pomóc :-)

Sue, ale bitka skutočne nie je nutná...

Sue, bola si s ním na nejakých vyšetreniach? Také záchvaty zúrivosti môže spôsobovať aj niečo iné ako "obdobie vzdoru".

sue, to je len trening a skusenost, ze ked ty budes reagovat prudko, samozrejme, ze aj dieta tak reaguje. v meste, doma, rano, vecer ...

prid sa obcas mrknut sem, pochvalit co ti ide, co nevyslo ... ono to pride, postupne. dietko nemoze reagovat pokojne ak ty obcas "vyletis z koze" (neboj, aj ja ...). ale uvidis pokrok na sebe, drobcovi a potom to uz bude lahsie.

a rodicia - ak treba dietko upozornit, upozorni. aj u nas bolo treba zakrocit: hadzal o zem pomaranc (mal 1 rok asi) - on moze, je malicky ... no nemoze, jedlo hadzat nebude, pomaranc sa odlozi, vezme si loptu a nechcem taketo "ulavy" v spravani

myslím si,že pre malé dieťatko je veľmi dôležité aby ho mama lúbila, možno by pomohlo keby si mu opakovala aj niekoľko krát za deň ako ho ľúbiš
a je dobré aj veľa,veľa, vysvetľovať a chváliť

ja som to robila napr.tak,že ak dieťa hodilo na zem hračku v hneve zdvihla som ju a pohladila, lebo macko si udrel nožičku a pofukali sme spolu, skrátka učiť dieťa vlastným príkladom, lebo deti nás nielen pozorujú ale aj napodobňujú

dúfam, že Akira bude so mnou súhlasiť, že najlepšie je ak dieťa nemá divákov, ak chytí záchvat, snažiť sa ho dostať troška do ústrania, nechať ho "vynervačiť", vyplakať, keď sa ukľudní hneď mu vysvetliť, čo spravilo "zle", že ho ľúbime, a aké by to bolo "dobré" keby sa zachovalo inak...
a samozrejme si nemysli, že všetci si o tebe myslia, že si zlá mama a že len tvoje dieťa je "nervavé", troška nadhľadu, a trpezlivosť ruže prináša... ja som vždy chcela diktafón lebo sa často cítim ako papagáj, ale postupne sa to zlepšuje

V prvom rade si prestan všímať že čo - Povedia okoloidúci ludia - .Vari ťa oni živia ked ťa to tak "trápi" ? Dalej si myslím že ty si tu pre svoje dieťatko,si jeho vzor,útočisko,opora - je na teba odkázané - v dobrom či zlom.A ako píše Georgina,popracuj na svojom sebaovládaní a nerieš veci unáhlene a už vôbec nie bitkou,napočítaj najskôr do desať a potom ho radšej silno objím a vystískaj .Začni si to užívať a nie sa zbytočne stresovať ...

hehe, no ja som tu už spomenutá bola a zvyšným ľuďom som na um asi tiež prišla
Som totiž chronický sťažovateľ na môjho zúrivca

Prechádzame obdobiami. V dobe keď mala 2 roky bolo divadlo výlučne IBA tam, kde boli diváci. Po nastúpení do škôlky začali doma, úplne strašné, ktoré som prisúdila unavenosti-keďže v škôlke nespáva. A tak som ju začala dávať spinkať doma. Odvtedy býva občas trochu umrnčaná, ALE divadlá sa nekonajú.
Rozumiem ti. Ani nevieš ako. Toto asi človek nepochopí, ak si jeho dieťa nevynucuje (čokoľvek) takýmto spôsobom. Kedy sa za nami otáča celé mesto a ...a tie situácie pravdepodobne poznáš.

Hľadám páky a aj sa mi ich darí nachádzať. Nemám problém ukázať svoju slabosť aj pred malou- hovorím jej, že som smutná, keď sa tak správa. Dokonca pred ňou otvorene plačem. Žiadne divadlo- netvárim sa tak, ako to vídam u iných rodičov- predsa ide o to, aby to ona nerobila. Hovoríme si, že plakať sa môže, ak človeka niečo bolí alebo je veľmi smutný. Funguje to formou, že ma dcérka objíma, hladká, pusinkuje, fúka mi boľavé srdiečko. Vidím na nej úprimnú ľútosť nad tým, že sa škaredo správala.

Tiež mi občas rupnú nervy. ChvalaBohu na Nicol to 99% neúčinkuje, myslím že 2 razy sme mali taký "amok", kedy nepomáhalo NIČ (a trúfam si povedať, že sme skúsili všetko) a keď už po dlhom čase revania ani nevedela prečo plače, chcelo to niečo na prebratie. Ale ten pocit po tom, čo ona schytá po prdeli sa dá u mňa nazvať absolútnym vyhorením. Nenormálne ma ničia také situácie.

