Keď jeho slza bolí mňa...

úprimnú sústrasť ..
A čo sa týka pohrebov v našej rodine, nechávam deťom slobodnú vôľu, či sa zúčastniť chcú a či nie. Čítala som, že deťom sa nemá brániť zúčastniť sa na pohrebe, pretože potrebujú si prežiť aj takúto skúsenosť, prijať smrť a rozlúčku so zosnulým... no na druhej strane, dosiaľ mi z najbližších zomrel len otec a aj toho moje deti sotva poznali, pohreb nejak zvlášť neprežívali. Moja najmenšia sa raz iniciatívne zúčastnila pohrebu môjho dedka, ale priamo k rakve a k spúšťaniu do zeme nešla - trhala si kvietky poblíž cintorína.
Ale naposledy som mala najčerstvejšiu skúsenosť z pohrebu, kedy zomrel druh mojej mamy... Aj keď pohreby nemám rada nielen preto, že sa navždy lúčim s milovanými a preto sa mi na žiadnom z nich nič nepáči, toto bola opačná skúsenosť. Možno preto, že nešlo o klasický dom smútku a klasické pochovávanie do zeme, ale o kremáciu...miestnosť bola podstatne väčšia, z reproduktorov sa tlmene niesla krásne smutná hudba a mamina aj najbližší sa nerušene mohli v tichu rozlúčiť pri rakve a ja som zatiaľ mohla sedieť v poslednom rade lavíc. Najťažšia chvíľa nastala, keď zatvorili rakvu a zaznela pieseň: "Haleluja"...to som sa ponáhľala k mamine a tak ako Ty si utešovala svoje dieťa a vnímala jeho bolesť do špiku kostí...tak ja som v náručí držala maminu, hladkala po vlasoch, podávala vreckovky a niesla tú jej bolesť spolu s ňou...
Avšak bola to krajšia /ak sa to tak dá povedať/ rozlúčka, pretože nebola tak úplne definitívna, nebolo to spúšťanie do hrobu, kde sa spustí nárek aj od tých najtvrdších pováh...

bohuzial v nasej rodine bolo pohrebov neúrekom a to samí najbližší..môj otec,svokor,babky,dedkovia..svokra v mladom veku,ked mal moj manzel 14 rokov a jeho bratia 13 a 8..navzdy ho to poznacilo..stratit matku v puberte..no nie o tom som chcela..dcéra mala 5 rokov ked zomrel svokor a 7 ked moj otec,9 ked babka a dedko..vsetky tieto pohreby absolvovala snami,vzdy som jej dala pripravit malú kyticku bielych ruží,ktoré vacsinou hodila do hrobu..priamo k zosnulým som ju nebrala,nech si ich pamatá zivých..a akosi smrt poňala ako nieco normálne,čo patrí k životu..samozrejme aj plakala,smútila za mojim otcom,ci svokrom,rozprávali sme sa o tom,vysvetlovala som tak ako sa mi zdalo normálne pre 5-7 rocné dieta..ze proste umrel,zlyhalo mu srdiecko,pozerá sa na nás z nebícka..pochopila..ja si myslím ze aj deti potrebujú prezit takéto chvíle,urcite im to nieco dá,nieco naucí,ze sa naucia vyrovnávat so stratou,so smútkom,musia v sebe poriesit vsetky pocity..samozrejme s pomocou mám,ci dospelých najblizsích...

Oliverko nebol to má 7 rokov,Viktorko bol v septembri prvýkrát má 11 rokov,to kámoške umrela maminka.akosi to neriešil,keď to mám tak povedať.od tohoto pohrebu som bola do mesiaca ešte na troch,silná káva.následne bol to kamarát ktorý zomrel na rakovinu nemal ani 40, čo moje deti vzalo bolo,že vzápätí nám zomrel sused,ktorého mali veľmi radi, keď nám to došla susedova nevesta povedať, strašne sa rozplakali.na pohreb som ich neťahala.stačilo,keď si poplakali doma.to som sa maminy mojej,keď sme išli zo susedoveho pohrebu pýtala, snáď už stačilo 3 pohreby je moc.nato o 4 dni sa dozviem,že mojim známym,ktorí bývajú kúsok od nás sa zabil syn 19ročný v aute a jeho sestra mala zlomenú panvu,či také niečo tak to už ma dorazilo.chlapec bubnoval v kapele,bol obľúbený, a ten pohreb Vám poviem,taký som ešte nezažila.celý čas hrala jeho obľúbená muzika,bežala projekcia s fotkami aj som sa zasmiala a nakoniec mu na bubny,ktoré boli postavené vedľa truhly zabubnoval jeho kamarát a veľký vzor.

