" Maťo a tebe kvety pre triednu tiež teda, či kupujete ako trieda," telefonujem synovi niekde po 16tej v posledný júnový štvrtok.
" Kupujú niečo, ale prosím ťa kúp mi," zasyčanie do telefónu, hlas unavený.
Neriešim. Chaloši posledný mesiac viac menej permanentne chodia na biku do školy a domov. 4 kilometre, trochu jeden nadjazd, druhý podjazd - inak nič zložité. Ale tie teploty v posledný školský týždeň urobili svoje. Prémiovo ešte aj školská taška s knihami, ktoré dostávali. To bol zaberák. Decko vyzeralo akoby tesne pred infarktom bolo 
.
" A aké chceš? Či necháš na mňa?" už vyhutujem, ktorú kyticu vybrať, ale moji chlapi - hlavne ten mladší - prejavujú osobnosť aj kvetmi, tak už po tom, ako som doniesla "nesprávne" sa radšej radím.
" To je jedno. Mami, ja mám asi zlomenú ruku."
Zatŕplo mi.
" Mhmmmm." Snažím sa znieť nerozhodene. Celé doobedie som riešila, ako natrepem ešte tak 2 hodiny na bicykel do programu medzi balením do Ríma. Aj som si privstala o tretej v ten deň, aby som všetko postíhala. Aj my to tam zatiaľ vychádza, však svetlo je takmer do 21,30. Stíhačky. Aspoň okolo priemyselného parku - tzv. priemyselnú špionáž - to krúžite 3km okruh (rýchlo a zbesilo 
) pokiaľ vás zákruta nevynesie, alebo auto, čo si skracuje cestu protismerom takmer nezrazí 
.
" O chvíľu som doma." strkám kvetinárke do rúk kyticu, že TÚTO. To nebaľte, to je ok. Bločok netreba. Nič netreba, hlavne nech predo mnou sa netrepe nejaký slimák v aute, lebo ak má tú ruku FAKT ZLE!!! 
Doma je zle. Fakt zle. Zahrať to na nejaké - to nič neni, dáme ľad a do rána prejde - tak to nehrozí. Martin nosí ľavú ruku podopretú pravou, Zet mu ju chce stále kontrolovať a vyskakuje na neho, na to on jajká, kričí, skrýva sa pred ňou. Ruka nevyzerá dobre.
Strkám psa von dverami, kvety do vedra.
" Kde máš brata?"
" Vonku."
" To máš odkedy?"
" V škole sme futbal hrali, ale začalo ma to cestou domou až bolieť."
Prevraciam očami.
" Môžem to mať zlomené?"
" No môžeš. Obuj sa, ideme na pohotovosť."
Vo dverách zrazíme manžela, zakričím len, že ideme chirurgiu.
16,00 na chirurgii vyzerá zatiaľ OK. 2 prípady pred nami, jedna noha krivkajúca za nami, jeden väzeň s bolesťou brucha, 2 eskortami a želiezkami na rukách so šibalským pohľadom a úsmevom a jedným normálnym policajtom vedľa nás.
Neviem, či sa mám smiať, či báť. O decko, o ruku, či čo sa to tu deje.
RTG. Ešte len kráčame naspäť na chirurgiu, už sa dvere sádrovne otvárajú, ošetrovateľ naťahuje modré rukavice a kývne nám hlavou.
" Martin? Poď už ťa doktor čaká." vôbec to dobre nezneje.
" Futbal čo?" doktor ani hlavu neodvráti od počítača a približuje a otáča. No zlaté tie veľké archy, čo sme kedysi my nosili.
" A brankár, že? Už si tu dnes tretí. Prázdniny začali skôr, ešte ani vysvedčenia nemajú. Ale dúfam, že si to aspoň chytil!" Chytil. Aj vyhrali. A tak doktor pokyvká uznanlivo a vysloví ortieľ.
Našťastie "len prasknuté". Dostávame sadrovú dlahu, 3 obväzy, špeciálne to uviažu, aby som to dala bez nožníc dolu ak by na letisku nás nechceli pustiť s tým (majú také skúsenosti), inštruktáž ako zaviazať po pristátí. Papiere, VEĽMI ZROZUMITEĽNE vysvetlené, že máme prísť na kontrolu (CT 
) o týždeň, či je to len prasklina stále, alebo sa to "zlomilo".
17,15 platím za parkovné, rehocem sa, čo sa mi uvoľnilo napätie a hurááá baliť sa. Decko napchávam brufenom, sľubujem mu more analgetík a Rím na aký nezabudne.
A to ani neviem, ako teda to dostojím - do slova a do písmena.
Naše krátke ale intenzívne dobrodružstvo sa začalo ... 
My fakt musíme robiť zo všetkého divadlo . A keď si nekomplikujeme život inak, tak aspoň športom. Ale aspoň ja som na bike nevysadla - už fakt nebolo kedy.
