bezmocnosť :(

rebelka, nebudem ti radiť čo máš, či nemáš robiť, lebo rozhodnutie je len na Vás a hlavne na Tvojej dcére, ale napíšem ti, čo by som robila ja, keby za mnou prišla moja dcéra (22 r) vo veku tvojej.
Viem, že by to bolo ťažké, žeby tu bol aj plač, hnev a možno aj výčitky, ale vážila by som si, že dcéra za mnou s týmto prišla a zdôverila sa mi (nakoľko určite aj ty si počula prípady utajeného tehotenstva a aj to, ako niektoré bábätka skončili ).
Ja by som svojej dcére na potrat neodporúčala ísť, už len z tej príčiny, že by to v budúcnosti mohlo mať následky a nemusela mať už bábo, alebo by mohla mať nejaké zdravotné komplikácie počas budúceho tehotenstva. A taktiež, ako aj ty spomínaš, bála by som sa psychických problémov (ja sama som mala pred 20 r. spontánny potrat na štedrý večer a viem, čo to obnáša, ako dlho som sa trápila, jak psychicky tak aj zdravotne...tak ale zase beriem, že nie všetky ženy sú rovnaké).
Na školu by som kýchala, veď školu by si mohla dokončiť aj neskôr, alebo dohodnúť nejaký individuálny plán a spolu by sme to už nejako zvládli. (syn, keď chodil na ZŠ do 8 ročníka, tak mal spolužiačku, ktorá otehotnela a matke to zatajila a zistila to neskoro, dievčaťu v škole po prevalení, spravili individuálny plán a chodila do školy po vyučovaní, aby "nekazila morálku", ale jej matka bábo odmietla, že ona sa o neho starať nebude a tak šlo rovno po pôrode na adopciu, tá baba ani nevedela čo to bolo - toto by som ja nedopustila v žiadnom prípade preto viem, že by som svoje dieťa neodvrhla a podržala ju)
Ja by som sa snažila byť dcére oporou a pripravovala ju na zmeny, ktoré by ju čakali, pripravovala ju na materstvo a pôrod. Možno po pôrode by som šla na náhradnú materskú (ale to by záležalo, od okolností, ako škola a pod.) Pomáhala by som jej s bábom, ale matkou - rodičom by bola ona
Na reakcie okolia ja už dávno zvysoka kýcham, nik mi na chleba nedáva, tak nech si každý trhne nohou Nejaké ohováračky a sklamania najbližších tie by ma trápili najmenej. Veď by nebola prvá, ani posledná.

či som ti pomohla, neviem...ale takto by som sa zachovala JA
(a ver, že som sa nad tým neraz zamýšľala, keďže ako som spomínala vyššie synovu spolužiačku, tak aj dcéra mala pár spolužiačok (či kamarátiek), ktoré sú slobodné mamičky, takže som to s mojimi deťmi preberala, že čo by som robila)

v každom prípade Vám držím palce, nech už sa rozhodnete, ako rozhodnete
Hlavne nezabúdajte, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí

