A to koľko má tá tvoja dcéra rokov?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A to koľko má tá tvoja dcéra rokov?
Prepac, dreya, ale ked som si predstavila tvoju dceru, ako sa snazila, tesila sa, ze vam urobi radost, ze mamine pomoze a "odmenou" jej bol tvoj krik, prislo mi jej velmi luto. Chapem, ze ti urobila v kuchyni bordel, ze zlikvidovala chlebik atd, ale jej umysel bol dobry a tvoja reakcia velmi neprimerana.
Eva
evi,
zobrala si mi slova z ust, pismenka z klavesnice, vietor z plachiet - lebo to bolo presne to, čo som chcela napisat aj ja.
jo pripomenulo mi to moje detstvo a mnou pripravovane ranajky..... drea nie si ty nahodou sestra mojej mamy ?
z vlastnej skusenosti možem povedať že pozor pozor - neviem teda kazde dieta je ine ale vo mne to zanechalo dost stopy....
Mama takto vyvadzala aj pri riadoch (tie som sa zatala a neumyvam uz dobrych sestnast rokov ) a proste robit radost mame sa neoplati dodnes, uz tak nevyvadza, ale zase sa stale vnutorne nastvava ked urobim nieco inak ako sa ma (cize ako robí ona) Nedajboh jej odkrojím chleba - ona chce tenky... odkrojim inokedy, ona chce hruby lebo uz nedrzi dietu
Ale ten pocit ublíženia si pamatam dodnes - chces dobre chces niekomu spravit radost - a je z toho krik (a nebodaj bitka )
Neviem ti poradit ako s tym prestat, asi nesmies byt malicherna - co je to jeden bochnik chleba oproti detskej radosti???
Pozdravuj Ivanku, nemôže za to že siahla vedla a zobrala palmaryn...(brokenheart)
Chlieb si budes vediet krasne a rovno odkrojit, ked si nan budes vediet zarobit, pouzivalo sa u nas doma.
Dreya tak ty mas ale samostatnu sikovnu dcerku , myslim ze mozes byt rada..........., ze sa nedorezala
a urcite si jej snahu mala ocenit
No ja som vychovala štyri deti a možno výnimočne raz dvakrát niektoré pripravilo raňajky.Mala by si byť na ňu hrdá,že je taká šikovná,však sú tie chlebíky pekne uložené na tácke,určite sa snažila a čakala,že bude pochválená,že je šikovná.
ako som čítala malá ma 8 rokov je šikovná a snaživá.
Dreya,
mala som podobny "problem" so svojou prvorodenou, tiez sme mali obdobie, ked som mala dojem, ze mi vsetko robi naschval, bojovali sme niekedy len "virtualne", inokedy aj skutocne, neraz som jej "nalozila", pri jednom z takychto konfliktov ma pokusala na zapasti tak, ze tam mam dodnes dost velku jazvu,....
Tie nase "burlive" casy trvali dost dlho, ale ked bola v 6 triede, bola zo skoly na jazykovom pobyte v Anglicku a vratilo sa mi odtial uplne ine dieta. Vsetky konflikty prestali ako sibnutim carovneho prutika. Je sice stale dost "svojska" a niekedy nam vsetkym dost lezie na nervy, ale vsetko to je v medziach normy, uz nikto na nikoho neutoci, neziape,..
Bola tam vtedy najmladsia ucastnicka, vsetci ostatni boli 8, 9-aci, byvali len po jednom v rodinach, dopoludnia boli v "skole", tam velmi nemali cas medzi sebou komunikovat - naviac to boli o dost starsie deti od nej a popoludni bola s rodinou, rovnako ako cez weekend. Zrejme je to tam nejak doslo, co ma doma, ako ju lubime, ako je jej s nami dobre, neviem, viem len ze si dodnes hovorim, ze to bolo to najlepsie, co som pre nu mohla urobit (a vlastne aj pre seba).
