarátky na dedine, s ktorými by som sa aspoň šla prejsť a troška porozprávať. Minule som aj písala do nejakej diskusie, aj sa nejaké maminy ozvali, ale nakoniec z toho aj tak nič nebolo. Aj som sa tu dala do reči s jednou mamou, vravela som jej, nech dá vedieť, keď sa pôjdu prejsť, že sa radi pridáme. Ale veľakrát šla okolo a nič. A zase sa nechcem nejako vnucovať. S dcérkou chodievame aj na krúžok a do predškôlky, ale tam som tiež nespoznala nikoho. Väčšinou tam chodievajú maminy, ktoré sa poznajú medzi sebou a nesnažia sa veľmi komunikovať s ostatnými. Mám dve kamarátky, ktoré majú deti v približne rovnakom veku a aj sa občas stretávame, ale dosť málo. Už neviem, akým spôsobom by som tu niekoho spoznala. Chodievame aj do detského kútika, ale tam je to podobne ako na tých krúžkoch. 

V Čechách už existuje agentúra, kde si rodiny môžu "adoptovať" babku, ak nemajú tú svoju nablízku. U nás zatiaľ nič také nie je. 

Ste tu niekto v podobnej/rovnakej situácii? Ako ste to/by ste to riešili?

Začínam byť z toho zúfalá. Navyše v júli sa nám narodí ďalšie bábo a času bude asi ešte menej. 

Ja potrebujem spoločnosť a spolu s manželom niekoho, kto by nám občas postrážil dcérku.

Každá rada dobrá :)

 

 

Diskusie Naničmama.sk: 

Spýtam sa...a tá "adoptívna babka" z agentúry nie je cudzí človek?

Verím ti aj chápem tvoju terajšiu situáciu, ale ak ti to pomôže, vedz, že toto obdobie, ktoré prežívaš je jedinečné a už sa nezopakuje. Deti budú rásť a budeš mať viac času na seba aj na manžela. Nedá sa všetko naraz. V každom období, keď sme sa rozhodli pre rodinu, prichádzajú nejaké obmedzenia. 

Ja som mala počas svojho materstva veľmi chorú mamu, učila som sa na rigorózne skúšky a viedla celú svoju domácnosť a z časti pomáhala aj rodičom, kým mamka nezosilnela. Zvládla som to, aj keď na seba a manžela som mala minimum času. Nebol z tých, čo by mi nejak výrazne pomáhal. Bola som hrdá na seba ako všetko zvládam...a som vlastne aj dnes, keď si na to obdobie spomeniem. Malo svoje čaro a veľmi ma naučilo disciplíne a hospodáriť s časom. 

Netvrdím, že je to tvoj prípad, ale mám odpozorované z okolia, že mnohé dnešné mladé mamičky majú predstavu, že dieťa je  na parádu, má zaspať vtedy a vtedy, zobudiť sa vtedy a vtedy, každý mi s ním musí pomôcť, lebo ja chcem ísť do divadla, ja chcem ísť na kozmetiku, ja chcem ísť kaderníčke, ja chcem ísť na kávu s kamoškami, ja chcem mať viac času na seba, na manžela, na svoje koníčky....ja chcem....   ja chcem.  

Je to obdobie nielen radosti, ale aj istých obmedzení....nie je to teória, ale prax.

Opisuješ celkom bežnú skúsenosť mamičiek s malýni deťmi a nepoteším ťa s príchodom druhého dieťatka to bude ešte veselšie. Ak neskúsiš hľadať opatrovateľku, tak jedine "výjazdy" s manželom, môžeš realizovať keď je raz za čas u vás tvoja mama. Prípadne sama môžeš niekam ísť, ak sa o deti postará manžel. Viem, že to nie je jednoduché obdobie, mám štyri deti , odžila som si dosť zábavy ..., ale až posledné sa narodilo, keď sme bývali už na dedine. Takže rozumiem tvojej osamelosti. Z mojej osobnej skúsenosti sú v tejto fáze najdôležitejšie priateľky, mamičky s rovnako malými deťmi, len vďaka nim som prežila, prvé tri materské .... Odporúčam hľadať, možno aj na hranici dotieravosti, skúšať, nikdy nevieš čo sa z toho vyvrbi. Dnes je to jednoduchšie , môžeme si písať cez internet, ale nevynahradí to kontakt spraznenej duše, zoči voči. A dobrá kámoška vie občas aj deti postrážiť. Držím palce.

veru,veru...priznám sa ja som sa kedysi prividala na dedinu-nikoho nepoznala atd.atd...keby to bývalo na mne asi doteraz by som ich poznala len z videnia ALE na ulici sme sa stretali viaceré mamy s kočíkom až raz sa mi jedna prihovorila či sa može prechádzať so mnou..slovo dalo slovo a ani neviem ako som vhupla medzi ne.Podotýkam tá čo ma oslovila bola tiež privydatá čiže "cudzia" ale vďaka jej odvahe sme viaceré(bolo nas asi 7cudzích) teraz už možem povedať velmi dobre zapadli medzi domácich..

A vidím to aj teraz..k nám sa hodne prisťahovalo nových ludí.Niektorí akosi automaticky zapadli do "kolektívu"niektorí sa ešten oťukávajú-moj postreh.Tí čo zapadli ako prvý a to som zažila na vlastné uši a oči prišli do obchodu a pri platení pani vraví pokladníčke:my sa sa sem prisťahovali volám sa tak a tak budem tu asi chodiť častejšie-možem vas volať Zlatka( meno mala to na plášti)?samozrejme nezabudla na dobrý deň a dovidenia "úlisné"prejem pekný deň nepoužila.. Iný neodpovie ani na pozdrav,dalšia sorta "roztopia" sa ked sa im chváli dieťa a v podstate cez neho sa dokážu usmiať a začnú sa aspon zdraviť a potom to pomaličky ide-nie u všetkých.Aha a ešte som tiež bola svedkom ked mladá cudzia pani sa tiež opýtala v obchode nemáte tu nejaké am.divadlo prípadne niečo iné?rada by som učinkovala ked už som vaša občianka...