Nebudem už potom písať o balení, ale topka bola, že večer o 22 keď som zapla kufor, pýtam sa mladého a nohavice krátke neberieš? Že mohol by som - a doniesol mi niečo, čo vyzeralo, že sa vyváľal v nich so psom neviem kde. Takže 30 stupňov cez deň a ja som pre istotu, aby fakt boli suché ich ráno o 4tej dávala do sušičky. Jak u dilinov! Topka bola, že ich mal asi tie 2 hodiny oblečené, čo sa sušili a potom to okomentoval, že sa mu nehodia k topánkam a radšej si dá tie tmavomodré, čo som ho NANÚTILA kúpiť, lebo tie sú docela cool ( čítaj - v talianskom štýle a všetci naokolo tu tak chodili, takže sa mu to pozdávalo).
A však nejde o život ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lenočka, ako u nás.
Prajem Ti pevné nervy, nech ho to moc nebolí. Hlavne, že absolvoval vyšetrenie a viete na čom ste.
Ja len tak zo solidarity, že náš mladý šiel v utorok 28.5. do Londýna a v pondelok 27.5. o druhej mi zavolal zo školy, že mu prasklo zápästie. Presnejšie zavolal o druhej a v noci o jednej mal cestovať.
Najprv začal tým, že nemôže hýbať s rukou a pokračoval s tým, že ide aj tak.
Tak sme sa kvalitne posekali, lebo storno poistenie, to netreba maminka, však čo sa mi môže stať??? Po nikam nejde. Radšej nechám prepadnúť peniaze ako riešiť lekárov v Anglicku.
Tak šľahal na pohotovosť, odtiaľ ho poslali na rontgen, keď to skrátim v noci šiel s bandážou, druhou rukou ťahal kufor a v príručnom mal zásobu brufenov. A ja hotová na psychiatriu.
Užite si krásny slnečný Rím. Parádička. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zlatík, my už sme naspäť!!!
To ja už len bilancujem - inak by som nemohla písať, lebo také teátro potrebuje režiséra a nielen zapisovateľa.
Ako vidím, tiež si to viete užiť od začiatku do konca.
No ale jaké dobré storky na Vianoce z toho budú - keď opadnú všetky aktuálne emócie a zostanú len spomienky typu "jooo, to bylo tehdá, kdy ..." 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nooo tak čakáme na pokračovanie:-))
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
vy už ste spiatky????
ó bože, vidíš aká som vnímavá.
Aj ja poprosím o ďalšie zážitky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
U vás nuda ozaj nehrozí. Očúvaj ortézu ma teraz na nohe?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
yes, ľavé koleno. Dnes sme boli na ortopedii, už to ukončili. To sa predposledný týždeň na teleske potkol o vlastnú hokejku.
Bože, ortopedia, ráno som ho vyhodila o polpiatej pred nemocničné dvere, ten tam spal a podotýkam, že nikoho cez tie dvere nepustil. Ale to som sa dozvedela až PO. Potom cestou do roboty 6:40 mi zavolal, že maminka, prosím Ťa dones mi kartičku poistenca. Tak som tam letela zas. Really nemocničný areál. Kážem dcére, volaj babke, že ideme Maťovi zaviezť do nemocnice kartičku poistenca. Podotýkam, že dcéra ma citovala. Následne na to volala babka dcére, nie mne, že PREČO IDEME DO ZDRAVOTNEJ POISŤOVNE???? Ja neviem, čo to za babku mám. A keď som už s tým zmierila, že budem polhodinu nadčasovať v robote sediac, a potom mi zavolal, že prúser, maminka, bez dospelého ma nevyšetria, ale keď prídeš do polhodiny, tak ma zoberú.
Včela-strela sadla do auta, really mesto, nemocničný areál len tak light, hneď som našla voľné parkovacie miesto. Dotrepala som sa do čakárne, že za koľko som to stihla. Rekord, mami, 16 minút od zavolania.
Doktor aj vyvalil oči, čo za kobyla to tam dupe, sestrička mi vynadala pred celým osadenstvom, ale vybavili nás. aleluja.
A už ma je dosť, už budem iba čítať a tešákovať sa na ďalšie zážitky z Ríma. Do toho kecať nemôžem, lebo v Ríme som ešte nebola. 
(PS: čakám na najmladšiu, odovzdávajú mi ju až po piatej, preto ten pretlak písania)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pomož bože bo, nemože, net nad prázdninový adrenalín jednej mamy Ta už len čo najviac relaxu prajem
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No ta to ste ozaj zostra začali ..., okrem zranenia, bolesti, nervov .., v tých horúčavách sádrova dlaha poteší akákoľvek.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Však toto. Tie teplá a tá dlaha naša.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Si predstavujem toho tvojho chlapa a mňa jako macocha som decko hnala rozpálenými ulicami Ríma.
To ten, čo sa oľubuje na foto. Maťo.
A k tej bezpečnej vzdialenosti - čo ti poviem. Ono z Londýna nemá ani jednu selfie, ani jednu vlastnú fotku kde by bol. Ale! Veveričky a čajku máme! Aj tri zábery. Som rada, že som ho na tú fotku vôbec dostala. Inak - použila som tvoj moment prekvapenia, že dojde o vreckové . Druhý bol, že pôjdeme ešte raz to isté, kým tie fotky mať nebudem. Potom ho začalo baviť robiť rožky na tých fotkách. A jednu fotku dokonca sám chcel.
Idem napísať tuším pokračovanie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
celkom dramatický začiatok