No, Čučoriedka, hodinový záchvat je veru dosť...
Čo robí starší syn, keď mladší dostane záchvat vzdoru?
A čo vtedy robí tvoj manžel?
Už si synček niekedy niečo "vyreval" (t.j. ustúpila si)?
Hovorila si s mladším synom o tom, že sa teraz (t.j. kým sú deti) nemôže vyrovnať staršiemu, kedže ten má k dobru tri roky skúseností a učenia?
ahoj georgina, dufala som že sa ozveš tvoj nazor ma zaujma.
-starší bol vedla v izbe upozornila som ho že teraz nas ma nechat pretože mal snahu maleho zaujať v dobrom hračkou, ale šlo to mimo učinok, tak som ho poprosila nech si pusti rozpravku a počka v obyvačke a zavrela som na deckej izbe dvere.
-manžel je mimo republiky a ked ide o takéto veci necháva to na mna (nemontuje sa pokial ho o to nepožiadam) ked už je doma
-mam pocit, že som dosť dôsledná, ale dnes som zistila, že asi nie (aj ked starší syn mu niekdy usupi ked začne krivit pusu lebo chce mat pokoj tak sa radčej vzda hračky ked pre nu maly pišti a vezme si inu, nerobi to vždy ale niekedy ano)
-hovorila som mu že takýmto spravanim nič nedosiahne aj to že samko je večší a preto sa mu nemôže rovnat...ale akoby to nepočul. Malý je hodne šikovny a obratný a naozaj je len malo veci v ktorých sa staršiemu nevyrovná a teraz som si všimla, že samko nosi zo škôlku ja som silnejš ako ty, ja som starší a ty si mrnus, ja som skoro školak ty ideš lken do škôlky...pokial to počujem riešim to slovami aj ty si bol malý, nerobi sa to aby si ho posmieval len asi to robia v škôlke, tak to nosi aj domov a daniel je lahký terč.
No, tam by mohol byť pes zakopaný... Ak starší "provokuje" mladšieho, tak to ťažko môže dopadnúť inak, ako záchvatmi zlosti. Skús si poriadne (a opakovane, podľa potreby) osamote pohovoriť aj jedným, aj s druhým...
Ideš na to dobre - len niekedy je to naozaj na dlhšie a poriadna fuška...
cucoriedka, ja si presne myslim, ze to je len a len v tej konkurencii .... vidim doma 
nemusi ani starsia dcera podpichovat, mladsi syn sa chce takmer vzdy vyrovnat jej, aj keby sa mal na kusky nakrajat .... co proste nie vzdy ide.
my sme sa nejako naucili, ze syn aj sam pride a povie: 'ked budem (taky) velky ( ako ona), tak ... ' .... + milion krat mu opakujem, ze ked bola ona v jeho veku, ani nahodou nevedela tolko veci, co on - co jej aj pravda ... nemala napr. taky prehad v pismenkach, cislach ... on to vie len preto, ze to pochytil od nej.
Kočky, ja mám tiež 2,5 ročného syna, tiež má záchvaty zlosti, ja nemám problém mu neustúpiť, proste keď vidím, že si niečo vynucuje, môže sa na kolomáž rozliať, bohužiaľ... Problém je ale v tom, že bývame v paneláku, a on má strašne silný hlas, a susedia pri jeho záchvatoch klopkajú na stenu. Ja sama mám zlý pocit, pretože syn reve vytrvalo a hrozne a nie je to ich dieťa, prečo by to mali počúvať. Takže u nás to vyzerá tak, že doobeda mu neustúpim, nech reve koľko chce a večer a cez víkendy ustupujem. Ja viem, že tu ťažko radiť, ale keby vas niečo napadlo...
