Ja mama- 13 rokov po adopcii

Poslanie, trest? Nuž veru dlho som si myslela, že trest. Len som nevedela za čo...Keď som sa bližšie začala zaoberať duchovnými témami a začala viac rozmýšľať prečo ja? zistila som, že som zrejme v minulom živote bola strááááááášne nepodarené a problémové dieťa- tak a teraz sa mi to vracia. Veď v našich životoch to funguje naozaj tak ako bumerang : To čo dám, to sa mi vráti späť. A keďže som zrejme v niektorom z minulých životov dávala len to horšie, budem ja teraz tu, v tomto živote dávať opak-budem ja veru dobrá mama, nech si nik medzi nebom a zemou nemyslí, že si tú svoju dušu "neočistím"... A snáď sa mi to ešte v tomto živote stihne vrátiť. Lebo až do budúceho života, by som zasa čakať nechcela.
Dievčatá, teraz vážne, aj keď aj to vyššie napísané je múdre a vážne ale pridala som tam aj trochu humoru.
Niektoré z Vás ma už trošičku aj poznajú- pred 13 rokmi som si adoptovala 3-ročné dievčatko s manželom - alkoholikom. To som vtedy samozrejme ešte nevedela - o tom alkoholikovi..
Moja malá Mária bola od prvého dňa u nás "zameraná" proti mne. Nevedelo chúďa dieťa ani samé prečo, jednoducho ma len odmietala. Odmietala a odmietala. Akokoľvek som sa snažila priblížiť k jej dušičke, každý môj pokus stroskotal. Keď som sa snažila priblížiť k nej fyzicky, pohladiť, poláskať, pobozkať na dobrú noc,...kričala na mňa, odháňala ma od seba. Odvtedy ako mi raz, keď som jej chcela dať pusu na dobrú noc, takmer vykopla oko- prestala som sa snažiť o pusy na dobrú noc....aj o krížik na čielko./Dodnes si pamätám ako ho dávala moja mamina mne/.
Bola ešte škôlkárka, keď som sa rozhodla navštíviť s ňou kôli týmto problémom psychologičku. Prešlo pár rôčkou a veru, nič sa nemenilo k lepšiemu. Naopak.Cítila som sa ako vysušený strom, neuzávaná, odhadzovaná, nenávidená, neznášaná svojou dcérou, ktorej som bola ochotná darovať srdce...Ale snažila som sa, tak ako som si predsavzala kedysi_" budem ja dobrá mama" - ľúbila som ju tým viac, čím viac mi ona dávala najavo, ako ma neznáša. Keď na mňa kričala "neznášam Ťa, nie si moja mama", ja som jej odpovedala" Dobre moja, ja Ťa aj tak ľúbim. Ľúbim Ťa tak, ako nik na svete".
V tomto všetkom nás neopúšťali fyzické problémy, v jednom kuse sme chodili po lekároch.
Navyše jej zistili poruchy učenia, ADHD, poruchu osobnosti, poruchu koncentrácie, sústrdenia.
Mala len 12 rokov, keď prišli cigarety, alkohol,sebapoškodzovanie /rezanie/ vyskúšala drogy, prestala chodiť do školy. A ja som jej stále mlela svoje_: "aj tak Ťa ľúbim dieťa moje, veľmi, som tu pre Teba, vždy, keď budeš mať pocit, že ma potrebuješ, som tu - pre Teba". A ona sa chovala akoby ma stále vôbec nepotrebovala. Naopak, každý môj záujem o ňu ju dráždil, hneval,rozčuľoval, pľula na mňa....
A to my nezávisle na sebe psyhologička, psychiater, kineziologička, ľudová liečiteľka povedali to isté - že "toto dieťa má obrovské dobré srdiečko a hrozne citlivú dušičku.!!!!!!!!!... " Tak potom sa v tom vyznajte!
Až zrazu - pretože nechcela chodiť do školy umiestnila som ju v Diagnostickom centre na Slovinskej ulici. Po asi troch mesiacoch pobytu tam, som začala cítiť, že sa niečo mení. Mení sa - cítila som to srdcom, dušou aj mozgom, je trochu iná, je ku mne milšia, prístupnejšia aj keď len máličko, trošičku, ale cítila som to....A nebola som náročná, tešila som sa z úplných maličkostí.Keď napríklad vydržala so mnou pol hodiny, keď som prišla za ňou na návštevu. - Bola som tam pol hodiny, a ona celú pol hodinu na mňa bezdôvodne nezvýšila hlas, alebo na mňa bez príčiny "nevrieskala". To bolo niečo tak úžasné, čo som dovtedy nepoznala...
Potom sa všetko začalo naozaj meniť k lepšiemu. Mala dobrú pani psychologičku, mala dobrých vychovávateľov, dostala dobré lieky od psychiatra. Postupne sme k sebe začali nachádzať cestu, pomali, pomaličky ale išlo to. Obidve sme si to uvedomovali a obidve sme sa tomu tešili. Minulý školský rok strávila v RC v Zlatých Moravciach. To bola
pre ňu akási bolestná škola života, v ktorej obstála úplne na výbornú. Išla tam kôli tomu, že nedokáže z domu ráno odísť do školy. Psychiatrička povedala, že vraj, sociálna fóbia, potrebuje žiť v komunite, kde je vlastne chránená pred vonkajším prostredím. Preto píšem, že obstála na výbornú, lebo bola medzi dievčatami morálne dosť nie dobrými, mohla sa k nim pridať, ale ona vydržala, odolala.
A v tom odlúčení /videli sme sa 1 x za mesiac/ uvidela úplne jasne náš vzťah. A myslím si, že si aj jasne uvedomila, čo ku mne cíti. Keď som za ňou chodila na návštevy, veľa, veľa mi rozprávala o svojich pocitoch o svojich myšlienkach, hoci dovtedy sa so mnou nikdy nechcela rozprávať. A bolo to stále lepšie a lepšie. Objavila som druhú Máriu, moje dieťa, ktoré sa tak neuveriteľne zmenilo, že som ho v niektorých okamihoch vôbec nepoznávala.
Teraz je znovu v DC kôli škole, chodí domov na víkendy a vychovávatelia aj všetci v DC, ktorí ju poznajú už z minulých pobytov sú v úplnom šoku ako sa zmenila. A moja Mária mi povedala_ :" Nečuduj sa mami, všetko dobré čo vo mne je mám od Teba, to od Teba som zdedila. Všetko dobré čo máš TY, si naučila MŇA." A ja som sa chcela zmeniť kôli Tebe mami, lebo Ťa veľmi ľúbim. Minulý víkend keď bola doma z DC mi nechala na stole lístok, ktorý som smela otvoriť, až keď odišla. Stálo tam_:"Mamička moja, strašne Ťa ľúbim, si môj jediný anjel po ktorom túžim. Aj keď mám chyby a nie vždy som dobrá, chcem aby si vedela že v živote ľúbim len Teba."
Tak povedzte dievčatá - veríte aj vy,
že sa mi vracia to, čo som dávala????
Alebo že moje negenetické dieťa po mne predsa niečo zdedilo?
Veríte, že tento zázrak sa udial vďaka láske? Lebo keby som ju tak neľúbila, nedokázala by som sa s ňou stretnúť na jednej spoločnej ceste. Veríte???