nahodou, tie chleby na fotke vyzeraju dobre. aj som sa celkom dobre zasmiala, ked som si ta predstavila, ako do toho vrieskania a trieskania este aj poskakujes. hotovy cirkus humberto.
ospravedln sa jej a pochval ju, ze to tak pekne vsetko starostlivo prichystala, ako spravna buduca mamina.
mne sa zrovna pred chvilou stalo, ze som na maleho vyletela a navrieskala ako furia, ked po stykrat dnes vecer vyliezol z postele. utekal naspat s placom. az mi ho prislo luto. chvilu som ho nechala hore rumazgat a potom som sa mu sla ospravedlnit za ten vybuch. a on mne zato, ze neposluchol. poobjimala som si ho, vysvetlila mu, ze ho stale moc lubim, len ma nahneval, preto som kricala. pochopil a bolo dobre. teraz uz spi ako dudok. len ja mam este stale cierne svedomie.
inak, ked sa prichytim, ze na neho vrieskam (lebo vtedy nejaka cast mojho mozgu zodpovedna za normalne spravanie zrejme vypne), tak proste prestanem. bez ohladu nato, co vyviedol, kolkykrat a s akymi dosledkami. proste ho poslem bez okolkov do izby, aby sa mi pricina hnevu stratila z oci a ja som mala par minut nato v klude premysliet, co dalej. poslusne vzdy do nej ide, s placom, akoby to bol najhorsi trest. ked tam za nim pridem, citi sa sam dost potrestany (a ma popremyslane o tom, co za hlupost vyparatil), takze nie je nutne mu este nejaky trest vymeriavat a mozeme sa pokojne porozpravat a poucit sa, co sa nabuduce nema robit (aspon do doby, kym nepodlahne pokuseniu a neurobi to zas ).
Ivanky mi bolo luto, robila to z lasky...Dreya, vies, ze si mi pripomenula seba?? Moj syn ma 10r, neviem, ci ide do puberty, alebo co, ale odvrava, nepocuva a nic nespravi bez somrania... A mne tecu nervy, kricim , zurim
, zakazujem
Neviem, co sa to deje, mali sme pekny vztah, co toto?? Vsimla som si, ze ked ide na mna PMS, som hnusna, odporna, usata, chlpata striga.... Musim sa kontrolovat, len je to tazke... Tie nase deti..
Neviem z coho ti bolo do smiechu, mila Drea, lebo mne je skor do placu ako to citam. Ale zrejme ty si sa uz sikovna narodila a stavim sa, ze uz v 8 rokoch si rozoznavala Palmarin, aj maslo, aj Heru... a struhala si chlebicky ako z lahodok... nuz dcera sa ti teda nevydarila!
atahe, nič si nepochopila, drahá.
Nenarodila som sa šikovná, ako 20ročnej sa mi podarilo namazať chlieb Herou...aj som sa čudovala, že to divne chutí...
Ide o to, že potrebujem poradiť, ako sa naučiť zvládať takéto situácie.
Baby,ale vy ste nikdy nepochybili?Veď Drea to vie,čo spravila,ide o to,že to chce napraviť,za to to sem napísala,nie aby ste ju ešte vy zniesli pod holú zem.To Vám nikdy nepraskli nervy?Drea,niektorá napísala,že sa máš dcére ospravedlniť,ja by som to tiež tak spravila.Proste by som jej vysvetlila,že si sa bála,čo budete raňajkovať a čo jej dáš do školy..........A že ona zase keď bude niečo pripravovať,že sa budeš tešiť,ale nech sa príde poradiť.A nezabudni jej povedať,že ju ľúbiš.Veľa šťastia,deti vedia niekedy pochopiť oveľa viac,ako si myslíme.
