Deedee, to teda nie,ved to chuda dieta sa nedokaze branit... Ja nemam nic proti slabym vychovnym po zadku ked sa uz dieta neda zvladnut po dobrotky, ale dat dietatu facku...??? Mozes sa porozpravat s ucitelkami, ved ak nie su slepe, tak to musia vidiet a mozno to ohlasit na socialku.... Ved co to male nevinne dieta ma robit, poskriabalo pani ucitelku...... a to tej matke nedochadza, ze urobilo len to, co ma doma na dennom poriadku...
. Ako ma byt chuda mile, ked doma vidi len zlo a bitku... Naozaj by som o tom niekoho informovala, popripade pozvala socialku do skolky na pozorovanie aspon na 2 tyzdne a ked sa pred ich ocami nieco take stane, oni uz budu vediet co dalej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
"Mama na odstrel", takto by som nazvala nový blog po videní včerajšej scény
. Poznáme to všetky veľmi dobre, keď nám z času na čas prasknú nervy a zlosť si vybíjame na tých najmenších či už krikom, zauchom alebo pár po zadku. Ale hneď to následne oľutujeme, mohli sme to riešiť inak, žiaľ čas sa späť vrátiť nedá. Klobúk dole Alii, ako poriešila situáciu "Chcela som potrestať drobca".
. Tak som sa rozhodla i ja moje dieťa prekvapiť a potešiť ju aj seba. Nuž, ale zle som odhadla čas, tak som sa náhlila, aby som to do 12-tej stihla. S vyplazeným jazykom vstupujem do škôlky (vstupná chodba je zároveň určená na skrinky pre malákov), zdravím susedu z vedľajšieho vchodu, bola otočená chrbtom a nič. Vravím si no neva, nepočula a tak idem do triedy pre strednákov, otvorím dvere, nikde nikoho, iba učiteľka jedla obed. S plnými ústami volá na Barborku do umyvárky a ja ako teliatko stojím stále medzi dverami, mohla som ich zavrieť a ísť po ňu. Ale nie, ja tam musím stáť ako to teliatko. Zrazu sa otočím a vidím susedu (tú čo som zdravila), stála medzi dverami a čakala na dcéru (maláčku), ktorá dobehla s takou radosťou, že mamina pre ňu prišla skôr, až sa človek poteší. Keď tu zrazu mama na ňu zhúkne: "Čo sa tešíš" a hneď za tým letela jedna facka, druhá facka a tretia. Stojím tam ako obarená, v tej chvíli som nevedela kde som, čo som a čo urobiť. Ale také facky, ako to dieťa dostalo, to sa teda nevidí, to dievčatko až podskočilo pri prvej, nezaplakalo, nevyronilo slzu. 
A matka pokračovala ďalej:"Čo si si to dovolila škriabať pani učiteľku, biť XY, to ťa doma učíme?" Medzitým vyšla kuchárka pozrela na dotyčnú, potom na mňa s pohľadom vraha a išla preč. Až vtedy som sa zbadala (stojím ako teľa a dívam sa), že na mňa vo vedľajšej miestnosti čaká dieťa. Zavrela som dvere a išla za dcérou. Myslela som si, že bude natešená, ale bola akási smutná, ja tiež z tej scény, ktorej som bola svedkom, aj sa mi plakať chcelo. Tak som sa radšej malej vypytovala ako bolo, čo robili....atď. Rozprávala, že spapala celý obed, konečne začala štebotať s úsmevom 
. Do miestnosti, kde sme boli doliehali stále vyčítavé otázky dotyčnej mami a s nimi akési divné zvuky. Uvedomila som si, že to dieťa opäť dostáva bitku 
.
a tisnú sa mi do očí slzy.
Včera som išla po malú naobed do škôlky. Určite poznáte tie rozžiarené očká, ústa od ucha k uchu, keď prídete po dieťa na obed
Zo včerajšieho dňa sa akosi nemôžem spamätať, uvedomujem si aj to, že tie deti (má dve), majú bitku na každodennom poriadku, neplačú, otrasú sa a je vybavené. Určite by sme situáciu, v ktorej sa nachádzala dotyčná vedeli zvládnuť úplne inak. Zvítala by som sa s malou, opýtala by som sa jej prečo urobila, to čo urobila, či sa ospravedlnila pani učiteľke aj spolužiakovi-čke, a ak nie tak, by som išla s ňou, aby sa ospravedlnila. Ale trieskať medzi dverami dieťa, pred očami rodičov (určite aj učiteľky), by ma v živote nenapadlo, ak by som to chcela riešiť bitkou (radšej nech mi obe ruky odpadnú), tak niekde, kde ma nikto nevidí.
Poviem vám, že ešte dnes som mimo