Keď si napísala o tom, že ráno pozerá rozprávku tak ma napadlo, že ti poradím to čo robím ja. Možno by ti to uľahčilo aspoň to ráno.
Môj najmladší je neskutočný šuchtoš. Podobné ranné situácie ako u vás. Keďže si nevie odpustiť tú rannú rozprávku začala som to robiť tak, že ak chce rozprávku pozerať musí byť už napapaný, umýtý a oblečený. To by si videla tie fofry, zvláda to super.
Po rozprávke sa hneď telka vypne. Dostať ho potom už len do bundy a topánok je hračka.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
. Moja má 17 a drzá je jak opica. A to tiež čakám pár rokov, že to prejde 
ja som tak "rada"ze v tomniesom sama...toto akoby bolo o mojej dcere,ja nemam slov,a to som si myslela,ze take"monstrum"mam doma len ja....ale sme dopadli..
co s tym?ja uz marne skusam rozne "praktiky"ale ani po dobrom ani po zlom...a ak je nahodou jedno rano v"pohode"tak to nasledujucesi to dobehneme.....mam pocit niekedy ze kym skonci zakladku tak ja budem na liekoch.....a to nehovorim o tom,ze je problem ju vecer dostat do postele,to je milion argumentov preco este nie.....neviem ako si poradit...sme v stadiu ze zabera len "vydieranie"a to ma unavuje.a bolia obcas hlasivky..
presne tak, my riesime teriganie sa zo skolky, staci, aby som sa zdvihla a povedala tak sa majte, odchadzam... to su svihy! A rano to iste, kazdy ma plno roboty so vsetkym moznym aj nemoznym... staci odignorovat ich poziadavky a zrazu to fakci. To iste s domacimi ulohami. Kristiana som napominala cely den, aby si ich napisal. Len som mu pripomenula a viac nic. Vecer o osmej si zmyslel, ze ich ide pisat. ZAKAZALA som mu to. Do skoly isiel bez uloh, netusim, co povedal ucitelke 
!Vidím to aj teraz na Tvojej odpovedi Drei.Vždy si rada prečítam Tvoje príspevky!Aj o tom,ako máme urobiť niečo navyše bol myslím Tvoj.Takže som velmi rada,že som našla túto stánku a môžem takto s Vami pokecať!A vieš,že ani neviem,akou náhodou som sa k tejto stránke dostala?Vlastne,podla mna to nebola náhoda,to mi zas pomohol môj Najlepší Priatel,Ten,Ktorý mi poslal do cesty skvelé naničmamy a naničženy!!!Kvitni dalej a posielaj radost dalej!!!
, praveze naopak, hlavne co sa poriadku v domacnosti tyka. A viem aj poriadne ziapaaaat, to ked padne posledna kvapka a pohar pretecie 
, hlavne vela prispievaj, sa potesime 
...nejde to. Proste to nejde. Nech sa akokoľvek snažím, nedokážem to.
Od pondelkového rána som zase na nervy.
Ivanka. To nádherné múdre dievčisko, moja dcéra, hlavatá baranica šmrncnutá genetikou svojej matky i otca, obľúbená v kolektíve.....a mňa, jej matku, napadlo:
" Kristepane, ako ťa neznášam......."
...nech sa snažím, ako viem, zobudím sa, pozriem do okna, kde medzerami medzi žalúziami preniká svetlo zvonka, privriem oči a vravím si: " Dnes to bude iné ako včera, určite...naozaj!!!"
Pevne rozhodnutá vyliezam z postele, idem do kuchyne, robím raňajky, vchádzam Ivke do izby, hladím ju po tvári.." Ivanka, vstávaj, je pol siedmej, raňajky sú na stole a aj Maťo sa na teba pýta..."
Spod paplóna na mňa niečo zavrčí, tónom hraničiacim s hystériou..a ja sa pracem naspäť do kuchyne, plná strachu, že sa to začína opakovať...o 10 min skúšam znova...paplón zúrivo letí z postele do jedného kúta, plyšák do druhého.. "Veď dobreeeee....... "
Začíname raňajkovať, moja dobre vychovaná dcéra si položí hlavu na stôl a tak pije čaj...dýcham....
pol krajca chleba okusuje tak, že mizne rýchlosťou 1mm za hodinu....dýcham, obočie sa mi zaťahuje a zaplavuje ma teplo....
idem radšej do kúpeľne, umývam si zuby, češem vlasy....
je štvť na 8, ide rozprávka, moja dcéra s bratom v láskyplnom objatí sledujú mačku a myš....odpratávam zo stola...
je 7:20.." Ivi, už hybaj na WCko, umyť zuby a obliecť. za chvíľu bude pol 8mej......."
...dcéra sa váľa po gauči, rýpe sa v nose, tupo pozerá na TV...dýcham hlasnejšie.
" IVI, prosím ťa, choď už na to WC!" radikálne hovorím.
Z gauča sa dvíha príšera, môj osobný 856hlavý drak...moja krásna dcéra..."DOOBREEEEEEE, čo kričíš???"pýta sa ma hlasom plným nenávisti.... KONČÍM. Moje predsavzatie je zabudnuté, vidina iného rána sa rozplynula a ja zase riešim neučesané vlasy, nie, nie tieto rifle, tie druhé, no uuuurčite, ja si to neoblečiem ( včera sme si to pripravili, aby sme si zjednodušili ráno!!!)...
Poviem biele, ona čierne, poviem noc, povie deň, poviem obuj sa, povie nie a sadne si v detskej na zem...drzo na mňa pozrie a zaškerí sa: " Čo si zase nervózna???"
Ja, plačlivým hlasom, hovorím" Ivanka, prečo ma nemôžeš poslúchnuť? Prečo sa toto každé ráno musí opakovať? Prečo????"
Argumenty ( moje ) typu JA SOM TI Z NOSA NEVYPADLA / JA NIE SOM TVOJA KAMARÁTKA / MYSLÍM TO S TEBOU DOBRE nefungujú a prídu mi strašne trápne..
Včera som ju, pľujúcu síru, strčila do kúpeľne a povedala jej, že až sa ukľudní, má jemne zaklopkať, že otvorím. Skoro vykopla dvere.
Dnes si skoro vytrhala vlasy....
Sme zúfalé obidve.
Naozaj neviem, kde sa stala chyba.
Odvtedy, ako som písala o jej raňajkách, pred pár týždňami, sa snažím riešiť konflikty s chladnou hlavou, dokonca si vždy pomyslím na to srdiečko, ktoré mi v ten deň darovala...urobila ho z lega...
A aj tak to nejde....