A... rodičia... svokrovci... prarodičia...
Vedela by som popísať bájky O tom, že u svokrovcov sa deti vychovávajú tak, že "ona môže, je ešte maličká", ale dlhodobejšia prognóza hovorí, že keď podrastie a bude naďalej robiť čo je pre ňu samozrejme "prirodzené", keďže to mohla, už bude nevychovaná. Že manželova babka riešila situácie "neľúbim ťa" s tým, že strčila ruku do zástery , malý to zbadal a keď povedal že ju už ľúbi, dala mu cukrík (môj muž má 7 ročého brata, takže som mala možnosť tú výchovu sledovať skôr, ako sme mali dieťa my, úplne zblízka a od začiatku). Že ja som ju nechávala spadnúť aj sa buchnúť a všetci nado mnou zalamovali rukami. Že im zakazujem dávať jej sladkosti na kilá som počula "veď na ňu nebuď taká raketa"...
Ale je pravda, že som toto stopla skôr, ako to u nás začalo. Keď svokor niekoľký krát povedal na niečo, čo som ja zakázala "ona môže" a môj muž to neriešil, resp. riešil ale bez úspechu, oznámila som svokrovi, že ak mi bude takto podkopávať výchovu, nech sa pripraví na to, že nás bude vidieť iba na Vianoce a narodeniny... Hnusné, ja viem. Ale to sa naozaj nedalo. Keď vidím, ako teraz trpí ten malý- iba sa na neho kričí, je nevychovaný, za všetko plače... robí veci ktoré doteraz mohol, ale už sa im nezdá malý... Napríklad- zakázala som dcérke jesť napolitanku, lebo sme sa chystali obedovať. On sa zdvihol a zobral si ju. Bežal von, ale po chvíli prišiel a postavil sa pred ňu a jedol ju... Nicol si ho ešte nevšimla, tak mu svokor potichu naznačoval, aby išiel von. Odišiel. A vonku plakal, že ho ocino vyhodil... Jeho mamina ho poľutovala, pomojkala, ... a skutek utek. Robí naprieky- hrajú sa s balónom a keď ho Nicol hodí jemu, pinká si ho nad hlavou tak, že ona naň nedočiahne a skáče pod ním a hnevá sa. Ale keď mu potom ona nechce nič dať a ja ju samozrejme nútim sa normálne hrať- (nesmie to pochopiť ako "zdravý" základ hry) alebo mu nechce dať pusu, začína plakať a taaaaaak... jednoducho pre mňa neprijateľná forma "nevýchovy" a to IBA z jedného dôvodu - TRPÍ ŇOU NAJMä DIEŤA.
Ale mne pomohlo byť na rodičov, svokrovcov, starých rodičov, ... prísna. Rýchlo pochopili, že to myslím vážne. A je mi zadosťučinením, keď uznanlivo krútia hlavou, aká je dcérka vychovaná. Síce od nikoho okrem mojej maminy som ešte nepočula "teda, tuším si mala pravdu. Naučila sa padať z prvého schodu a pozri aká je na tam teraz opatrná"... čiže ma občas mrzí, že hoci svokra ocení, že "pradon, prepáč, prosím si a ďakujem" sú u nás top používaných slov, ale keď ich nepovie a ja ju upozorním "Nicol, ako sa povie?", tak sa na ňu svokra usmeje a povie, že "nevadíííí" a dá jej to, hoci nepoprosila. Ale také "nevadí" je u nás takmer (bohužiaľ iba takmer ) tabu. Ústupky robím iba čo sa týka správanie vzťahového medzi dcérkou a inými. Napríklad keď sme u svokry, venuje sa malej nepretržite. Nejde ani na WC. Nicol chce zapnúť rádio, zapne sa. Chce televízor, už aj sa zapne. A svokra skáče presne tak, ako Nicol píska. Boli sme tam na oslave, mali plný byt hostí a svokra sa do obývačky dostala asi 5 krát na 3 sekundy... Muž mi hovorí, nech tam idem. Tak som išla. Lenže svokra neodišla a keď áno, dcérka hneď bežala za ňou a ona išla zase nazad... Tak mi drahý hovorí "povedz malej volačo, veď je to neslušné, aby hostiteľka ledva pozdravila hostí"... nepovedala som. Svokra vie rozprávať a určiť si vzťahové hranice sama. Neurobila to, jej problém. Nemienim byť ja ten strašiak. Stačí mi, že keď jej chcú niečo zakázať, urobia to spôsobom "nerob to, lebo mamina bude nadávať"... akoby mne vadilo, že IM vytopí kúpeľňu

moja dcera zabudla, ze aj ona bola rozmaznana od starych rodicov a naramne sa jej to pacilo, teraz chce, aby som vnucata vychovavala ako stoji v knizke, alebo na PC.
kaslem na taku vychovu, ved oni su iba raz deti a vyzivaju sa v tom a ja rovnako, na vychovu su rodicia. stari rodicia su na to, aby vnucatam ukazali, ze sa da aj inac.
detstvo tak rychle prebehne a aspon si budu neskorsie, ked nas nebude, dobre na nas spominat,tak ako si mi este teraz uz stari, spominame na nasich starych rodicov a to je najhlavnejsie. a z nas su tiez poriadny ludia.

Bolo to sice davno ked moj syn maval podobne zachvaty ale dobre si pamatam na to obdobie,teraz s usmevom.Ja som to riesila tak,ze som skusala odviest pozornost maleho od dovodu zachvatu,Napriklad na verejnosti ,najcastejsie v obchodnom centre,som len s nadsenim nahlas zhiikla aby ma dobre pocul,akoze som niekoho,nieco zbadala a hned mu to musim ukazat.Ked sme boli doma tak to bolo podobne len vtedy so zhiikla ,lebo som zabudla zavolat krstnej ,alebo zapnut rozpravku ....Takto velakrat k zachvatu ani nedoslo,jednoducho zabudol od prekvapenia na zurivost.Neviem ci som Ti pomohla ,lebo kazde dieta je ine,nam to takto fungovalo.Drzim palce a prajem veeeela trpezlivosti.