malého dnes muselo byť počuť až na koniec mesta, tak hučal (po pravde som čakala či niekto nezaklope), ale to je tažko pusu mu nezalepím
dakujem uvedomujem si, že je to tak len ked dado ma necelé tri a on moc nerozumie tomu prečo on nedočiahne tam kde samko. Rieši to po svojom pred dvomi dnami som ho nachytala stat na okne (zatvorneom) lebo si chcel dočiahnut hračku z vrchnej police ako samko (samko by mu ju bez problemov podal. pomáha mu pusti vodu, podá hračku.... ), ale momentalne jeho " mama dado sam" ma privádza do šialenstva a keď to niekto urobi za neho je zle, na to velmi citlivy až moc. SKusim si s nimi pohovorit hlavne zo samkom a uvidim či to pomôže. dakujem 
Ako to hovorili moji rodičia? Kerý nad kerého??? cucoriedka máš dvoch chlapcov a rivalita medzi nimi je úplne normálna a prirodzená...Borila som sa týmto problémom takých 7 rokov, neustále som vysvetľovala, vysvetľovala, vysvetľovala, že rodina nie je o rivalite, ale o spolupráci...Našťastie to naši chalani už chápu...Matúš sa presadzuje cez šport medzi kamarátmi a Filip exceluje v škole. Doma normálne spolupracujú, Filip Matúša aj vyskúša keď treba do školy, aj mu vysvetlí učivo, normálne sa dohodnú čo sa bude v telke pozerať, kto kedy bude pri počítači...Každý má svoj okruh kamarátov, svoje záujmy a po rivalite niet ani stopy...Bývalo to u nás však veľmi divoké a som rada, že sme to zvládli, lebo niekedy som v nemom úžase z toho ako sa prejavuje rivalita medzi dospelými bratmi u nás v rodine, kde by to už v sebe bratia mali mať spracované...Želám ti len veľa trpezlivosti
KLodik, tak si ich teda vymenme na čas kým to pochopia aj moji chlapci. Máš prax to ti nikto neuprie a ja sa priučim 
. Ste to zvaldi nas to len čaká,ale čo keď už ich máme len bojovať treba
No to je tak,že k množstvu lásky ktorú pribalíš svojim deťom to chce ešte aj more času...Čo som sa do nich nahučala- čo ste takí blbí, že nechápete že nejde o to kto z koho, ale ide o to ako spolu???Len láskou a pochopením to nejde, aj tie deti musia dozrieť a to chce čas...
Moj synovec mimochodom tiez Danko ma podobne zachvaty zlosti. Oco nahovara segru na druhe mimco ze to preto je taky lebo je jedinacik.??? Tak ale ked u vas je to opacne no v tom to asi nebude... 
matam veru nebude. Ale na nás sa nedrž, bývame často výnimka (skoro pravidelne už si na to zvykám)
cucoriedka, aj ja mám deti v podobnom veku, dcera mala teraz 6 rokov a syn má 2 a pol roka a také niečo zažívame aj my, dcera ho tiež provokuje, že ona je už velka, že ide do školy, tak môže to či ono, najhoršie je, ked poviem, napr. nech mi niečo donesie niektorý z nich, to sa idu pozabíjať a dcera kedže je väčšia, syna predbehne a väčšinou vtedy prídu vresky, ale teraz sme sa dohodli že koho o niečo požiadam, tak to urobí len ten, koho som požiadala a výsledok je ten že vtedy ich to nebaví, nemaju sa s kým pretekať, keby sa jeden rozbehol, druhý beži ozlomkrky, ale ked začne syn vrieskať a ak vidím že to je ozaj len pre jeho tvrodhlavosť, tak mu poviem nech ide do izby, nekričím, poviem chod do izby sa ukludniť, syn tam začne plakať, ked chce odtial odísť, poviem mu, že až vtedy, ked sa ukludní a príde ako baránok, dvere ale nesmiem zavrieť, myslím že to nanho najviac zaberá. Od susedov som sa toho už napočúvala dosť, aké mám len zle deti, ale beriem to s rezervou. Želám vela trpezlivosti!!!!
presne takto to vyzerá u nas
ja mam starsiu dceru 9r.a syna 2a pol,roka,a vacsinou ma zachvat hnevu ked ho sestra hneva a provokuje,inak je to kludne a mile dieta s ktorym sa da "dohodnut"....ta surodenecka ryvalita roby svoje....ale viem ze sa maju radi,len pre nas rodicov je to tazke niekedy...ich usmernit,oni si tie svoje male bitky musia prezit,a nas to nici....ja nezasahujem...kym si myslim ,ze to nieje nutne...deti sa musia ucit od mala ze aj iny maju svoje potreby a nutnosti....tak sa stanu skor empaticky voci svojmu okoliu...moja sestra ma ten ity problem s dcerou,a vzdy jej poviem,neustupuj!stoj si za svojim....ona ta musi respektovat...ako mamu...ved sa vychovavame navzajom...ale dieta predsa len musi vediet kedy to uz prekracuje hranice...ved kazdy psycholg vravi,ze mat hranice je to najdolezitejsie....prajem vela trpezlivostia sily na prekonavanie kazdodennych starosti
Čučoriedka - ja ti neviem veľmi poradiť - maťo ešte nie je v tomto veku a ja nie som veľmi pedagogicko - výchovno zdatná. Ale ...
