Lentilka, nemyslím si že si chorá....ak ti vadí mužové familiárne správanie ku kamarátke - tak mu to povedz - ale ver mi - keby boli milenci tak sa pred tebou ani nedotknú (to vieš aby si nemala podozrenie).... čo sa týka zmien nálad - tak to poznám moc dobre, ja explodujem každú chvílu a tiež to nesmiem robiť, lebo Sandra vníma každé negatívum ako velmi zlééé, a tiež som si už všimla že som to na deti preniesla, že kričia keď sú v úzkych....
Psychológ nieje pre bláznov! Bola som tam, len zhodnotila že viem kde je môj problém a že ona mi pomôcť nemôže...a bolo! 
Neboj, skús s mužom viac hovoriť, skúste to rozpytvať, ak prídeš na podstatu problému - lahšie sa rieši.... Môj muž tiež trpel mojimi negatívnymi náladami aj krikom...ale teraz to už berie s rezervou....počká, hodí to do "outu" a je to lepšie....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
!
! 
- odpoved je neviem - aaaale co tak dat dalsie stretko nanicmam a tam dohodnut podrobnosti 
Ahojte. O tejto stránke som sa dozvedela z jedného nemenovaného časopisu. Je super, že niečo také existuje. A tak som tu začala listovať a veľmi ma zaujali niektoré príspevky a články a tak sa aj ja chcem posťažovať z mojím trápením.
Ani neviem kde začať.
Zistila som, že mám strach či fóbiu z môjho života. Ide o to, že som sa narodila ešte za čias komunizmu a rodičia, aby mohli postaviť dom tak pracovali od rána do večera a samozrejme ako to bolo vtedy na dedine tak mali statok. A mi deti sme im pomáhali. No nikdy sme sa nedočkali pochvali. Vždy to bolo len... ukáž ja si to spravím sama / sám (otec a mama) alebo len také poznámky... ste lenivé a keď sa vydáte tak zhnijete za živa. Proste za celé detstvo nič také ako pochvala alebo uznanie. Rodičia vedeli všetko spraviť lepšie ako mi. A demokracia u nás bola v tom zmysle, že otec si vypočul naše názory sem- tam a aj tak urobil po svojom. No a dakedy keď sa rodičia spolu pohádali dokázali sa nerozprávať aj pol roka. No chápete to??? Ja mám teraz z toho depky. A o nervozite v našej rodine ani nehovorím. Keď sa jeden z rodičov naštval tak dvere len tak lietali aj z nadávkami. Bojím sa, že to prenesiem na dcéru, že keď chytím nervy tak jej nejako ublížim.A už aj manžel trpí tou mojou zmenou nálad. Ja viem je to hlúpe ale dakedy som naozaj na neznesenie a moj muž len trpí. Už som rozmýšľala nad psychológom. No nie som blazon. Len sa potrebujem vyrozprávať a pomôcť.
Dokonca som si začala namýšľať,že manžel má milenku. Teda má jednu kamarátku,ktorej predal auto a tá teraz keď dačo potrebuje opraviť príde za ním. Najhoršie na tom je,že sa vítajú ako dvaja milenci??? Teda pusa na pusu a to mi trhá nervy a srdce. Ja viem asi som fakt chorá. ďakujem za všetky príspevky.