Co dodat?

co horšie, videla som na Václaváku, keď sa zotmelo takéto "matky" držať batoľa na jednej ruke a druhou si pichať dávku.... a o pár minút dieťa podali ďalšej a išli..... kam pasák kázal.Policajti len chodili v okruhoch a rýpali do turistov čo kŕmili krotké holuby, voči tomuto boli slepí,hluchí....a asi aj zaplatení.
Veľké šťastie, že ja nemám zbrojný pas alebo aspoň nabitú pištoľ po ruke.
A prepáčte asi sa rozčúlite, ale eutanáziu pre takéto deti..... trápia sa chúďatká strašne a aj tak zomrú

...marek ma obrovsky dar dat do slov pocity tak, ako keby som bola priamo pri nom pritomna....pocitujem beznadej, zial a zufalstvo a neskutocnu bezmocnost...

matko svata hrozne co dokazu take "matky" sposobit svojim detickam! smutne ze prave oni maju deti, a ti co po nich tuzia ich nemozu mat...

Až mi to drása Chúdatka,čo si musia vytrpiet

"poznám" tieto postieľky a inkubátory zakryté čiernymi plachtami. Ten príšerný rev ozývajúci sa spod nich je neznesiteľný, je to krik, ktorý človeka doháňa až k samovražde.
Sestričky sa dohadújú, ktorá pôjde kŕmiť, pri detičkách niet nikoho, kto by ich zobral na ruky a tíšil.
Občas vás prepadá myšlienka, keď počujete rev linúci sa z takej malilinkej postieľočky, že tvor v nej nemôže byť ani človek. Čert? Démon? Pohľad na toto bábätko vo vás tento pocit evokuje naďalej- zvraštená tvárička prechádzajúca z jedného kŕča do druhého, fľaky najneprirodzenejších farieb, nepokoj ktorý toto maličké, napnuté telíčko šíri.
Celé sa trasie a hoci ani nevie, čo je to boj alebo bitka, neustále sa snaží škriabať a zaháňa sa okolo seba. Ostrihať im nechtíky je priam nemožné.
Občas prichádza k jednej z 3 čiernych postieľok jedna matka, biela ani čoby stena, vidno, že má sama so sebou problémy. Sestričky sledujú, či nejaví známky, že nedodržala nariadenú liečbu. Sadá si opodiaľ postieľok na stoličku, nerozpráva, nemôže zobrať svoje dieťa na ruky. Dokonca sa ani nechodí pozrieť na to maličké, uviazané telíčko. Iba tam sedí, občas počúva ten ohlušujúci rev tíško, akoby z iného sveta, inokedy tíško plače s ním.
My ostatní, čo sme robili všetko pre zdravie nášho dieťaťa a predsa mu ten bezproblémový príchod na svet nebol dopriaty iba cez sklá hľadíme na ňu. Zver. Hyena. Neľud. Vidíš, čo si spôsobila? Pros o odpustenie. ... potom však hľadíš dlhšie a vidíš, ako tam sedí, v chudých bielych a žilnatých rukách stíska ruženec, hľadí do zeme, trasú sa jej ruky aj pery. Už dávno to robí. Prosí svojho synčeka aby jej odpustil. Nemôže byť pri ňom ani sním, nemôže sa o neho starať a nedokáže mu ani pomôcť. Najhoršie na tom však je, že nedokázala pomôcť sama sebe a tým dostala svoje dieťatko do takejto situácie. Vlastne to maličké, biele, trasúce sa a kričiace o pomoc a o svoju dávku klbôčko jej zachránilo život. A ona mu tak veľmi ublížila...
Nesúďte, nie všetko je čierne ani biele. Nebite, pretože tú čo "pochopila" bije hanba sama. A tú, čo nepochopila, čaká tá najtemnejšia budúcnosť, aká existuje

ako dlho trva, nez sa tieto deti dostanu z tych prejavov zdedenej zavislosti?

ahojte..moja mamina pracovala na novorodeneckom oddeleni v Saci, takze viem ake babatka sa niekedy rodia. Matky ktore na niecom frcali v tehotenstve to prenesu na svoje babo. Viete ake je to pre sestricku hrozne ked musi babatku do mlieka dat nikotinove latky, alebo horsie svinstva aby to male chudatko prestalo mat krce od bolesti lebo mu chyba davka? A vobec to niesu iba romske mamicky ako si vela ludi mysli. Velakrat som aj plakala, mala som moznost niekedy prist k mame do prace a videla som kadeco, hrozne, smutne. Ja som napriklad fajciar, ale akonahle som sa dozvedela ze som tehotna uz som veru cigu do ust nedala....