Ahoj, rebelka, buď rebelka a nedaj sa. Potrat nie je riešenie, dcéra je ešte mladá, môže to mať aj následky typu minule som sa toho zbavila bez problémov, tak prečo byť v budúcnosti zodpovedná. Nenechávala by som to rozhodnutie na ňu, nehovorila by som jej, že je to možnosť, ako to vrátiť späť, pretože to sa už naozaj nedá vrátiť. Po potrate by sa teoreticky vrátila k svojmu predchádzajúcemu životu, ale prakticky každý deň svojho života by to ľutovala, už nikdy by nebola rovnaká. Dieťa je dar pre všetkých. Možno to nebude ľahké, možno budete potrebovať pomoc,ale určite sa to dá riešiť. Čo na to celé hovorí otec, či už dcérin, alebo otec dieťaťa? Dcéra sa trápi teraz, lebo vie, že to pohnojila, má strach, nevie,ako von z celej situácie. Z vlastnej skúsenosti Ti viem povedať, že nikdy Ti neodpustí alibilstické reči, ktoré ju priviedli k potratu, už to bude medzi vami visieť vždy. povedz jej, že jej pomôžeš, a pomôž jej donosiť a vychovať dieťa. Je tomjej zodpovednosť, ale bez pomoci rodičov to nezvládne.Neodopieraj jej vašu pomoc, v prípade,že sa rozhodne dieťa si nechať. Mne v tom čase otec povedal niečo v zmysle tam je lano, aj to je riešenie a mama - tá my vysvetlila, že je to moje rozhodnutie ale ak si dieťa nechám nech nečakám pomoc od nich. Mala so už po matúre, chodila som na výšku, nevedela som si život predstaviť, podľahla som ich tlaku, ktorý ale bol veľmi alibistický, oni mi chcú len dobre, nechcú aby som si zničila život. už tomu bude 24 rokov, a ja to stále ľutujem. Pre zaujímavosť: naši sa rozviedli, otec si našiel babu, ktorá je o 2 roky staršia odo mňa a majú spolu dieťa- teraz má chlapec 13 rokov. otec je už pomaly 5rokov po smrti. Stále to vo mne pracuje, stále si myslím, že ma k tomu pritlačili. Nechcem, aby si takto dopadla aj Ty a tvoja dcéra. Máte tri deti, najmladší má iba štyri, kde vychovávaš troch, tam sa vychová aj štvrté. Moje piate bude mať 5 rokov a to som od tena staršia o 6 rokov. Stále mám odložené vecičky po starších deťoch, ak sa rozhodnete si dieťatko nechať, rada vám pomôžem aspoň na začiatok.

Ja tak rozmýšľam nad tou školou, teda v prípade, že by uvažovala, že si dieťa nechá. Ako okolie by som neriešila teda. Ako chcem sa vyjadriť k samotnému štúdiu, že v súvislosti so školou tak uvažujem, že tie staré moralistické kádre, čo boli kedysi (ak boli) vymenili omnoho liberálnejší profesori. Nemyslím tým smerom k úrovni vzdelávania, ale smerom k nejakej ústretovosti, ľudskosti a opore...porozumeniu.

Mám skúsenosť s čerstvo narodeným deťúchom a štúdiom, že je to brutálne náročné, ale nie nezvládnuteľné. Termíny sa dajú slušne dohodnúť, dá sa dohodnúť na príprave na štúdium, na príprave podkladov k učeniu, to by mohli pomôcť aj spolužiačky. Je doba internetu, scanovania, fotenia poznámok, telefonovania cez skype... Veci sa dajú odložiť, dá sa požiadať...dá sa prestúpiť...
Takže, čo sa vzdelania týka, myslím, že sú tam možnosti, ako jej vyjsť v ústrety aj s bábätkom.
A ak sa rozhodnete nebyť v tom same dve, neviem, možno dedko a babka od partnera by možno podľa dohody vedeli byť k dispozícii, predsa len aj ich vnuk a takáto situácia...
Nechcem ti to maľovať, ale možno máte možnosti, ktoré teraz momentálne nevidíš...

Ja som mala spolužiačku, ktorá porodila v 16. Jej mama mala 36 rokov. Vtedy to bol druhý ročník, na ten mala individuálny plán a v tretiaku už pokračovala na normálnom vyučovaní. Teraz má jej syn 18 a ja žasnem, keď ich vidím. A profesori, naopak, obdivovali tieto dievčatá, že to dokážu zvládať. U nás potom v tretiaku rodili ešte dve spolužiačky.

Takisto, ako Marge píše, poznám kočky, čo šli druhou cestou a tiež neľutujú. Ale páčia sa mi všetky rady, každopádne psychológ by bol namieste. Že mala psychické problémy... tak ja neviem, ktoré z dvoch „ziel“ bude menšie. Má do toho teoreticky teraz...spadnúť po UPT alebo po pôrode. So svojím rozhodnutím by mala byť stotožnená, nech bude akékoľvek a postaviť sa tomu. Ja bych radila psychológa.

