som vsetkemu na vine

Ahoj, tiez som rozvedena mamina dvoch uz dospelych deti, mam uz aj malu vnucku, ktoru velmi lubim a ktora mi dava chut zit. Je mi luto, co musis prezivat, ale urcite nie si zla mama. Ved kayda mama sa snazi vychovavat ako najlepsie vie a davat detom vsetko co moze. Tie vycitky od deti to poznam aj ja. Vies ja si myslim, ze deti vidia len to, co chcu vidiet a mama je vzdy po ruke, tak je tercom vycitiek. Neuvedomuju si ako velmi to boli a zranuje. Tiez si velakrat poplacem, ale su proste veci, ktore nezmenim. Tvoj syn asi musi padnut uplne na dno, aby sa spamatal, urobil si pre neho vsetko, co si mohla. Tz si nic nevycitaj, on musi chciet sam urobit nieco so svojim zivotom. Viem, ze ta to velmi boli, ale nezmenis to. Budem ti drzat palce a posielam objatie aspon na dialku.

19 ročný je už dospelý a má sa o seba postarať sám. Pokiaľ chce byt, auto, prachy... nech si zabezpečí, zarobí. Že on za 3€/hod. robiť nebude? Tak potom nech neje a býva na ulici.
Vydieranie typu, že každý rodič má dieťaťu dať byt, auto a pod. neobstojí, len mizivé percento si to môže a chce dovoliť. /podobné reči vedie môj švagor ...tiež radšej pozerá na kamarátov, ktorým rodičia dali, než na tých, ktorí sa dopracovali k svojmu "majetočku" sami/.
Tiež nedávam svojim deťom peniaze na všetko čo chcú. Pokiaľ majú sviatok alebo na Vianoce, môžu si vybrať darček sami, hoc aj značkové handry /na ktorých ja netrvám/, ale pokiaľ je to niečo bežné /keď treba dokúpiť tričko, mikinu, topánky/, držím kasu a rozpočet v rukách ja a určujem výšku utrácania. Moje decká sú primerane veku oboznámené aj s príjmami aj s výdavkami v domácnosti, kam peniaze idú, vidia, ako ich otec chodí do práce,/často krát na 12-tky, alebo na nadčas cez víkend/. Dostávajú symbolické vreckové raz za mesiac a majú priestor nato, aby sa naučil s daným obnosom vychádzať - naučili sa neotrepať peniaze za týždeň. Pokiaľ im nestačí mobil, aký majú, došetria si na lepší, pokiaľ chcú niečo navyše, majú možnosť /teda aspoň najstarší/ vziať brigádu.
Nie je to o vine alebo o nevine... je to o pohľade, aký deťom ponúkneš. Sú súčasťou rodiny, ktorá funguje s istým rozpočtom, ak chcú sa mať lepšie, mali by sa pričiniť... taká je doba, nikto nič niekomu nedaruje len tak, lebo si nárokuje.
Ak sa syn rozhodol viesť "život ulice", je to jeho voľba a ak to aj Teba ako matku bolí, nezabrániš zrejme tomu, pokiaľ sám nebude chcieť.
prajem Ti veľmi veľa sl, aby si to zvládla nepoddaj sa tomu.

Aká si, taká si, určite si vždy chcela pre neho to najlepšie a mohol vidieť, za akých podmienok si ho vychovávala. Má vek, kedy si vyberá sám cestu. Nič nezmôžeš, ani mu nepomôžeš, keď nebude chcieť.
Netráp sa a ži svoj život. Buď silná, aby si mu mohla radiť, AK BUDE CHCIEŤ. Je to kruté, ale musíš byť od svojho dieťaťa nezávislá. Možno mu aj tým pomôžeš.

Nevyčítaj si . že si všetkému na vine ty. Utrápiš sa. Tvoj syn je už dospelý a mal by sa tak začať správať. Určite väčšina rodičov neobdaruje deti autom, bytom,značkovými vecami, lebo na to jednoducho nemajú. Myslím si, že takých je naozaj len zopár.
Taktiež som bola s dvoma synmi roky sama ako rozvedená mamina. Nemali všetko na čo si zmysleli, to nešlo, ale snažila som sa im dať všetko čo potrebovali a ak chceli niečo značkové, nadštandart , čo by bolo pre mňa moc, tak si našli brigádu a zarobili si na to sami. O to viac si vedeli veci vážiť. Starší syn už je ženatý, býva vo svojom - ale musel si nájsť prácu , vybaviť hypotéku - splácať ju bude 30rokov, inak to nejde. Ale robí , snaží sa a darí sa mu.
Nedá sa dať deťom úplne všetko, musia sa naučiť sa spoliehať aj sami na seba, nič nie je v živote zadarmo, pokiaľ by si im dala naozaj všetko, tak by sa to nenaučili, musia byť zodpovední sami za seba. Ty samozrejme ako mamina, pomôžeš, poradíš, vždy budeš pri nich stáť, ale svoj život si musia zariadiť sami. A ty musíš myslieť aj na seba, vytvoriť si vlastnú rezervu, nikto z nás nevie, čo nás čaká, treba myslieť aj na to , že nebudeme vždy mladí a zdraví a peniažky budeme potrebovať vždy. To nie je egoizmus, ale pud sebazáchovy .
My / maminy/ postavíme deti na nohy, ale v určitom veku už musia kráčať samé a my máme právo byť tiež samé sebou a myslieť na seba.