presne tak - kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom...aj mne sa to stávalo, prvá dcéra sa mi narodila, keď som mala 20, druhá v 22-och, 5 rokov som bola na materskej a niekedy už toho bolo naozaj na mňa priveľa. Potom stačila tá povestná posledná kvapka a reagovala som presne ako Dreya - ešte aj dnes po rokoch, keď si na to pomyslím ma to mrzí. Dnes sú až veľké /Anetka "takmer" dospelá/ a keď náhodou na mňa idú podobné stavy, veľmi rýchlo ma schladia tým, že sa mi jednoducho otočia chrbtom a idú do svojej izby - takže sa voľky nevoľky skľudním, predýcham a riešim veci pokojnejšie. Holt - človek sa učí aj od svojich detí.
vyvyka,urobila som presne to, čo si napísala, ešte včera, po návrate zo školy sme si sadli a pokecali.
Ďakujem, že si pochopila, o čo mi šlo.
Nie je za čo,aj mne občas povolia nervy,aj keď chleba deti ešte nemazali
,ale steny a ták áno a tiež som narobila krik,ale potom som si uvedomila,že keby ich nenechám samých,tak sa to nestane a teda je to moja chyba.Podstatné je,že si vieme chybu priznať a deťom sa ospravedlniť.Myslím,že si to vážia a zistia,že ty si tiež len človek a omylný.Pekný deň a nech máme veľa pochopenia pre tie naše detičky,ktoré nás občas vedia dostať do kolien.
myslím si že Drea to už olutovala...že kričala....a nabudúce to určite predých!!!pevne nervičky s detičkami Drea
Nuž,každej z nás povolia nervy.Verím,že Drea toho lutuje. ,,KEBY,,sa to týkalo mňa a moju 9 ročnú Pavlínku ,,NAPADNE,,nám urobit raňajky a dopadne to ako u Drey-možno by ma ,,v duchu,,šlak triafal,
ale,určite by som OCENILA jej snahu!
Drea,každý robíme chyby,ale,velké plus-ak si vieme chyby aj priznat.
Pekne chod za dcérkou-povedz ako ta to mrzí,poriadne ju vystískaj
(vyznaj lásku)
!!!!!!!Vela štastia moja,zasa bude
Dreya, nebudem Ti ešte viac nakladat, ale súhlasím s dievčatami. Dcérka Ti chcela pomôst, urobit radost, trošku Ti ulahčit ráno, ked jej braček je chorý a tak povinnost urobit ranajky zobrala na seba. Vieš ja sa na veci divam nie z hladiska materiálneho. Ako už bolo napísané, chlebík si môžeš kúpit, viem robota naviac, ale podla mna je daleko dôležitejšie, že Tvoja dcéra na Teba myslí a chce Ti pomôct.
Viem aj to, že si mala toho dost, ale Ty si dospelá a Ty vieš lepšie ovládat svoje emocie.
Ja by som Ti odporučila, aby si si s dcérkou sadla, ospravedlnila sa jej vysvetlila, že máš toho vela, bola si unavená...a na záver uistit, že ju lubiš.
Detská dušička je velmi zranitelna, ale ked jej to všetko vysvetlí a ubezpečíš, že ju máš rada, ovela lepšie spracuje tento zážitok.
Dreya, napísala si: "Nedokážem sa pri nej ovládať. Pri mame, svokrovcoch, sestre, manželovi, Maťovi, pri nich áno, no pri chúďati Ivanke nie."
Rozmýšľala si, prečo práve pri Ivanke sa nedokážeš ovládať? Nemá to súvis s tým, že ti "zostala" z prvého manželstva?
S týmto ti tu asi nik neporadí... Odpoveď je v tvojej hlave a keď budeš k sebe úprimná, tak ju nájdeš. A keď pochopíš, prečo práve Ivanka ťa tak veľmi "vytáča", tak budeš vedieť aj to, čo s tým spraviť...