Zložitá situácia, najmä ak dcéra "nevie, čo chce a nedá pokoj, kým to nedosiahne"... ale také sú asi všetky dievčatá v jej veku. Stalo sa, už sa to nedá vrátiť. Píšeš, že najviac sa dcéra bojí reakcií okolia. Že by ju v škole odsúdili? To sa dá vyriešiť individuálnym učebným plánom alebo diaľkovým štúdiom a dá sa to vybaviť skôr, ako bude tehotenstvo na nej vidieť. Že to zainteresovaní pedagógovia vykvákajú a jej spolužiaci sa to aj tak dozvedia, je iná vec. Ale ak nebude denne chodiť do školy, tí, čo ju odsúdia, sa radšej budú tváriť, že ju nepoznajú a kamoši ju prídu pozrieť, napíšu... možno bude sama prekvapená, koľko ľudí ju podrží. Horšie sú reakcie ľudí v dedine. Nájdu sa veru všelijakí ľudia... k tomu jej môžeš povedať, že ju urážať a ponižovať nenecháte, len preto, že bude mať bábätko. Stačí jedna blbá poznámka, voči ktorej sa ohradíš a ver, že ľudia s tým prestanú - veĎ každá senzácia trvá 3 dni
U mňa by boli reakcie okolia to posledné, čo by som si všímala. Tí čo ma poznajú, tým vysvetlím a pochopia, podržia ma. A tí čo ma nepoznajú, alebo len tak, že bývame v jednej dedine, na tých sa môžete vykašľať - nebývajú s vami, neživia vás, nič s tým nemajú, tak nech sa starajú o seba.
Študovať s dieťatkom sa dá, aj maturitu si môže spraviť, možno až o 1-2 roky neskôr, ako jej rovesníci. A aj na vysokú školu môže dcéra ísť, keď sa rozhodne, berú aj matky s deťmi. Tak vám obom držím palce!

Tlmočím názor jedneej žienky, ktorej sa nedari narychlo prihlasit, ale rada by sa podelila o svoje skusenosti:

"Prosim ta, ak je to len trochu v tvojich silach, podpor dceru kazdym moznym sposobom, nech tehotenstvo neukonci / neprerusi.
Ja som to urobila, davno, pred 25 rokmi. Zijem v jednej z ajvyspelejsich
krajin sveta, nie na SL, je tu jedno z najlepsich zdravotnictiev na svete, ale ani to ma neochranilo od tragedie. Po interrupcii som zazila neskor styri devastujuce spontanne potraty. Nikdy neprisli na pricinu. Ja to beriem ako trest za to, co som spravila.
Mala som ten velky dar, dieta, a sama som ho odvrhla. Kazdy jeden raz, ked som prezivala ten hrozny pocit, ked som prichadzala o tehotenstvo, som si spomenula na cas, ked som ho tak lahkovazne odhodila. Bolo to moje dieta, a vtedy som to tak necitila. Tie vycitky, to dokonale precitenie toho, co som urobila, to prislo az po tom. Az po nterrupcii. Nahle, a plnou silou.
Aj dnes, po rokoch, premyslam, ake by bolo moje dieta, nemam ziadne deti, ziadne vnucata. Moj dom je prazdny, naruc tiez. Postarala som sa o
manzelove dieta z jeho manzelstva, ale to bolo ine. Nikdy som nezacitila ten pocit, ked by ma objali tie detske rucky, ked by mi moje dieta povedalo "mama". Nikdy. A uz to nikdy ani nebude. Lutujem nevyslovne, som potrestana do konca zivota, nikdy som si to neodpustila.
Nikdy som to takto verejne nepovedala, neviem preco ma vasa otazka tak
zasiahla, kedze vas nepoznam. Ja som vtedy nemala nikoho, kto by mi
povedal, NEROB TO, budes lutovat. Tiez som sa bala o peniaze, o existenciu, co povedia ludia. Nie ste ani vy niekde v krajine tretieho sveta. Vsetko sa da. Dieta vam urcite prinesie VELA lasky, stastia, novy zivot. Ak chcete, mozem vam moje tel. cislo, alebo ak mi verite a date mi vase telef. cislo, tak vam mozem ja zatelefonovat. Zijem v sev. Amerike, takze na SL mam uz velmi malo kontaktov a telefonat na SL nie je problem. Nechcela by som, aby vasa dcera bola ako ja, co uz 25 rokov lutuje, co spravila.