Takýmto "držkám"závidím-mna musi doteraz niekto posotiť no dať mi odvahu...Slnko

Tak tento tvoj príspevok by som normálne dala ako návod, ako sa začleniť. Vždy sú ľudia, ktorým to ide ľahšie, prirodzene. A potom sú ľudia, ktoré s tým majú problém.

Nie je to jednoduché. A nie každý má na to povahu. Dedina (a nielen tá) je zložitá aj jednoduchá zároveň.

Čítala som viac kníh z francúzskeho a talianského vidieka. A bola som veľmi prekvapená, že tam prisťahovalcov prijímajú ešte ťažšie. Až by som povedala, že prvá generácia nikdy nezapadne.Ale treba to skúsiť. Možno človek nájde podobne naladenú dušu.

Dobrý deň,

Otázka na Dan cula : Prečo sa, Prajem pekný deň, vníma ako ulisné ? 

Mne sa nepáčia výrazy ako Ahojček a  Dníček zaužívaný v písomnej forme.   .:-)

 

 

Mirka11 som asi stará páka..no neverím,že všetci ten"pekný zvyšok dňa myslia uprimne"..presne ako píšeš aj ten dníček,ahojček,dovi,zlatko,strááášne krásne šaty apod...a o stískaní sa a cmuľkaní pri stretnutí-jedno líčko druhé líčko-dvoch doslova susediek,prípadne kolegýň z práce ako keby sa nevideli roky ani nehovorím..zmizol obyčajný pozdrav obyčajné podanie ruky.Ja to vnímam ako faloš a predvádzanie sa..Nie nedviha mi to tlak len len mi je to nepríjemné a vyššie spomenuté slová mi "trhahú" uši..

No čo už-každá sme iná...keby sme boli rovnaké bola by nuda na svete..Kvietok

Ďakujem baby za komentáre a rady :) Keď som písala príspevok do diskusie, tak zrovna v ten deň som nebola v práve najlepšom rozpoložení, keďže večer predtým sme sa s manželom o tom bavili, že čo budeme robiť, aby sa to zmenilo. A nejako mi to zostalo v hlave a celý nasledujúci deň som o tom premýšľala. 

Ono toto nie je úplne dedina - dedina, je to v podstate mestská časť, ale ja to beriem ako dedinu :) V podstate bývame asi 5 minút autom od miesta posledného bydliska, ktoré ale bolo v meste. Je pravda, že som skôr introvert ako extrovert, ale aj ja potrebujem spoločnosť ľudí a hlavne teraz, keď som na materskej a väčšinu času trávim doma (okrem krúžkov, predškôlky, detského kútika...). Všade čítam: Mamičky choďte do podporných skupín a krúžkov, spoznáte iné mamičky..atď. Toto asi neplatí v každom prípade. Tuším som to aj v príspevku spomínala. Asi mi nezostáva nič iné, len dúfať, že možno natrafím na nejakú maminu v detskom kútiku/herničke alebo sa veru budem musieť trošku vtierať, keď nejakú stretnem priamo v dedine, to by bol ten lepší prípad, keďže práve takáto kamarátka mi tu chýba, resp. spoločnosť. Ako som už písala, jednu mamičku som tu stretla, aj sme sa dali do reči, aj som jej navrhla, že mohli by sme niekedy spolu na prechádzku s deťmi a stále prehodíme nejaké to slovo, keď sa stretneme...Ale zatiaľ sa ani raz nezastavila, keď šla okolo a podľa mňa by to aj jej padlo dobre, keby nešla iba sama s deťmi. Len už neviem, ako viac dotieravejšia by som mala byť. Zaklopať jej na dvere, keď sme s dcérkou na prechádzke a ideme okolo? 

Začala som si ale písať s jednou maminou, ktorá býva neďaleko nás, tak hádam sa dohodneme a stretneme :) Držte mi palce. Viem, že sama pre to musím niečo urobiť, že keď sa neozvem, tak sa ani nič nezmení :) 

možno je tá mamička rovnaká ako ty. Aj ona možno čaká, kým zaklopeš. Niekto musí začať

no sú len dve možnosti, že je rovnaká ako ja alebo nestojí o moju spoločnosť, dúfam, že je to tá prvá možnosť :) 

v najhoršom ťa odmietne. No a čo? Svet sa predsa nezrúti.

Ked do rodiny pribudne dieta/deti, rodicia by mali ratat s urcitymi obmedzeniami. Lebo dieta si naozaj ten cas vyzaduje a mali by mu ho venovat hlavne rodicia.

Ano, mozu vypomoct aj babky (teda mamy a svokry) - a ver, ze kazda Babka ( teda urcite vsetky, ktore vo svojom okoli poznam) sa na cas so svojimi vnucatami tesi .. ale aj tie Babky v dnesnej dobe zvacsa este pracuju, maju vlastnu domacnost, o ktoru sa treba postarat a niekedy aj rodicov, ktori uz vzhladom na vek potrebuju pomoct so zakladnymi vecami. Takze nie vzdy je pomoc od starych rodicov len o tom "chciet", ale hlavne o tom "moct".  Mlčím

Drzim palce, aby sa Ti podarilo v novom prostredi  najst nejaku spriaznenu dusu a zapadnut medzi  "starousadlikov". Mrkám

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.