Nemusí to byť len tým, s mojou najstaršou,(ako som písala vyššie) to bolo podobné - dnes to vnímam asi tak, že aj keď je dieťa akokoľvek vytúžené a matka je akokoľvek šťastná z jeho narodenia, predsa len - o niečo ju oberá (a samozrejme aj niečo jej dáva) a práve pri prvorodenom sa to asi ťažšie spracováva. Ja som sa do manželstva a materstva neponáhľala (mala som 28), na druhej strane už som vedela, že biohodiny tikajú, takže dieťa bolo ozaj vytúžené - možno ale som potom zistila, že to nie je celkom tak, ako som si to predstavovala (že bude stále dobré, stále poslušné, bude robiť vždy to čo ja chcem) a to mohlo viesť k tomu,že som bola na ňu protivná až alergická. Zmenila sa ona a zmenil sa aj náš vzťah. Proste väčšina rodičov má asi tak trochu snahy, cez svoje deti si "kompenzovať" svoje "životné prehry" - chcela som byť baletkou, ale neprijali ma na konzervatórium, tak sa tam musí dostať moja dcéra, chcel som byť pilotom, ale nechcelo sa mi učiť, ale môj syn bude pilotovať stíhačky za mňa.....
Najmä pri prvom dieťati je niekedy dosť ťažké si uvedomiť, že to nie som JA v menšom, vynovenom vydaní, že je to nová samostatná osobnosť s právom na svoj vlastný život, svoje túžby sny záujmy,... - vedie to potom k omylom, ktoré však zväčša robíme v presvedčení, že pre svoje deti chceme (a robíme) len to najlepšie. Ak však dokážeme toto rozpoznať a zmeniť svoj prístup, tak sme zvíťazili!
Aduš, isteže to môže mať veľa príčin, prečo Dreyu "vytáča" práve Ivanka... A napísala som, že my s tým Dreye asi neporadíme... Len ona vie, čo cíti a aké myšlienky sa jej preháňajú hlavou...
Veľmi dobre si napísala, že pri deťoch si treba uvedomiť, že to nie sú naše zmenšené kópie a nesnažiť sa splniť si cez ne svoje sny... Alebo ich trebárs trestať za niečo, čo sa nám nepodarilo...
Aj keď svoje deti ľúbime a vedome sa snažíme dať svojim deťom to najlepšie - nefunguje to moc dobre, ak máme niekde hlboko v nás "strašiaka" v podobe nesplneného životného sna, alebo nejakej nespracovanej traumy...
Takže - treba začať od seba...
Georgina,
pitvem sa pomaličky, vlások po vlásku, no neviem nájsť odpovede. Iva je fantastická kočka, šikovná, múdra, vtipná, no je hrozné nemehlo, potkne sa na rovnej zemi, pri otáčaní narazí hlavou do kantu dverí a podobne. Som na ňu strašne hrdá, chodí do výberovej triedy, má kopec záujmov, vo všetkom je výborná.....
Vieš mi nejako pomôcť nájsť v sebe odpoveď? Ak áno, budem veľmi šťastná, lebo tieto konflikty nás obe, Ivku i mňa strašne ničia.
Deti, ktorým to "páli" obvykle bývajú také menšie nemehlíčka, kamarátkin syn bežne na základnej škole opravoval učiteľky, keď niečo povedali zle, vedel toho v mnohých oblastiach viac ako ony, len bohužiaľ keďže je povinná školská dohádzka, nemohol sa z nej "vyreklamovať" - ale zaviazať šnúrky bol pre neho neriešiteľný problém a preto trval na topánkach na suchý zips, odrezať si chlieb - to by pre neho znamenalo istú smrť hladom,... a podobne.
To je o tej "rovnováhe" - keď pánbíčko niekde nadelí viac, inde musí ubrať.
Periférne videnie je aj mojou slabou stránkou, modriny po celom tele patria neodmysliteľne k môjmu imidžu, som na ne hrdá a mám ich rada, sú moje
Dreya, rada by som ti aspoň skúsila pomôcť...
