Čo vy na to ?

"Prečo sa materinská láska..., prejavuje opačnými reakciami ako tá celkom krátka láska k mužovi? Prečo nachádza väčšie potešenie v spolužití s mužom ako s dieťaťom...?"

Lebo dieťa nemôže byť žene partnerom a oporou. Dieťa je ženino (i mužovo) "dielo" s ktorým sa "babre" nejaký čas, aby ho nechala ísť vlastnou cestou. Je to kus z ich tela, preto smrť dieťaťa bolí viac ako smrť milenca. Partner je ženin spoločník na ceste, veselšie a ľahšie sa v dvojici kráča.
Kým je deculo krpaté, môže prevažovať materinská láska nad tou partnerskou. Ale podľa mňa je správne ak je tá partnerská láska pre ženu prvoradá, lebo z tej lásky "žije" i dieťa.

Súhglasím s filipkou.Dnes keď som v situácii v ktorej som tomu rozumiem.Občas mávam výčitky svedomia prečo mi boo muž prednejší ako deti myslím v tom že som na nich občas zakričala viac ako bolo treba eln aby bolo všetko ok ked príde on ale asi rpeto lebo žena či che alebo nie či je silná osobnosť alebo nie potrebuje oporu.Som s deťmi sama a chýba mi muž a viem, že nájsť niekoho na strávenie pekných chvíl je asi najmenej v dnesnej dobe ale viem, že by som sa zalubila až po uši.Proste ak sme šťastné v partnerstve tak sme šťastné aj pre deti a deti sú šťastné tiež.Nenadarmo sa hvoorí " tá je nervozna asi nema chlapa" a nieje to o sexe je to o tej pohode, že člvoek vie že je na svete niekto kto si na vás večer spomenie aj keď je daleko a nejakým sposobom vám posiela silu.Ale myslím si že nieje hamba ak chce byť žena šťastná.Určite ani jedna neuprednostní frajera pred deťmi.

Moja láska k dieťaťu je väčšia ako k manželovi. Samozrejme on to vie. Dcéra je na mňa naviazaná, spolu sa kúpeme (sem-tam), papáme z jedného taniera a spolu sa túlime k sebe keď zaspávame. Objatie a pusa mojej dcéry vylieči moju zlú náladu.
Takže život bez chlapa si viem predstaviť, no bez dcéry by som sa asi zbláznila. Boli sme predsa jedno telo

Krv je silnejšia ako voda, aj pre mňa je bez debaty, že puto, ktoré ma viaže k mojim deťom je silnejšie, ako to ktoré ma viaže k milovanému mužovi.
Ešte ako dieťa (cca5-6 ročné) som to vyjadrila takto:
Boli sme na návšteve u príbuzných, ktorých sme dlho nevideli a tí hneď, že ako si vyrástla, zachvíľu sa už budeš môcť aj vydávať . Ja na to, že ja sa vydávať nebudem, lebo si neviem predstaviť, že by som nejakému cudziemu chlapovi mala prať ponožky . Že vraj ale veď tvoja mama predsa tvojmu ocinovi perie ponožky??? Moja odpoveď: OCO PREDSA NIE JE ŽIADNY CUDZÍ CHLAP (pre mňa, jeho dcéru)

Nechapem o com to je. Ale ja by som za svoje deti zivota dala, darovala by som im vsetky svoje organy ak by bolo treba, poslednu kvapku vody, za ich spokojny spanok a usmev by som sa bila ako levica. Lebo ich milujem, lebo ich srdiecko bilo kusok od mojho, lebo maju moju krv, moje geny, moj usmev a blondave vlasy, lebo je to moje najkrajsie dielo v mojom zivote.

Nevidim dovod preco by som mala uprednostnit muza pred mojimi slnieckami... nevidim...

... ja som zas vobec nepochopila, preco by sa mal vztah k detom a vztah k partnerovi (a vlastne vobec akykolvek vztah k niekomu) porovnavat.

Myslim, ze kazdy clovek, zijuci v spolocnosti, zije vo vztahoch - mnohych - a kazdy z nich moze byt uplne iny, jedinecny, a pritom mnohe z nich su "zivotne dolezite"...

