Plačete pred deťmi?

podla mna ano, smutok patri k zivotu rovnako ako radost, smiech, podla mna sa tak deti naucia vyjadrit svoje city a emocie a nebudu ich potlacat al. ignorovat...my sme tak naposledy s detmi oplakali spolu smrt nasho psika ...neviem si predstavit,ze by som sa tvarila ze je vsetko ok potom neviem co by si z tej skusenosti deti zobrali...

a preco nie?deti netreba od vsetkého izolovat,od malicka aspon budú chápat ze nie vzdy je vsetko veselé a dobré ale ze je clovek niekedy aj smutný a má blbý den..hlavne im treba vysvetlit preco places ked uz places,aby náhodou nieco nepochopili inak ako je..

Môj starší má 5 rôčkov a dvakrát som sa nevedela ovládnuť. Bolo to bolesťou chrbta a raz ľadvinovým záchvatom. Bol úžasný. Držal ma za ruku, hladil ma a utešoval ako dospelák. Odvtedy má síce požiadavky - vzlož ma tam a tam,, vynes ma po schodoch, ale keď poviem, že ma vtedy príliš bolí chrbátik, nenalieha.

Ty máš asi na mysli skôr plač typu "už je toho na mňa dosť" - ešte som nemala. Ale prečo neplakať? Prečo mu nepovedať, že momentálne som veľmi smutná ale keď si poplačem, hnev/bolesť/trápenie slzičky vyplavia a mne bude lepšie....?

Kuriatko, sadla som si sem teraz práve preto, že mám slzy na krajíčku a potrebovala som rozptýlenie. Presne, nechcela som plakať pred mojimi pubertálnymi deťmi, lebo dôvod je, že mám všetkého nejako dosť. Týždeň dovolenky za mnou a...sedím doma, teda nesedím...viac menej stojím. Pri šporáku a jediný kontakt so svetom ste vy. A aj keď viem, že všetko záleží len na mne, nejako sa mi to teraz inak poriešiť nedarí.

Či sa to nemá, a či má, to neviem.. ale občas sa stane aj nám... doma bez MM, alebo ma nahnevá, alebo skátka nevládzem, jeden chorý, druhý vrieska, tretí nikde... :) menší tomu nerozumie, starší príde, pohladí: "Maminka, nebud smutná, prečo plačeš?" ja vysvetlím, on ma riaaadne vystíska a je po plačí

Veru,taky prud slz precisti hlavicku a zrazu ma clovek jasno na dusi.posielam ,aby vam po zas nieco-niekto vycaroval takyto usmev na tvari.

Nuž ja viem jedno, deti majú poznať aj bolesť a bezmocnosť rodičov, ale nie príliš. Jednoducho oveľa skôr pochopia, že jeho rodičia sú tiež len ľudia a majú veľké starosti.
No poznám prípad, kedy mama svoje deti vydiera plačom a trvá to už veľmi dlho a to už je choré.
Ja si veľmi vážim aj môjho otca, ktorý sa vedel rozplakať aj pred nami a to sme všetci vedeli, že je to silný muž. V tom je jeho sila, dovolí si byť obyčajným človekom s citmi. Aj keď to bolo u neho v situáciach, ked niekto ochorel či umrel, alebo príliš veľká radosť a šťastie.

Nuz, otazka hodna zamyslenia. tiez si myslim, ze smutok, strach, bezmocnost atd. netreba od deti izolovat, su prirodzenou sucastou zivota, na druhej strane rodicia by mali byt pre deti ti silni, ti, co veci zvladaju, ti, na koho sa mozu obratit a o koho sa opriet. Preto by toho placu nemalo byt prilis a pre malickosti.
Fakt je, ze ja placem velmi malo a ked tak rozmyslam, moje deti ma este plakat nevideli. Proste veci zvladam bez placu. A ak mam niekedy potrebu plakat, tak v najhlbsom sukromi, alebo plac potlacim - netvrdim vobec, ze je to spravne, ale tak to proste citim...
Eva

Ešte ma napadla jedná vec, ja som sa ako dieťa veľmi citilavinná, že moja mama plakala kvôli mne, ona mi to tak odvrkla, že preto plače, lebo ani ja ju nechcem poslúchať. Bola to zlá odpoved, ja som deťom povedala pravdu tak, aby ju pochopili že prečo plačem.
Raz som to mame povedala a ona ostala prekvapená, vôbec som nebola na vine ja, vraj som bola veľmi poslušná, ale plakala kvôli babke a svojej sestre. Nechapala to, ako som mohla cítiť takú vinu, ved som nič neurobila, no napokon pochopila, že to bolo pre mňa ťažké a ako dospelu ma prosila o odpustenie.
Takže radšej povedzte pravdu ako iba odvrknuť.

plač pred deťmi je podľa mňa v istých situáciách celkom prirodzený a nemali by sme sa mu pred deťmi vyhýbať z pocitu vlastného zlyhania, či z pocitu, že plakať je niečo negatívne a pod...

niekedy pred deťmi plačem, no niekedy cítim, že nie to nie je zrovna vhodné...a určite nie je vhodný pred deťmi plač ako nástroj manipulácie...

