Také boli naše matky

No babmukly, dnes sa mi nieco stalo o tom napisem neskor, ale dostala som sa k jednemu clanku:

http://www.katnoviny.sk/Kn_2003/10_2003/listaren.htm
Autor:G. KOVÁČOVÁ, Chynorany

Spomínam si na sv. Moniku. Aká silná, trpezlivá a dobrá musela byť, keď zmenila surového muža i múdreho, ale pyšného syna. Skúmala som, či aj u nás sa nájdu také skvelé ženy, obetavé matky, a veru som ich objavila neúrekom. Ženy, matky, hrdinky, o ktorých sa nepísalo, nehovorilo v rozhlase, nebolo sponzorov, ktorí by ich v núdzi podporili tak ako ženy predvádzajúce v televízii telesnú krásu, na ktorej nemajú nijakú zásluhu.
Jedna z matiek, o ktorej chcem napísať, už nežije, ale román, ktorý napísala životom, žije v srdciach jej detí, vnukov i pravnukov. Volala sa Anna a bola z Novej Bane. Rodičia ju mladú a rúču vydali za gazdu, ktorému zomrela manželka a zostali štyri polosiroty. Anička sa ujala detí i hospodárstva a dala život ďalším piatim deťom. Keď mala 50 rokov, ovdovela. Zakrátko nato si ju zavolal pán farár a dal jej návrh: „Anička, viem, čo máš za sebou a zaslúžila by si si pokojný život. Ale na lazoch Michalovi T. umrela žena a zostalo desať detí. Najmladšie má sotva rok. Vieš, ako mu je. Nemá odvahu v tejto situácii nikoho zvádzať, ale ak sa má starať o živobytie detí, bez opatrovníčky to nepôjde. Ty máš skúsenosti s deťmi. Pouvažuj! Ja sa budem modliť a ty sa rozhodni, či mu pomôžeš!”
Anička sa radila s najmladšou dcérou Jozefkou, ktorá už vtedy bola vydatá a tá ju od toho odrádzala, že sa dosť natrápila vo vlastnej rodine a navyše má desať vlastných vnúčat. No Anička sa radila aj so svojím svedomím a nakoniec pánovi farárovi oznámila, že sa detí ujme. Tak im otec priviedol novú mamičku. Keď Anička videla vyplašené oči detí, usmiala sa na ne, pohladila ich a povedala: „Nebojte sa, keď budete poslúchať, zvládneme všetko a nič vám nebude chýbať...”
Čo za tých 21 rokov s nimi prežila, to si so sebou vzala na druhý svet. Jej pohreb bol manifestáciou lásky. Nad hrobom prehovoril jej adoptívny syn Alojz, teraz kapitán Dunajplavby, ktorý jej ďakoval slovami: „Mamička, keby to bolo v mojej moci, udelil by som vám za vašu starostlivosť a lásku Rad republiky. Naozaj nám nič nechýbalo. Ďakujem vám aj v mene brata Michala, ktorý je v Turecku misionárom...” Za neprítomného Miška prišli na pohreb jeho rehoľní spolubratia vincentíni. Dcéra Anka vyštudovala a stala sa rehoľnou sestrou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vinceta de Paul. Na pohrebe jej úctu prejavilo 18 detí a ďalších asi 50 krstných a birmovných detí. Boli to ozajstné ovácie vďaky šľachetnej matke. Boh ju zaiste bohato odmenil, lebo predovšetkým jeho v tých deťoch milovala. Spomeniem aspoň jednu z jej vnučiek, ktorá má päť synov inžinierov, ďalšieho kapucína a dcéru u Misionárok lásky Matky Terézie vo Varšave.
Takéto romány píšu „neobjavené” matky a naša vlasť ich má neúrekom. Škoda, že o nich tlač a televízia mlčia. O to väčšmi sa dnes filmuje nahota krások, ktoré v živote ešte nič nedokázali. Práve teraz, keď sa žičí viac necudnosti než duševnej kráse, potrebujeme opravdivé matky, ktorým záleží na kresťanskej výchove detí. Nezlomné matky, čo neklesnú pod ťarchou problémov, naopak, budú silné a vytrvalé v dobrom.

G. KOVÁČOVÁ, Chynorany

Ako prve som si spomenula na moju mamusku a nato...nato ako odisla od mojho otca, ktory bol alkoholik a bil ju, ako bojovala s tym, som mala rakovinu a ja som ako pubertiacka odporovala s operaciami a liecbou, ako mala doma este dvoch daslych chalanov, ktory ju potrebovali a skoro vsetku lasku a silu vtedy davala mne, nato ako som v 17stke zostala tehotna a ona bola na materkej tiez s mojou sestrou a povedala, ze s bozou pomocou tie deti vychovame..nato ako mi so synom pomahala, nato ako mi dodnes pomaha so vsekym...nato ako viem, ze to jediny clovek v mojom zivote, ktory mi vzdy pomoze a je tu kedykolvek pre mna...kedy som jej naposledy povedala ze ju lubim...
No matka som aj ja...ale ci som taka hrdinka to asi nie..

Vsetkym VELKYM HRDINKAM vzdavam vdaku a uctu /teda mami pre nase uzasne mami /..