Vzdy som si myslela, ze cim viac "dobre fungujucich" medziludskych vztahov clovek "ma", tym plnsie preziva svoj zivot a obohacuje seba i inych hadam tym najkrajsim, cim sa da...

No ten úvodný výrok som teda nepochopila asi ... pre mňa je dieťa na prvom mieste!!! Samozrejme sa snažím mať dobrý vzťah s manželom, dokonca ho aj ľúúúbim , ale nedá sa to porovnať s láskou k synovi. Jednoducho by mali byť tieto vzťahy oba dobré, aby všetko fungovalo. Ale pre mňa osobne je dieťa úúúplne prvoradé.

Pre mňa nie je rozdiel v láske k mojim deťom a k mužovi ktorého milujem a ktorý je ich otcom...Jasné že každá z nich má svoje špecifiká, ale na druhej strane ma láska k mužovi učila ako milovať a prijať svoje dieťa ktoré je povahovo úplne iné ako ja, je to celý tatino- so svojim krásnymi aj horšími vlastnosťami...Láska k mojim synom ma zas učí milovať muža ktorý je ich otcom a prijímať ho takého aký je...V konečnom dôsledku sa mi to zlieva dokopy...Moje deti ma učia, že láska je nekonečná...nepociťujem to tak, že je nekonečná k mojim deťom a k mužovi môže mať svoj začiatok a koniec...

Chlapa a lasku k nemu dokazes nahradit.Ale svoje dieta nenahradis.Keby som potrebovala "chlapa" zozeniem ho kdekolvek,aj v sexe sa uz da chlap povedzme celkom slusne nahradit.Ale ked budem potrebovat objatie z lasky to nauprimnejsie o ktorom viem ze tak neobimalo inu zenu,ked budem potrebovat povedat "lubim ta" a budem vediet ze tie usta to nevraveli inej zene tak sa necham objat a pobozkat od svojho dietata.To co dam aj dostanem.A chlap? No bola doba ked som bola bez chlapa 3 roky a nijako mi nechybal.Bola som vsak bez svojich deti par hodin a nedokazala som mysliet na nic ine,len na ne.Byvam unavena aj ja aj zo svojich deti. Aj ja potrebujem chlapa ale dokazem sa zaobist ked nie je doma ale nezaobidem sa bez bozku na dobru noc od starsej dcery a nezaobidem sa bez malej rucky mladsej ktora sa mi prevlecie okolo krku ked si k nej lahnem.Nie je pre mna krajsi pocit, ako ked sa zo sna budi a ked ju chytim za ručku a citim, ako pokojne zaspava a citi sa v bezpeci.Taky pocit hoci mojho manzela veeeeeeelmi milujem by som za chlapa nemenila.Ale suhlasim ze ho rada citim pri sebe a som vtedy velmi stastna.

Krásne, toto mi bolo z duše

Manny

Nerozumiem,prečo niekto porovnáva neporovnateľné.my sme sa voľakedy rozprávali s mojim mužom o tomto a on mi tiež povedal,že malý / vtedy bol iba jeden/ je u neho na prvom mieste.A tak to myslím má byť.láska voči manželovi /hoci je veľká/ sa nedá prirovnávať s láskou k dieťaťu.Dieťa Vás naučí milovať nesebecky a ako písala Nataly,pre svoje dieťa by človek obetoval všetko.

Ja si tiež myslím, že láska k dieťaťu a láska k mužovi sa nedá porovnávať. To sú dve odlišné lásky. Ale teraz, keď nad tým premýšľam, určite cítim väčšiu lásku k deťom, aj keď lásku k manželovi cítim tiež. Manžel je mi oporou, pomocou, milencom, otcom našich detí a vlastne je mi všetkým, a keby od nás odišiel (čo sa dúfam nestane) áno, smútila by som, a nikdy by som to nepochopila. Ale keby som stratila dieťa, to by som sa zbláznila. Mužove dotyky, vášnivý pohľad a vrúcne objatie nikdy nenahradí nevinný úsmev, objatie a lásku dieťaťa. Možno keď budú deti dospelé sa to trošku zmení, ale možno ani nie. Skrátka, to sa nedá porovnávať.