Bola som v situácii keď som veľmi potrebovala plakať.Lekári prepustili nášho syna z nemocnice s tým, že nezistili čo mu je.Po mesiaci som ho viezla z nemocnice domov, on bol veľmi šťastný, že bude konečne doma, tešil sa a mne bolo zrazu veľmi do plaču.Rozum mi velil: buď šťastná, tvojmu dieťaťu nie je nič vážne, teš sa.No vo svojom vnútri som cítila obrovskú nevysvetliteľnú bolesť. A potrebovala som byť sama a vyplakať sa.Ale nemohla som to urobiť pred Filipom.Čo by som mu bola povedala: plačem lebo...lebo čo? Lebo lekaŕi nezistili čo ti je? Lebo lekaŕi tvrdia, že si v podstate zdravý chlapec?Ale ja cítim, že to tak nie je?...Jednoducho veľmi ťažká situácia na zvládnutie...Veci navonok sa javili celkom inak ako v skutočnosti boli a plačom som to potrebovala dať zo seba von.No sama som si nevedela vysvetliť prečo vlastne plačem.V tom čase som tomu nerozumela, prečo to tak cítim, nemalo to logiku, bolo to proti zdravému rozumu....Cítila som, že môj syn je vážne chorý, no nemohla som s ním o tom vlastne ani hovoriť, pretože to nebol stále fakt, o ktorom sa dalo hovoriť, bol to len pocit.A hovoriť dieťaťu, ktoré je po mesiaci pobytu v nemocnici šťastné že je konečne doma o tom, že cítim, že lekaŕi nemajú pravdu, že sa mýlia by bolo dosť vážnou chybou, javilo sa mi to ako veľmi nevhodné...boli to moje pocity, ktoré som si musela predovšetkým najskôr ja vyjasniť...

No a potom taký druhý príklad: nedávno mi ex spomínal, že mali s Matúškom takú svoju chvíľku, že Matúško ešte nestrávil celkom náš rozvod a potrebovali sa o tom s tatinom ešte porozprávať a aj si spoločne poplakali...neskôr som si tiež všimla, že sa Matúško aj cíti lepšie, je spokojnejší...takže plač má celkom určite aj terapeutické účinky...No podľa môjho názoru by sme k tomu keď plačeme pred deťmi mali pristupovať s otvoreným srdcom...nejestvuje jediný univerzálny návod, ktorý by hovoril či je správne, alebo nesprávne pred deťmi plakať...

ja som mojich rodicov nevidela plakat, a city mam v poriadku. ak by som ich videla plakat bala by som sa este viac, ze nie su schopny si poradit sami so sebou, nemozem mat v nich oporu. Moj manzel videl svoju mamu casto plakat, v dospelosti bol az nadmerne citlivy ,kazdy raz ked sa jej nieco nepacilo sa bal, ze bude plakat. Proti svojej voli robil vsetko preto, aby bola stastna. narusilo to vztahy v rodine, manzelstve. Dospely si maju prejavovat smutok, plac medzi dopelymi , deti si to vysvetluju po svojom, nevedia ako dospelemu pomoct ani radou.

neviem, či ma niekedy videl syn plakať, tuším až keď som končila výšku a mala som pocit, že som v koncoch. Ale má 27 rokov. Deti sú citlivé a súhlasím s diid, že majú strach. Plač pre ne znamená, že sa deje niečo zlé. Preto aj keď sa pýtajú na dôvod, treba im odpovedať pravdivo.

toto teda neviem. som na vazkach. detom by sa malo vysvetlit, ze rodicia su smutni, ze im nieco ublizilo a tak ich to boli a placu. zase na druhej strane viem, ze slzy rodicov mozu deti stresovat. rodicia su ta prva basta pred svetom, utocisko, bezpecie, istota, opora, vseveduci. ked vidia, ze opora sa ruca, mozu mat zacat obavy.
preto, ked uz by som plakala pred detmi (a povedala im preco, lebo by sa urcite pytali), tak ked plac skonci, povedala by som im: tak, plac skoncil, zas je dobre. co ideme robit?
nech maju jasno, ze je zase vsetko po starom. vela dospelych, aj ked sa pred detmi pohada a potom v sukromi udobri, to detom nijak neukonci. neuvedomuju si, ze pre deti to ostava otvorene. ten pocit neistoty, ako na tom teraz s rodicmi vlastne su. ze nikdy nevedia, kedy sa strhne burka a ci uz je jasno.

velmi nerada, ale obcas sa to stane. som vycerpana, viac nevladzem... ked sa tak stane, nehanbim sa za to. je to prirodzene. nikto nie je dokonaly a je dobre, ked deti vedia, ze aj mama je len clovek...