... kamoška mala ešte väčšieho vydupávača zlosti doma a poradili jej psychologičku. A tá jej poradila obliať studenou vodou. No - ja osobne by som to neskúšala, nie som za takéto šoky - ale ona to skúsila - "pofŕkala" malého do tváre a vraj odvtedy nemali záchvat. Či sa malý teraz nebojí vody to neviem. To som sa zabudla opýtať, lebo som po takomto radikálnom riešení ostala nemá bez slov a hubou ako teľa na nové vráta .
Držím päste
Hm... No, ťažko takto "z diaľky" posúdiť, či tá rada od psychologičky bola na mieste, alebo nie... Určite to však tvojej kamarátke neporadila len tak, "od boku"...
Každé dieťa je iné... Samozrejme, treba začať "miernymi" metódami - a keď nezaberú, tak trochu "pritvrdiť"...
Dieťa, ktoré stačí pri záchvate zlosti ignorovať a ono sa upokojí, by som rozhodne vodou nefŕkala... Ale syn tvojej kamarátky zrejme potreboval "silnejšiu" metódu.
Našla som ešte dobré články o súrodeneckej rivalite:
http://www.casopisimidz.sk/februar-2008/surodenecka-rivalita/
http://wanda.atlas.sk/rodina-a-deti/deti/52630/vecny-problem---surodene…
http://zena.sme.sk/clanok.asp?cl=4281391
Georgi tie články sú super,a ked sme pri tej téme ty máš akú skúsenost so súrodeneckou rivalitou?V tvojom profile som si prečítala že máš detičky s väčším vekovým odstupom - ako to hodnotíš?Asi si nemala takéto problémy ked máš medzi nimi takýto odstup a každé si maminu užilo dost...Hodnotíš to ako pozitívum alebo máš aj nejaké negatívum - hod to sem,dost ma to zaujíma - každý má inú skúsenost... 
No, u nás to nie je také tragické .
Syn od svojich troch rokov túžil po sestričke. My s manželom sme neboli proti (práve naopak), ale pre moje zdravotné problémy sa podarilo až po dlhom čase.
Takže keď som konečne otehotnela, syn mal skoro 10 rokov. Radostnú správu sme mu oznámili na Vianoce a tešil sa z toho asi viac, ako zo všetkých ostatných darčekov dokopy. A to aj napriek tomu, že sme mu povedali, že skutočne nevieme, či bábätko bude sestrička, alebo bratček.
Celý čas tehotenstva sme s ním často hovorili, ako to asi bude po novom u nás fungovať. Dosť pomohlo, že mojej kamarátke sa krátko predtým narodila dcérka. Často sme sa navzájom navštevovali a tak mal syn pomerne dobrú predstavu, ako vyzerá starostlivosť o bábätko.
Ale aj tak, keď sa naša princeznička narodila, asi mesiac trvalo, kým sa doma všetko utriaslo a všetci sme si zvykli na nové pomery.
Syn rozumovo chápal, že už na neho nemáme toľko času ako predtým, ale musel si to spracovať aj pocitovo. Predsa len - vyše desať rokov nás mal len pre seba...
O sestričku sa chcel sa starať rovnako, ako my (s výnimkou prebaľovania). V tom sme ho podporovali. Samozrejme, že sme mu nedovolili nosiť malinké bábätko po dome, ale mohol sestričku napr. pestovať po sediačky v kresle. Keď som musela začať dcérku dokrmovať, syn jej často držal fľašu. Asistoval pri kúpaní, keď bol manžel v práci. Hrkal jej hrkálkami, ukazoval hračky a farebné obrázky.
Vždy som sa mu za pomoc poďakovala a pochválila som ho. A aj bambuľke som hovorila: "Vidíš, akého máš dobrého, šikovného a veľkého brata?"