Ale cez verejnú webovú stránku to asi nie je najlepší nápad... Ak chceš, napíš mi mail cez kontaktný formulár
.
a šak sa musí na niečom naučiť krájať
dreya kľud
aj moji tak podobne "pomáhajú", tiež ma občas vystiera
Ivin otec RAZ, naozaj len RAZ, krájal chlieb. Zarezal si do prsta tak, že mu to museli zašiť.
Bolo to prvý a posledný raz, čo držal ostrý nôž v ruke.
Dreya ked si napísala o tom ivkinom otcovi a porezanom prste, napadlo ma či práve to nie je dôvod tvojho hnevu. Myslím tým, že ti ho pripomína a možno máš pocit že je nešikovná ako on. Hladaj v sebe a nadeš odpoveď. Ja som si všimla na sebe, že aj keď mi ujdu nervy vždy sa na chlapcov hnevam, ale kedˇ nad tým premýšlam nájdem vždy dôvod hnevu ktroy s nimi nesuvisi. Všade je to podobné. Držte sa aj s ivkou.
Dievcata,komu dnes nervy sem-tam neujdu.Ja mam doma slecnu,ktora mi pomaha a sem-tam svojou hlavou.No startujem aj s metlou Potom sa jej ospravedlnim a vysvatlim jej preco .Viem tiez ze sa musim ovladat ale v tej chvili mi akosi sede bunky nefunguju
Dolezite je aby dieta pochopilo ze to co robi dobre robi len dospeli tomu niekedy nerozumeju
Toto bolo pekne napisane - veru nerozumeju, lebo uz nie su deti, ale su dospeli
Co by za to dali ine matky, keby im ich deti- tazko zdravotne alebo mentalne postihnute- nachystali take chleby...
Vaz si to, co mas doma a Bohu dakuj, ze je zdrava a sikovna! Zajtra moze byt neskoro.
ivet
Pripajam sa k nazoru vacsiny dievcat o porozpravani s dcerou, ospravedlneni, vysvetleni unavy, pomojkani a ubezpeceni o tvojej laske napriek tej prudkej reakcii .
Pisem ale aj kvoli inemu. Uputala ma jedna tvoja veta:
....ako by som sa ja cítila, keby moja mama takto vyvádzala (a hrôza je, že ona tak vyvádzala) .
Nie je tam niekde vnutri v tebe to malicke ublizene dievcatko, ktore zazivalo podobne reakcie svojej mamy na vlastnej kozi a teraz jednoducho predava tu bolest dalej? Skus nad tym porozmyslat, hovori sa - kto bol v detstve bity, bije aj svoje deti. A nie je to iba tym, ze odpozeral dany model spravania svojho rodica, moze to byt aj niecim hlbsim, neuvedomovanym. Preco je to zrovna dcera? Ved ju lubis, si na nu hrda, je to citit z toho, co pises. Skus porozmyslat o svojich zraneniach od mamy. Prosim, neber toto zamyslenie v zlom, dufam, ze som sa nedotkla v tebe niecoho velmi, velmi citliveho . Mozno som uplne mimo.
Mne pomaha, ked deti upozornim DOPREDU, ze som absolutne unavena a ked sa to v tejto chvili skombinuje s hocijakou ich hyperaktivitou, odhovaranim ci hadkami, bude z toho pruser, ktory bude mrziet vsetkych. Potom uz sa tazko zastavujem Napodiv to OBCAS pochopia
.
Moje deti sa časom naučili tieto "nálady" u mňa rozpoznávať a navzájom sa pred nim varovali (nevidíš že mamka je nervózna???)
...tak ja na ňu naziapem ako na poslednú slúžku a to zlaté dievča mi urobí srdce z lega s nápisom I LOVE YOU.
..spojenie nanič mama začína mať zmysel...
vidis, ake mas skvele dievcatko
Ona vie, ze aj ty ju lubis, neboj.
Ak budes mat niekedy nervy v keli(stava sa, jasne ), skus si skor, ako zacnes ziapat, predstavit to legove srdiecko
, mozno ta to stopne.