ťažko radiť ale ja by som dcéru asi podporila, určite by som ju odhovárala od toho, aby si to dieťa dala zobrať,
ak by to bolo pre ňu priťažké, je ešte možnosť adopcie,
ak by ju to v budúcnosti aj mrzelo, je tu ešte vždy možnosť, že svoje dieťa uvidí a stretne sa s ním, ale ak sa rozhodne pre interupciu, možnosť späť už nie je,

a určite by som neriešila reakcie okolia, tie by ma v takejto chvíli zaujímali najmenej, vlastne vôbec, snažila by som sa všetko zariadiť tak, aby si dcéra mohla to dieťa nechať a vychovať ho.

Mala som spolužiačku, ktorá otehotnela v druhom na strednej, chodila do školy s bruškom, keď sa bábo narodilo, mala individuálny plán, zmaturovala, myslím, že nikto z triedy ju neodsudzoval, alebo to nedal najavo, žiadne poznámky nepadli, pamätám sa dokonca, že mnohí učitelia sa na ňu pozerali s rešpektom (mali sme aj dievčatá, ktoré sa netajili opakovanými interupciami), dnes má veľkého, krásneho syna. Držím palce.

Rebelka,

urob jednu vec - choď do obchodu, kúp malé dupačky, zabal ich pekne a podaruj ich dcére. Viac nič nehovor, jednoducho uvidíš ako ona.

myslim, ze lepsie ako baby vyssie ti neporadim, tiez sa vsak priklanam k tomu psychologovi. Drzim palce aby ste sa rozhodli spravne

Z celého mám dojem, že dcéra sa najviac zo všetkého bojí reakcie okolia a hlavne starých rodičov. Pripravila by som ju na to, že okolie sa to dozvie, tak či tak /a sama si musí spraviť jasno v tom, čo jej vraví srdce, kedy si bude seba viac vážiť/. Jedine, že by zákrok absolvovala ani neviem povedať kde, pretože náhoda je blbec a just aj tam bude niekto, kto ju bude poznať a otvorí si ústa. Opravte ma ak sa mýlim.
Tiež si myslím, že dieťa sa dá "odložiť" aj po pôrode. Nemusí to byť hneď adopcia, riešením je aj detský domov. Keď sa dieťa pravidelne navštevuje, nie je možné ho adoptovať.
Osobne neriešim, čo si druhý rozpráva "poza môj chrbát".
Asi tak by som to riešila ja. Píšem chaoticky, trasú sa mi ruky a obdivujem Ťa, ako si to napísala.

ani ja som si to nevedela predstavit, co bude, a to som mala 23. v podnajme, s partnerom sme boli na rozchode. nevedela som co bude, len som vedela, ze interrupcia neprichadza do uvahy. po odchode na matersku som nemala dost odpracovane na davku, len na rodicovsky. vratila som sa domov, s partnerom sme to potiahli este dva roky, teraz sme len rodicia, nie partneri. dnes som bola v skole na rodicku .

kopec veci si este neviem predstavit . a vela veciam nemozem uverit, ze sa stali, a take komplikovane to vyzeralo . aj reci sa narozpravali . tak ako som sa ich mohla bat, tak to okolo mna presvistalo, stala som sa silnejsou, s odstupom casu sa s biotatkom na spomienkach dobre bavime. chcela by som vas v tom rozhodovani podporit, neviem viac, len takto.

a ak dcera viez zajst na kliniku, kvoli predoperacnemu, zvladne chodit s bruskom i do skoly . drzim palce