Poprosili sme aj starých rodičov, aby dcérku pred synom neuprednostňovali. Takže napr. už keď sme k jedným, alebo druhým prišli, najprv sa zvítali so synom, až potom nakúkali do perinky.
Syn má vlastnú izbu, v ktorej má svoje veci "uchránené" pred "ničivou" pozornosťou malej sestričky. Dcérkine hračky nášho puberťáka už dávno nebavia. Takže nevznikajú spory ani na tomto "poli záujmov".
Všetky tieto drobnosti sa narátali a prispeli k tomu, že syn sestričku nepovažoval ani za "konkurentku", ani za "zlodejku" rodičovskej a starorodičovskej lásky a pozornosti.
Dnes to u nás vyzerá tak, že naše deti sa majú navzájom veľmi radi, syn rešpektuje, že dcérka všeličo ešte nevie, hráva sa s ňou...
Občas sa nahnevá, keď si chce niečo robiť trebárs na PC a sestrička sa práve vtedy chce s ním hrať na naháňačku, alebo si hádzať loptu. Ale ani vtedy na ňu nekričí, len jej dookola vysvetľuje, že má prácu. (Skutočne neviem, kde syn odkukal taký "vysvetľovací" prístup .)
Proste taký veľký vekový rozdiel medzi deťmi je vcelku fajn.
Problém je len v tom, že syn začína pubertu a dcérka obdobie vzdoru - takže občas je u nás "veselo". No, ale s manželom to zatiaľ zvládame s humorom. Snáď nám to vydrží 
.
To je super 
,tak v tomto prípade sa naozaj nedá hovorit o súrodeneckej rivalite ...Ja si to tiež tak plánujem,synčeka som si užívala /teraz má sedem/ a začínam pomaly /ale naozaj pomaličky/ uvažovat nad bábom,muž chcel už dávno ale nedokázal ma "zlomit"...myslím si ked to bude mat príst tak to príde a ked nie tak nie... 
Držím palce, Sonia .
Dííík,
Dobré,Georga,akurát som chcela poznamenať,že u rovnakého pohlavia môže byť tá rivalita väčšia.naši chlapci sa niekedy ľúbia najviac na svete a inokedy sa nenávidia.Ale pravda je,že menší je väčší zbojník,živý a neposedný,kdežto prvý je taký pomalý kľuďas.Takže tam zase musím jedného vychovávať tak a druhého inak.A keď má ten mladší záchvaty,tak ho buď ignorujem,alebo sa snažím zaujať ho niečím iným,ako kedy je aká situácia.Che to od nás len pevné nervy,čo Bohužiaľ nie vždy mám.
Jáááj, pevnéééé nervy! Keby sa tak dali niekde kúpiť - to by boli na ne šóóóóŕy .
dakujem pekne, skusim uvidím.
TO s tým ho obliať mi radila mama. Ze vraj ja som bola taká nervičková, tak ma raz obliala vodou a od vtedy je klud. No neviem necham to ako poslednu možnosť (nech mám niečo v rezerve) Asi to bolo podporené aj tým že sme boli 3 týždne doma spolu, pretože boli chorý a potom boli prazdniny, tak prispelo určite aj to, že si šli na nervy, pretože sme stale spolu. Od včera chodí samko do škôlky, tak sa to snad utrasie. Mám v plane riešiť dôslednosť hlavne u daniela. Rano som hodila reč zo samkom, tak uvidim čo z toho vylezie.
dakujem vam všetkým
georgina tie linky určite pozriem dakujem
Čučoriedka, rado sa stalo .
mne tušim tiež doma vyrasta maly nervačik.,ma rok a už ho to chyta.Mame velku rodinu,niekedy sa u nas zidu všetky netere,svagrovia,svagrine a maly ide z ruky do ruky.A ked som s nim sama (svokor a svokra pravdaže tiež,ale su už 70nici,takže ti ho už nezvladnu) tak jači,ked sa snim osobne nezaoberam.Takže jedine čo stihnem,kym sa neujači,je pre neho obed, do kupelne si ho beriem na sportovom kočari,to este zvlada pozerat ako sa sprchujem (... bože,bude mat traumu..takto vyzeraju ženy???