ked som davno v sebe riesila, ci cirkev ano, ci nie, citala som aj o pohreboch. o tom, ze mnozsto a roznorodost ludi davaju na vedomie najblizsim, ze je to posledna rozlucka a zaroven ze je mnozstvo zivych okolo nas, a im na nas zalezi. Ci uz to rodina vnima intenzivne, zahmlene alebo to ignoruje, oficialny obrad je proste pre spolocensky zalozeneho tvora dolezity, hoci to v tej chvili nepripusta.

dost "rozumov" ... beriem to ako fakt. Oficiality su niekde neutralne, ked si pri omsi ani nevsimnete, ze ide o pohreb, pretoze ide o oslavu Boha a ludsky zivot sa len pretransformoval na nieco ine, inde je to velmi emotivne ... co ale viac beriem, je kar. To uz nie je utieranie slz pri piesni ci miznuti rakvy v zemi. To uz je plac aj smiech so spomienkami, pesnicky sa zaspievaju a velmi sa cloveka dotykaju, lebo ste tam uz len s najblizsimi ... ak sa nasmiat na kare, tak len spontannne, nie nejak nasilu pri kolotocovej pesnicke z reproduktoru. To by ma asi dost vydesilo. Ved ak na nu pride nalada a spolocna spomienka, zaspievame si aj tu. Sami a rozoberieme dotycneho trapas a mozme ho dat do kolonky, ci to bol najvacsi trapas v jeho zivote, ci sa najde este nejaky iny. A neskor sa dojde i na dojimave spomienky. Ja si nepamatam uplne smutne kary.

deti ano. Priznam sa, ze neviem dopredu ako dieta take nieco vezme a ide aj o tu konkretnu chvilu ... ale ked chodi s otvorenymi ocami po svete, tak tak i niektori spoluziaci/kamarati su polosiroty, navstevujeme rodinu v nemocnici, chodime na cintorin polievat kvety, zbadame mrtveho vtacika, davame prilbu na hlavu, rozpravame sa a v modlitbach spominame i "hodinu smrti nasej". Nesilit to pri kazdej prilezitosti, ale nevyhybat sa otazke ci situacii. Neviem, co viac moze clovek robit.

A ja len takto

Ach jaj Aramanka zlatá, prajem si, aby tento deň u nás prišiel čím neskôr. A neviem si to ani predstaviť. Môj syn bol na pohrebe keď mal 5 či 6 rokov, kedy zomrela manželova mamka, takže nejako moc si to nepamätá, a odvtedy sa v našej najbližšej rodinke chvalabohu žiaden pohreb nekonal. Prajem úprimnú sústrasť Aramanka a po čítaní tvojich riadkov mi je riadne clivo. Lebo náš syn má babku aj dedka už len z mojej strany a má s nimi skvelý vzťah, váži si ich a má ich veľmi rád, tak si ani neviem predstaviť, ako by takýto smutný deň prebiehal u nás, a kto koho by vlastne viac podopieral. A dúfam a verím, že to tak skoro ešte nebude.

ja, síce veriaca osoba, mám voči cirkevným pohrebom určité...výhrady? Ak to tak môžem nazvať. Rozumiem spojitosti medzi smrťou a Bohom, chápem, že v kostole sa Boh "spomína", len mi tam akosi chýba aj ten ľudský rozmer, také to osobné... I keď...nedávno som bola na cirkevnom pohrebe, omšu ktorého celebroval vnuk zosnulej. A tam to bolo...spomienky na spoločne strávené chvíle, momentky zo života, ktoré nám utkvejú v pamäti naveky...i úsmevné, familiárne oslovenie...môžem povedať, že som odchádzala taká...pokojná...taká rozlúčka sa mi páči.
Čo sa týka detí a pohrebov...karov...Nemám "zlú" spomienku z detstva na pohreb. Pamätám si niektoré útržky z nich, napríklad aj to, že som sa na jednom doslova smiala. Neviem, čo mi prišlo smiešne...Z druhého si zase pamätám chlapca, ktorý sa mi páčil...Neviem, nemám negatívne spomienky.
A kar...vnímam to tak, že je to priestor na akési uvoľnenie emócií. Vyrozprávanie sa zo smútku. Tak ako napísala aga, stotožňujem sa s tým. Spev som na kare ešte nezažila, ale úsmevné spomienky na zosnulého, to áno. A aj na to mám z detstva spomienku. Celý pohreb som ťahala mamu za rukáv a otravovala, kedy už budeme jesť párky .
Niekedy možno vnímame veci našimi očami, už takými ovplyvnenými rôznymi okolnosťami...deti majú ešte to vnímanie čisté, myslím, že mnohé veci berú "menej tragicky"

chápem, verím, čo píšeš... práve preto, že ťa poznám a vnímam hĺbku tvojich citov k svojmu synovi i opačne máte krásny vzťah.