Rebelka..niečo aj ja....som už na dôchodku.Nedávno som oslávila 61...od leta 2013 mám v opatere vnúčika..ako 3 týždňové bábätko..nebolo chcené,priateľ našej dcéry, sa nechcel na dieťatko splodené v nevere ani pozrieť...Tak malé chlápätko je u nás.Dnes je to nádherné skoro 7 mesačné bábo a ja? Viem obdivujú ma ,že som to dokázala..ale ja som úplne omladla.To drobné chlapčiatko nám dáva silu a chuť do života...pre toto sa mi skutočne oplatí žiť..a to mám už ôsme vnúčatko....Ver, obohatí váš život...vo všetkom.Ja..ak by som mohla,tak pod svoje ochranné krídla beriem ešte nie jedno ale aj 2 takéto bábätká..mám toľko lásky a tá znásobuje moje sily....To mi ver...

Ja som podobný problém riešila ked mala dcéra 17 rokov.Bolo to strašne ťaýké rozhodovanie pre nás,lebo v tom čase sme boli bezdomovci bez bývania,bez nádeje na lepší život.Po tom ako nás okradli sme dokonca zostali bez zariadenia,dokonca s oblečením tým čo sme mali na sebe.Nikdy však nebudem lutovať rozhodnutie,že bábo sme nedali preč.Teraz o týžden bude mať vnučka už 4 roky.Máme bývanie aj ked prenajaté.Posunuli sme sa však dopredu.Zariadenie a mnohé máme už vlastné.Dcéra začala teraz od 10.1-2014 pracovať.Dalšia z dcér čo sa nedostala na výšku práve nastúpila na absolvenskú prax.A naše živé takmer 4 ročné striebro si nažíva vo velkej rodine úplne šťastne,aj ked nikdy ocka nevidela.
Dá sa mnohé zladiť ked sa chce.Ale ja by som nevolila potrat nikdy.Nie z náboženských dôvodov.Jednoducho to beriem že deti sú radosť.

Rebelka!? to je jasne znamenie, aby si sa konecne zacala odovodnene tesit a jasne to dala na javo aj svojej dcerke ktora to momentalne potrebuje najviac ako vzduch pre dychanie:)))) a ktora potrebuje od niekoho pocut aspon par slov na povzbudenie aby to dietatko nechala dalej zit:)) nebojte sa:) urcite vam bude dobre ked ten malinky zazrak pride na svet a bude svetielkom pre vas vsetkych:) vela zdravicka a radosti vam zelam:)

Rebelka, moja dcéra mala dve spolužiačky, ktoré otehotneli v 1.ročníku. Obe si dieťatko nechali. Jedna sa k tomu postavila zodpovedne(aj keď to bolo určite ťažké) štúdium mala individuálne, maturitu stihla v pohode s ostatnými. Druhá bola úplne opačný prípad. Flákala nielen školu, ale ani ako matka nebola veľmi zodpovedná. Tým ju neodsudzujem, len píšem, ako bolo.
Nik nevie povedať, ako to bude prebiehať vo vašom prípade. Trošku mám pocit, že dcéra je už viac-menej rozhodnutá - ísť na UPT. Nech sa to už "skončí" akokoľvek, prajem vám veľa sily.

P.S. Prikláňam sa k názoru, aby si dieťatko nechala...

Otehotnela som, keď som mala osemnásť, áno, aspon som stihla zmaturovať, ale aj tak som sa nevyhla tomu osočovaniu a čudovaniu, že ako sa to mohlo stať??? v takej modernej dobe? Ked existuje hormonálna antikoncpepcia? ľudia reagovali všelijako... no nad potratom som neuvažovala.. len môj vtedy priateľ navrhol, či to chcem, rešpektoval, že žiadny potrat nebude... až neskôr som zistila, že spolužiačky, ktoré sa mi vysmievali, už párkrát boli na UPT, čo ma zarazilo, lebo práve od nich by som to nečakala... po šiestich rokoch, neľutujem :) nikdy som neľutovala... :) dieťatko je dar, či skôr, či neskôr, je jedno.. škola sa dá na rok odložiť, resp. tento ročník určite stíha dokončiť, a potom existuje bud odklad, alebo individuálne študium.. ak pôjde na potrat, môže ľutovať, okrem toho môže mať zdravotné komplikácie... už nikdy nemusí otehotnieť.. bábatko sa dá zvládnúť :D držím palce, nech sa správne rozhodnete...