) a umyvam si vlasy. Ked už moc jači, pride svokruša,že čo ho necham plakat, no šak hrajte sa s nim. Ona .ja už nevládzem,a ja no vidite,musi chvilu aj jačat. Ked sme s mužom nahodou spolu doma, tak si ho prekladame, chvilu ja,on vari,chvilu on a ja zas upratujem... no proste dni ako na bežeckych pretekoch. A to si neviem predstavit,ked bude uplne sam chodit,zatial to zvlada len za ruku. Bože,kto povedal detom,že šufliky sa daju otvorit?? aže sa treba hrat so smetnym košom?? A načo kupujeme všetky tie drahe hračky,ked mu stačia na hranie papuče????
heh, ako by som videla seba pred 4 rokmi........to mola hrúúúúúúúúúúúza, ale dnes mám zlatého poslušňáčika, nechápem, ako sa môže dieťa tak zmeniť...myslím pozitívne...aj keď,........ked mi to vtedy ludia vraveli, najradšej by som ich kopla
Drž sa a pevné nervy
Desina, v šatke ho nevládzeš nosiť? Ja som šecko doma porobila s priviazaným cvrčkom. Ale je pravda, že on mal len pár kíl, veľmi nepriberal, aj teraz má 3 roky a 13,5kg. Je to veľká pomoc. Prádlo som chodievala vešať na plochú strechu a tam by som sa aj bála kdekoľvek ho nechať položeného (i v kočíku) - všetko je prvý raz a čo keby sa nedajbože práve vtedy naučil chodiť - uf. Malý zakaždým pozoroval, čo robím, furt som sa s ním rozprávala (zrejme čiastočne aj z osamelosti , ale verím tomu, že aj vďaka našej neustálej komunikácii začal skoro rozprávať a vo vetách i súvetiach...) a nebol taký plačlivý, ako keď musel byť dakde sám. A druhá veľká pomoc bola chodiť von. Vnútri v dome ho zakaždým išlo poraziť - bol nesvoj, podráždený, umrnčaný... Vonku ho zakaždým niečo zaujalo.
nuž,moj ma teraz 13,5O kg,A von?? on ani ako babatko neznasal prechadzky po vonku v kočiari.Aj svagrina sa smiala,že sa strojila ked sa narodil,ako s nim bude chodit na prechádzky.... ano,šup do kočára,šup do obchodu, šup k lekárovi a švihaj s malým domov. Ja neviem čo je to za decko, v kočiari ma nervy... Len ked stále vidí ako chodia autá, to ho ešte bavi...So staršimi dievkami to bola záchrana,ist von na prechádzku, aj ked lialo ako z krhly, mohla som snimi hodiny chodit. No, nejako to prežijem,sak budem odpočivat na dochodku,už to nemám daleko,len 20 rokov
ja len chcem prispiet k tomu, teda tej rade psychologa s tou vodou...moja dcera ma teraz 10 rokov, odmalicka bola hyperaktivne dieta...tiež skusala isty cas na mna tie zachvaty...nepomohli ano dohovaranie, ani objatia a ta rada sa mi zdala drasticka...ale raz som to uz nevydrzala a schytila som ju tak ako bol a sup s nou pod sprchu(vlaznu). Dieta bolo take prekvapene a zaskocene, ze aj zabudlo, preco sa vlastne hneva. Navyse uz nikdy to nespravila, hoci zo zaciatku mala tendencie...stacilo jej milo pripomenut, ci chce ist niekto do sprchy a bol pokoj. Tak neviem, mozno sa zda drasticke, ale nie je to ladova voda a dieta potom prezlecte aby neprechladlo. Po rokoch sa na tom smejeme. Ked bola potom starsia a trucovala, stacilo uz poslat do izby, nech pride spät polepsena...a vydy prisla polepsena. Plati to aj na ml.syna...mam pedag. prax, ale niekedy fakt zabera aj drastak...no a pocuvat ten rev hodinu je myslim tiez drasticke...no najviac sa tesili susedia
dakujem lilinka je dobre vedieť, že to funguje nechám si to v zalohe (to obliatit vodou myslím)