Eva
lawritaotim@yahoo.com
Ahoj Vážení
Líbí se mi váš profil na / moc. Chtěl bych tě poznat
lepší, pro nás budovat vztah odtamtud.
Mé jméno je lawrita, jsem 24 let.
Budu velmi rád, pokud budete psát mě zpět přes mou e-mailovou adresu, pro více
o mě a můj obraz stejně, a pamatujte, že vzdálené nebo jazyk není
záležitost, ale opravdová láska does.here je můj e-mailovou adresu (lawritaotim@yahoo.com) vyčkat
Vaší milou odpověď brzy
S pozdravem,
lawrita
lawritaotim / at / yahoo / dot / com
V poslednej dobe si vôbec nerozumiem. Nedokážem sa ovládať, všetko ma rozčuľuje...vybuchujem pri najmenších podnetoch.

)..
Napr. dnes ráno. Trocha sme s chorým Maťom poležali v posteli a naša Ivka sa rozhodla, že nám pripraví raňajky. Počula som, ako jej spadlo milión vecí do výlevky, na zem, cinkala s pohármi...vedela som, že chystá raňajky a bála som sa, čo zase vyvedie.... okolo 7mej sme vyliezli...v obývačke na stole tácka, na tácke tanier a na tanieri....
...6 ks 8cm hrubých polkrajcov.....zavrela som oči.....z celého chleba zostal konček....chleby potrhané, rozorvané....hrôza....začala vo mne bobtnať zúrivosť, pred očami hmla....idem do kuchyne, otváram chladničku, že vyberiem mlieko do bielej kávy....niečo mi na masle nesedí....pýtam sa kuchárky:
" Ty, dieťa, čím si namazala tie chleby?"
" Maslom veď!!" urazená odpoveď.
" Ktorým? Týmto ( maslo) alebo týmto (palmarin)?"
" Tým ( palmarín)..."!!!!
- hotovo. Ak si viete predstaviť fúriu kríženú so šialeným tajfúnom, nepríčetnou skackajúcou kozou a matkou...vôbec som sa ako matka necítila...strašne som sa nazlostila, naozaj, do umretia.....plieskala som utierkou po stole, hrmotala stoličkami, vzývala Boha, že
"to čo si mi zase prichystal????"
...nabalila som jej všetky tie krajce do školskej tašky, že nech si to teda zje na desiatu.....dieťa plakalo, škriekalo, soplilo, že nie, nechce, nebude, a just nie a nie a nechce....do mňa ešte väčší srd....
..Odišla som z detskej do kuchyne, sadla si k stolu, zavrela oči a predstavovala si, ako by som sa ja cítila, keby moja mama takto vyvádzala ( a hrôza je, že ona tak vyvádzala
Raňajkovali sme o 1/4 na 8sem bábovku zo včera. Na desiatu som jej zabalila dva veeeeľmi opatrne odkrojené krajce chleba ( resp. 4)...
Keď odišla do školy, sedela som ešte chvíľu pri stole a Maťa kŕmila bábovkou, rozmýšľala nad sebou...a vybuchla do smiechu! Nad Ivkou, nad sebou, predstavila som si samu seba ako tam poskakujem a škriekam...ako nejaký domorodec, strapatá v rozťahanom tričku a gatiach, nad výrazom v Ivinej tvári, že akože nechápačky, čo tak jančím....
..niekedy sa čudujem, že ma má rada. Veľa na ňu kričím, šaliem, ak mi povie nie, nejdem, nebudem, nechcem...
Nedokážem sa pri nej ovládať. Pri mame, svokrovcoch, sestre, manželovi, Maťovi, pri nich áno, no pri chúďati Ivanke nie. Neviem si s tým poradiť, tak skúste vy, či nemáte podobný problém a ako ho riešite. Nerada by som, keby si moja dcéra na mňa spomínala ako na uvrešťaného domorodca z kmeňa UHU.