Moja sesternica otehotnela v 15. Bol to sok, ludia to brali rozne. Otec dietata nemal ziadny zaujem. S pomocou rodicov vychovala dnes uz 12 rocnu dceru, ma uz aj druhe dieta a je stastne vydata . Drzim palce.

Dcéra nie je prvá a ani posledná. Ja ako matka pevne dúfam, že ju podporíš v tom, aby si bábätko nechala. Možno to teraz tak vyzerá že si "zničila" život, ale nie je tomu tak. Niektoré veci idú mimo nás, nevieme prečo sa udejú tak ako sa udejú. To dieťatko berte ako dar, pretože to tak malo byť. Ak dcéra váha nad tým či si dieťa nechať alebo nie, tak určite ju podpor v tom aby si ho nechala a pomôž jej aby úlohu materstva v tomto mladom veku zvládla s tvojou pomocou čo najlepšie. Držím vám palce

Myslím, že dievčatá vyššie popísali toho veľa...dieťa je dar, a verím, že všetko sa dá zvládnuť.
K ich názorom sa pripájam, asi by som už viac ani nenapísala.
Držím len palce, aby rozhodnutie, ktoré musí dcéra spraviť bolo rozhodnutím pre ňu správnym. A verím, že akokoľvek sa dcéra rozhodne, tak ju podporíš.

Ano, dietatko je dar a to, co si napisala by som brala ako znamenie, ze si ho ma nechat.
Obom Vam drzim palce!

Sice som otehotnela v 23 rokoch ale od prvého okamžiku som vedela že nebude otecko a ani svadba .Oznámila som to našim ,že som tehotná ,nebude ale svadba a nikdy nepoviem mena otca.
Matka plakala nariekala čo povedia ľudia. Nezaujala žiadne stanovisko .
jedine nariekala čo povedia ľudia.
Ocko to nevedel stráviť a prestal sa so mnou rozprávať .Našťastie som mala veľmi problemove tehotenstvo a tak som 6 mesiacov ležala v nemocnici.
tak sa samospádovo dozvedelo mesto,kamarátky aj iný..že čakám dieta.
Moj zdravotný stav bol občas hodne zlý a tak sa to nakoniec otočilo nie preto že som čakala dieta ale skorej ako sa mi dari ..
V čase ked som porodila dceru sa tešili aj netešivy.Oslavoval aj moc ocko.
Ked ma doviezla sanitka od ocka som dostala kyticu ruži a ked som malu položila do postieľky kľakol pred postieľku a plakal.
Miluje do dnes najviac na svete a to ma ďalšie dve vnučky a troch vnukov .

Jedno čo tým ale mám potrebu vypovedať je rozprávaj sa s nou rôzne -dobre chceš potrat , je to tvoje rozhodnutie ja ho prijmem a nebudem ti ho vyčítať , ale toto môže priniesť také a také problémy..ale som pri tebe

Chceš si dieta nechať ,super plne suhlasim a prijímam tvoje rozhodnutie
rozhodneš sa vzdať sa dietata po pôrode ,vysvetlím, pomôžem vo všetkom čo bude potrebne ,stojím pri tebe
--aké sú možnosti ,utajený pôrod a dieta ide na novej rodiny.
-normálny pôrod a dieta do decáku a bude sa mu hľadať rodina
nech sa rozhodneš ako kolvek stojím za tebou ,som tvoja mama a pomôžem ti v ktorej kolvek situácii čo si zvolíš ,Budem pri tebe a pomôžem.