tak šok studenou vodou moja teraz už 12-ročná dcéra tiež prežila 2x,bolo to na radu lekára,nakoľko vyše hodinové záchvaty boli niečo hrozné,nie len pre mňa ale hlavne pre ňu,nemohla sa už ani poriadne nadýchnuť,nezdá sa že by jej to uškodilo,bolelo ma to ale teraz viem,že som možno spravila to najlepšie čo som mohla,zistili jej totiž problémy so srdiečkom a tie záchvaty by jej mohli ublížiť viac ako pár kvapiek studenej vody
Prosím o pomoc. Som zúfalá.Mám pocit, že mám menšie nervové záchvaty, ale asi niesú menšie, keď trvajú vždy hodinu a viac.. minimálne pol hodiny. Neviem stále ma niečo rozruší. Trpím tým od puberty, teraz mám 19 rokov a nezmenilo sa to. Všetko je tým podnetované. Moji zlí spolužiaci na základnej, moji zlí spolužiaci na strednej, maturita, nešťastné lásky a teraz , že si hľadám prácu. Rodičov mám výborných,ale nevedia čo so mnou. Nechcejú pripustiť fakt, že to nie je so mnou v poriadku, hoci to majú so mnou ťažké a mne je ich veľmi ľúto :( Fakt neviem čo mám robiť ubližujem tak najmä im. Niekedy nemám príčinu sa začať s nimi hádať. Ale ja si neviem pomôcť. A hodinu potom sedím nehybne a s nikým sa nerozprávam. Dnes som mala tiež nervový záchvat a bolí ma hlava, som unavená, trasú sa mi ruky a pichá ma chrbtica pri nadýchnutí. Pomôžte mi, čo mám robiť alebo prpadne nájsť odbornú pomoc? 
Prosím ťa, radšej si založ vlastný blog (na zelenej lište hore klikni na "Pridaj". Otvorí sa ti ponuka, z ktorej si vyberieš "Príspevok blogu." Klikneš a otvorí sa ti okno, kde už priamo píšeš svoj blog - nadpis, text, odošleš...). Ak sa totiž len "prilepíš" do cudzieho, a navyše dva roky starého blogu, moc odpovedí nedostaneš.
http://www.nanicmama.sk/co-je-s-tym-pocitacom/technicka-prirucka
ahojte prosím o radu syn 2r.9 mesiacov mal dnes hodinovy nervovy zachvat pretože ho starši brat predbehol pri sprchovaní (pretože on miesto toho aby čakal, kym mu pomôžem do vane skakal zo zachoda. Je to des skušala som ho objat, ale on pol hodinu natvrdo vrieskal akoby ho z kože drali. Obijmala som ho ale on sa metal a trieskal okolo seba nemal daleko od toho aby si ubližil. Mám pocit, že to objatie ho ešte viac vynervačilo. Potrebovala som ho obliceť lebo ležal holý na podlahe a odmietal sa dat obliect, tak som sa ho snažila skludnit už to trvalo dlho, tak som bola nutena ho na silu obliecť. Kedže objatie ho doviedlo ešte k večšiemu odporu pustila som ho nech sa teda vyzuri ako chce prve čo urobil bolo, že sa behom 10 sekund vyzliekol z pyžama. nebolo možné ho ukludniť, ale najhoršie je že on neplakal on len vrieskal a kopal okolo seba. Už som skušala aj ignorovat (pri slabších záchvatoch ), ale neda sa to vždy. Nemám pocit, že by sa mu doma ustupovalo snažim sa byť spravodliva a dôsledná. Veľa času travime spolu (malujem, stirhame....), ked je robota pomáhaju pri tom, aby mali niaku činnosť. Ku koncu zachvatu som ho nechala tak, sediet tam kde odišiel, ale paradox bol ten, že prave vtedy ku mne prišiel a pýtal sa na ruky a tiško vzlykal.Jeho výdrž bola pre mna prekvapenie, viem že je dosť tvrdohlavý, ale neviem ako si dať rady s jeho jedovaním. Ked je kludny je to v pohode, ale aj vtedy je vidieť, že robi len veci čo on chce. Ak chcem aby si obul papučky a on ich nechce musim vymyslieť spôsob ako ho ukecať či zaujať, aby som urobila čo treba. Neviem čo s nim ako reagovať na jeho prejavy hnevu. Kedže má staršieho brata ( strarší syn ma skoro 6 r.) chce sa mu vo všetkom rovnať a ked na niečo nestačí rieši to hnevom. Necapem ho nema to zmysel ani nikdy nemalo. Ale ako to riešiť? Je to dobrý , usmiaty chlapec a veľký šibal ale takéto zachvaty nas oberaju o silu jeho i mňa. Ďakujem