Moje deti jing a jang

Čím sú moje deti staršie, spoznávam ich charaktery a špecifické črty ich pováh, uvedomujem si aké sú odlišné. Tomuto môjmu bádaniu vo svete detských duší mojich ratolestí som dala pracovný názov moje detí a lá jing a jang.

Už aj ich pobyt v mojom brušku počas tehotenstva u mňa vyvolával chute po iných druhoch jedál (hoci sú to dvaja chalani). V prvom tehotenstve som zásadne jedla zdravé suroviny, šaláty, ovocie a kopec zeleniny. v tom druhom som vyhľadávala stánky s rýchlym občerstvením, „šmakoval“ mi kebab, hot – dog. Túžba po nezdravom jedle ma často dohnala až do „mekáča“. Dieťaťu číslo 1 sa na svet celkom chcelo a narodilo sa 5 dní pred stanoveným termínom. Dieťa číslo 2 si maminkine teplo obľúbilo a tak mi pôrod 7 dní po termíne museli vyvolávať. Ich spoločným znakom boli dlhé vlasy hneď po narodení a sestričky im s radosťou olejovali „kakášikov“.  Môj prvý syn je od narodenia svetlý blonďáčik, ktorý miluje spanie na chrbte, zásadne vymýšľa pri každom jedle, je to rozvážny intelektuál, ktorý si potrebuje zvykať na nových ľudí a prostredie. Moja druhá ratolesť je zase malé čiernovlasé cigánčatko, ktoré od piateho dňa po pôrode spí zásadne na brušku s riťkou vystrčenou k nebu, zje všetko čo nezje jeho, hanblivosť a pud sebazáchovy mu zabudli pribaliť do základnej výbavy a šiel by aj s cigánom pokiaľ by ml pre neho nejakú dobrotku.

S protichodne nastavenými deťmi som často svedkom aj úsmevných situácií...

Tak napríklad minule sme mali v Žiline pri oslave narodenín nemenovaného obchodného centra lampiónový večer. Ľudia organizovane vypúšťali farebné lampióny. Chalani boli z toho nadšení tak ako aj ostatné detičky okolo nás. Horšie bolo keď sa jeden rozhodol, že stačilo radosti a ide sa domov! Na to druhý protestoval, že ešte nie, že jemu sa tu nesmierne páči! Chlapča číslo 1 dupalo nohami domov! domov! a to   druhé sa zo vzdoru hodilo o zem s vetou „jaaa nikaaam nejdem!“ Ja – matka uznávajúca zásadu „zachovaj rozvahu!“ som s pokojným krokom vybrala smerom domov. Okoloidúci s úžasom sledovali dvoch malých chlapcov ako sa so zjapotom rútia z svojou maminou pomaly miznúcou v dave. Potom sa ako sa dva uzlíky nervov ukľudnili sme ešte postávali pred barákom a sledovali ku zemi padajúce lampióny. Staršie dieťa malo obavy či lampióny nezapália stromy alebo domy. To mladšie zase s radosťou sledovali lampión, ktorý dohorieval prichytení v konároch stromu. Ustráchaný jedinec zbieral papierové zbytky zo zeme a hádzal ich do koša vraj „pre istotu!“ a to odvážne kopalo do farebnej masy papiera s cieľom dokopnúť neďalekú mláku na ceste. Večer lampiónov sa blížil ku koncu a ja som bola rada, že som ustála jing jang nálady mojich pokladov.

Komický je pohľad na hygienu mojich synov. Starší blonďavý „narcis“ sa sprchuje dobrovoľne každý deň a úplne sám. Pod pazuchy by si chcel dávať antiperspirant, na tvár vodu po holení, na vlasy gél a došperkovať do playboy parfumom. Mladší synátor by si najradšej neumýval vlásky vôbec a už od rána vyjednáva, že pri večernom kúpaní „vlásky nie maminka!“  A navyše odmieta aj starostlivosť o svojho „pinďúra“ a bojkotuje preťahovanie predkožky. Hoci s jeho starostlivý brat ponúkol, že mu s tým pomôže. Takýto hygienický rozkol je u nás v domácností na každodennom poriadku.

Starší syn je vodný živel. Miluje vodu, potápať sa a plávať. Bohužiaľ po pár minútach vo vode sa trasie ako osika a modrajú mu pery. To druhé sa síce bojí ponoriť tváričku, ale vydrží vo vode hodiny bez akýchkoľvek náznakov modrenia.

Asi najväčšiu ranu poslednej doby som dostala včera ráno v škôlke. Syn tam išiel úplne prvý deň s manželom šokovou terapiou kedy nevedel čo ho čaká. No a dnes, druhý deň s ním išla odvážna mamina. Zažila som si psychicky teror od môjho syna. Hádzal sa o zem, plakal, kričal „Nedávaj ma tam nasilu, vyhoď si to z hlavy!“ Držal sa lavičky a zárubne, zubami nechtami ho učiteľka stiahla do triedy a ja som so slzami v očiach odišla. Vystresovaná som odišla ku svokre, kde ma už čakala moja mladšia ratolesť. Vypila som kávu a s malou dušou ďalšieho ataku som oznámila Dávidkovi, že maminka musí ísť do mesta čosi vybaviť. Čakala som podobnú smršť ako pred pár minútami v škôlke. Malá dvojročná osôbka zamierila na chodbu a doniesla mi bundu. „Choď maminka a rýchlo príď prosím pre mňa!“ Tmavovlasé chlapča mi dalo pusu a išlo sa hrať s babkou. Druhýkrát v to ráno mi vyhŕkli slzy „aaach tie moje deti jing a jang