Moje nenaplnené sny...

Jéééj, si mi pripomenula kakao z "nóbl" šáločky starej mamy, ktorých celá sada je už v mojej domácnosti (http://artmama.sme.sk/zo-starej-truhlice/porcelan-starej-mamy) - aj čistá voda z tých šálok chutila výnimočne Tortičku mi vždy na narodeniny robila druhá stará mama a mala som dovolené dať si z nej aj druhý deň na raňajky. S vlasmi som to mala podobne, strihali ma na chalana až kým som nešla do 5. triedy
Ja mám chalanov, tak dlhé vlasy, šáločky, bábiky a pod. ich nezaujímajú. Aj keď mladší je taká jemná duša - chodí do tanečnej, ale aj na karate. Obzerá so mnou porcelánové bábiky, časopisy o tvorení (aj šije a modeluje, vystrihuje, hačkuje...) a s tatom píli drevo a vŕta sa v elektrike. Chalani majú na narodky tortičku aj malinovku z pohára na stopke, ale mám pocit, že to až tak nevnímajú ako nejakú vzácnosť - veď ako chalani Suma sumárum, svoje nenaplnené sny si musím naplniť inak, ako cez deti. Snáď len to tancovanie cez mladšieho... aj keď baletka v sukienke z neho určite nebude

Ja som ako dieťa bola ukrátená o hudobné vzdelanie. Strašne som chcela chodiť na klavír ale keďže v tom čase mi zomrel otec a mama ostala na nás s bratom sama, nemala mi z čoho kúpiť piano. V tom čase nejaké elektrické náhrady alebo lacnejšie varianty samozrejme neboli, hralo sa len na klasickom piane/klavíri. Ako dieťa som sa nechávala pozývať na návštevy od spolužiačok/spolužiakov, ktorí mali doma piano len aby som si chvíľku mohla zahrať jednoduché skladby, ktoré som sa učila sama. Neskôr som sa učila aj zložitejšie. Teraz sa mi môj sen začína plniť, pretože môj syn bez toho aby som ho nútila alebo prehovárala, sám povedal že chce chodiť na klavír, teória ho veľmi bavila, teraz začína hra na nástroj a jemu sa to veľmi páči. Keďže nástroj už doma máme, od septembra sa do ZUŠ zapíšem aj ja na individuálne štúdium a splním si sen z detstva. Na niektoré sny nie je nikdy neskoro ak človek o to skutočne stojí. Síce som sa naučila hrať z nôt (aj z počutia) úplne sama, stále je čo dolaďovať a mám na učiteľku milión otázok a veľmi sa teším tak mi držte palce nech im ukážem že hoci tam budem najstaršia žiačka aj tak budem najlepšia.

Ja som žila c skromných pomeroch a tak ani moji rodičia a teda ani ja sme nepili z pohároch na stopkach.
Vždy som snívala o veľkej a krásnej rodine.
Hračiek sme mali málo, ale fantázie oveľa viac.
Potom ako som vyrastala aj v našej domácnosti pribudli aj krásne poháre aj šáločky a bolo to fajn, takže žiadne nenaplnené túžby po takom.
Chcela som žiť v meste a aj to sa mi splnilo.
Rada som sa obklopovala a doteraz to platí - peknými vecičkami. S mojimi dcérami sme šili a štrikovali či háčkovali pre bábiky, ba dokonca aj plyšakov som im v tej dobe ušila.
Mala som všetko, rodinu krásne zariadený byt, dcéry a predsa som nebola šťastná, takže tento sen o veľkej rodine sa nenapnil.
Ja som svojim dceram tiež zohnala Barbiu zo Svajčiarska, ale nebolo to nič pre ne vzácneho a nie je ani pre vnučku, takže týmto smerom zrejme nie.
Ja som ten typ človeka, ktorému veci majú slúžiť a ja ako milovnik ušľachtilého skla a porcelanu nemám doma šálku či pohár, ktorý by sa nemohol používať alebo nebol použitý,

Ja sa vytešujem z toho, že sa maličká krásne hraje s bárbinami. Vymýšľa si vlastné príbehy ..., také som ja dost skoro "zabudla", lebo sa staval dom, narodila sa sestra.... Mamka nam to potom vynahradila, inak, len som skoro prestala byt dietatom. Pamatam si, ze som chcela chodit na vytvarnu, nepodarilo sa, zisla by sa. Malicka aj velka, obe sa vytvarne realizuju, tak ako len chcu. Najlepsie su obe, ked sa hraju spolu s barbinami alebo kreslia, jedna ma 20 rokov druha 8.

ja som vyrastala tiež v skromných pomeroch a tak nové šaty boli veeeľmi dlho iba do kostola, neskôr do školy.Potom zostávalo dosť vecí zachovalých, ale už malých A tak moje dcéry nikdy neboli obmedzované, čo kedy obliecť.Hovorila som si, že radšej vyradím zničenú vec, ako takmer novú, ale už malú. Je pravda, že som darovala plno oblečenia veľmi zachovalého, lebo dcéry majú rozdiel niečo vyše roka a tak som musela kupovať veci dvojmo, nededili po sebe,nedalo sa.

No ako tak spomínam na veľký nenaplnený sen, tuším som to tu aj niekde spomínala, tak to bola kolobežka so sedadlom. Ešte mám jeden sen, dúfam niekdy príde na neho ten správny čas a to naučiť sa jazdiť na koni.