v pamäti mi utkvel pohreb 4 kamarátov, ktorí odišli tragicky a v tom tóne sa niesla celá rozlúčka. boľavá spomienka.
čo sa týka pohrebov - nebola som na mnohých - u nás v rodine sa traduje, že deti do určitého veku, či tehotné tam nemajú čo hľadať.
Svoje dieťa som pred rokmi vzala na pohreb mojej biobabky - chcela ju spoznať rodina, s ktorou sa nám pretrhli putá rozchodom mojich rodičov. Po pohrebe ani nebol kar v takom zaužívanom zmysle, bola to príjemná garden party, kedy si pozornosť užívala moja dcéra. Celkovo bola celá rozlúčka v takom veselom tóne, za čo mohlo moje dieťa, ktoré sa pýtalo a jej otázky dostávali okolosediacich do kŕčov smiechu. Nakoniec i moja teta, ktorá biobabku doopatrovala zhodnotila, že takto by si to predstavovala nebožka sama, rozlúčka so slzami smiechu v očiach. Lebo život mala rada...
V blízkej rodine sa síce kary robia, ale je to o spomienkach, o zážitkoch, fotkách, ktoré každý z nás donesie, spomína sa s úsmevom na perách a láskou všade okolo.
Toť bude rok, čo som bola na pohrebe v manželovej rodine. Bez cirkevných ceremónií sa to neobišlo, prišla celá dedina, možno i tá susedná. Kar bol plný ľudí, z ktorých mnohí si vlastne na zosnulú ani nespomenuli, riešili kto, čo má, kto, kde je a kto, čo nemá a samozrejme to, ako by oni zajednali iné jedlo, inú sálu, či sme skutočne tú diaľku merali preto, aby sme sa rozlúčili s tetou, alebo sme chceli okuknúť dedičstvo... akosi mi unikala podstata toho, načo tam boli. Na druhej strane som si vychutnala prítomnosť tej časti manželovej rodiny, ktorú som za tých 13 rokov nestihla spoznať. Najhlavnejšou témou posedenia, kde nás bolo fakt veľa, bola zbierka na kostol v dedine a následná pochvala zúčastnených, že dobre prispeli... Nuž, ak by mala nebožka radosť, tak budiž...
čo sa týka nejakej rozlúčky so mnou - tiež si to predstavujem o tom smiechu, spomienkach... sĺz bolo dosť za môjho života, nieto ešte po smrti...

mám k pohrebom, hrobom a tejto téme vôbec dosť svojský názor, napríklad sa snažím dohovoriť s mojimi dievčatami, že nechcem mať hrob... dnes však vaše písmenká pohladili moju dušu... ráno som sa dozvedela, že mi zomrel kamarát, 46 (nemal abs nárok na takýto krok), spolu sme pracovali 5,5 roka, pomáhali si v robote aj v súkromí, bol to človek, ktorý by položil srdce na dlaň, ak by vedel, že to pomôže a už ho nikdy nestretnem, nikdy s ním neprehovorím... už dávno nie som malá a napriek tomu budem mať veľmi dlho pusto v duši a veľmi dlho mi potrvá, kým prijmem túto skutočnosť...
čo sa týka prítomnosti detí na pohrebe, je to zrejme maximálne individuálne... určite každá mamina najlepšie pozná to svoje a vie zvážiť, či to zvládne; na druhej strane, aj toto patrí k životu a dieťa sa potrebuje naučiť vyrovnať so žiaľom, stratou, odchodom...
môj strýko mal občianky pohreb, ktorý som so sesternicami "zrežírovala" ja sama; napísala som rozlúčku, kde som spomenula každého, kto mu bol blízky, prečítal nám ju pracovník krematória, pretože to nikto z nás nedokázal a potom sme tam už "iba" sedeli, každý so svojimi myšlienkami, spomienkami a slzami a celý čas hrala hudba marty kubišovej, jeho obľúbenej; pre mňa to bol najprijateľnejší (neviem aký výraz použiť) pohreb, aký som v živote zažila...