Teda si myslim že povyprávat jej všetky možnosti ,a nechat ju rozhodnut je sice mladučká ale asi je dost rozumna ked zvážila situáciu a porozprávala sa s matkou .Potrebuje oporu že nech sa rozhodne ako kolvek nestrati teba. Daj jej možnost vyberu a prijmi to čo si ona vybrala.
v cemom dalšom vztahu nech sa udeje čo kolvek či bude banovat alebo bude spokojna bede vediet že to bolo jeje rozhodnutie. Akceptovali ste nemože vás viniť že urobila to čo ste vy považovali za správne.
nech to dopadne ako kolvek ona bude mat v hlave jasno že ona rozhodla ..

Najlepšou obranou preti klebetám bude ona , ak pojde po ulici z vtýťenou hlavou a bruškom. budu vydiet ako je spokojná s tým stavom a tým menej do nej bude niekto rypat.
Nápodobne aj ked si dá dietatko vzať, hlavu hore nech klebetia kolko chcu iba ona vie prečo sa tak rozhodla. Priajt vlastne rozhodnutie a nies to hrdo.
či tá alebo ina možnost prinesu strašne vela dobreho , tak v tom okamihu ked bude mat pocit ako okukávaju šepocu ona nech si v hlave preráta tie dobre veci čo ktorá kolvek volba prináša ..
držim jej palce. Moja skusenost byt slobodnou mamičkou mi dala neskutočne vela. Ked by som mala ešte raz rozhodovat určute by som sa rozhodla takto, Sice som celu dobu čakala MIrka narodila sa dcerka nemala som ani vybrane meno dostala prve na ktore som si spomenula. Tak tá moja ťažká volba priniesla užasne mladu devu dnes už 20 rokov.
ale vždy ked ju vidim som vnutorne hrdá že som rozhodla a rodičia len prijali .
Ked mala dcéra dva roky som sa vydala,a mala dostala ocka i keď nie bio. Maju naozaj nádherný vzťah. Aby sa ale dcéra nedostala do podobnej situácií boli sme u lekárky a ma antikoncepciu.
študuje na vysokej škole tak nech má čas na slobodne volby o svojom živote.
A ja by som tak tužila po vnúčatku. aj ked by študovala by som jej to opatrovala.
No ale to su naše pocity a ona ma ťažkú voľbu držím jej palce má plne právo sa rozhodnúť. Bude to rozhodnutie na celý život ale nič nebude musieť vyčítať niekomu.
držím palce

Rebeka - nedovol prosím svojej dcére, aby vzala život SVOJMU nenarodenému dieťaťu. Ved dieťa je veľký Boží dar.Nikto nemá právo brať život druhému. Ak pôjde na interupciu, tak to bude ľutovať každučký den v svojom živote, ked si uvedomí, že vzala život tomu milému nevinnému stvoreniu, ktoré nosí pod svojim materinským srdcom. Povzbud ju ty ako matka že bude všetko dobre a ty jej budeš pomáhať a vedz , že ked chytí do náručia svoje malé narodené dieťatko, to bude ten najkrásnejší pocit v jej živote.Prosím nedovol jej , aby zabila svoje dieťa-urobila by ten najhroznejší čin v svojom živote.!!! V prípade interupcie možno už NIKDY nebude môcť mať vlastné dieťa .PROSIM NEDOVOL JEJ TO!!!

Rebeka, ja som otehotnela tesne po dovršení 18. Rodičom som sa nepriznala, no keďže som čakala bábo s chlapcom s ktorým som vôbec neuvažovala o spoločnej budúcnosti, on sa postavil k tomu tak, že vyrieš si sama, tak som sa rozhodla pre interupciu. Keďže som mala 18 , nemusela som mať suhlas rodičov. Je pravda, že často si spomeniem, že dnes by mal malý alebo malá už 16 rokov. No mám teraz tri deti, a s odstupom času teraz neľutujem, čo som vtedy spravila. Ťažko sa dnes žije, a vôbec si nedokážem predstaviť čo by so mnou bolo ak by som si to vtedy nechala . V 33 rokoch som mala tretie dieťa - pre mňa strašne vytúžene. Som spokojná a nič by som na vtedajšom rozhodnutí nemenila.