Kritika

Našla som aj jeden signifikantný citát...

Formovať si svoj život okolo názorov iných, nie je nič iné ako otroctvo.
Lawana Blackwell

Ale ako som už spomenula, každý z nás má právo žiť svoj život slobodne. Dobré je to, čo nás robí spokojnými.

Ešte tu hodím jednu otázku (dúfam že je k veci):
Akú negatívnu kritiku na svoju osobu ste si vzali k srdcu a od koho bola (či od osoby, ktorú nemusíte, alebo od priateľa).

Mne rodičia povedali, že sa málo venujem deťom. Samozrejme, že som to okamžite pustila z hlavy, veď oni ma vidia raz za dva týždne, tak čo asi tak vedia! Ale neskôr som pripustila, že čiastočne majú pravdu. S rodičmi sa veľmi nemusím.

mne raz spolubyvajuca na VS na intraku povedala, ze som pi..., potrpim si na mallickosti a podstatne veci mi unikaju. Povedala to v hneve, povedala aj ine veci, ktore ma velmi zaboleli, ale ked som to po case dokazala aspon ciastocne ocistit od emocii, rozmyslala som nad tou vetou.
Eva

georgina,
zaujala ma tvoja veta:
"Tvrdenie: "Milióny sa predsa nemôžu mýliť" považujem za scestné. V histórii je XY príkladov, ako sa mýlili milióny a jednotlivci mali pravdu.
"Ísť proti prúdu" nie je ani pohodlné, ani ľahké. Ale myslím si, že niekedy je to potrebné..."
- suhlasim s tym. Ale rozmyslam, ze ked je clovek v tom protiprude sam, ako dlho mu jeho presvedcenie vydrzi a od coho to zavisi. Jasne, mame svoju hlavu, ale dokedy vydrzi byt si jednotlivec isty? Kde cerpat silu vydrzat, ked ho okolie presviedca o opaku? Ako si presvedcenie udrzat, aby to nakoniec nebola len slepa tvrdohlavost?
Eva

Ja len k tomu výroku- "Milióny sa predsa nemôžu mýliť" Tak to je veru dosť scestné tvrdenie a zaujala ma táto veta práve preto, lebo dnes som presne takto znejúcu vetu čítala v knihe od Jozefa Banáša- Zóna nadšenia, kde si takúto otázku položila jedna z hlavných postáv.Reagovala v tom románe tak na slová básnika Jevgenija Jevtušenka, ktorý sa otvorene postavil proti okupácii Československa v roku 1968 a ona ostala sklamaná z toho,že jej obĺúbený básnik sa otvorene postavil proti vtedajšej vláde a prezidentovi Brežnevovi...Presne túto otázku si položila, že milióny sa predsa nemôžu mýliť- všetci tí predstavitelia vtedajšej komunistickej vlády v Sovietskom zväze a najvyšší funkcionári sa predsa nemôžu mýliť??? Môže sa mýliť básnik...ale že by sa mýlili milóny ľudí, ktorí verili, že v Československu prekvitá kontrarevolúcia...Inak výborná kniha- odporúčam

juuu, aka pekna debata - a skoro som sa o nu pripravila...

Neotvarala som to tu, akosi mi pojednanie o kritike "neznelo". Dlhe roky som totiz bola presvedcena, ze "konstruktivna kritika" je presne to, co tento svet potrebuje. A tak som sa teda snazila, kritika sa stala mojim druhym ja. No po rokoch som sa dostala do stadia, ked som zacala spochybnovat absolutne vsetko, comu som do tych cias verila. Ani ta moja kritika sa nevyhla kritickemu skumaniu. A stalo sa jej to osudnym...

Prisla som k zaveru, ze ju vlastne vobec, ale vobec nemam rada. Prosto mi vadi, ked ma niekto kritizuje. A je jedno, ci je to kritika konstruktivna, opravnena, ci akakolvek, mne to skratka dobre nerobi. Naopak, "vzbudzuje to vo mne silnu negativnu emocionalnu odozvu" - som urazena, rozlutostnena, nastvana, potom este kadeco vselico, potom sa s tym teda vyrovnam... ale dobre mi to teda rozhodne nerobi. Tak som sa teda zamyslela: ked to nerobi dobre mne, preco si , doparoma, myslim, ze ini to maju radi? A zacala som si to vsimat. Prisla som k jednoznacnemu zaveru, ze doteraz som nestretla cloveka, ktory by kritiku mal rad, ktoremu by kritika dobre padla. (Nech uz sa tvari akokolvek statocne, povznesene, nedotknuto, pripadne reaguje agresivne - ked sa mu pozriem hlbsie do oci, vidim ze ho to zabolelo.)

A preto si myslim, ze svet nepotrebuje kritiku, ale pochopenie. Ak nieco chapem, viem, preco je to tak ako to je a nemusim kritizovat. Bud necham tak, ako je, alebo ukazem ine moznosti (ak teda o nich viem). A ked nechapem, neriesim. Nakoniec, ako by som mohla, ked nechapem?

No a zabava zacala: odvyknut si robit nieco, co som doteraz robila prakticky neustale a s tymi najlepsimi umyslami a miesto jednoducheho jednovetneho odsudenia - minuty ci hodiny, ba niekedy dni a tyzdne sa snazit pochopit a pripadne najst ine riesenia... priznam sa, ide mi to ztuha. A podchvilou sa pozabudnem. tak mi teda, prosim, drzte palce, aby som nemusela niekedy kritizovat samu seba, ze som sa s mojou kritikou nedokazala rozlucit...

elin dovolím si poslať ti taký virtuálny božtek

... a este niekde v debate sa spominala ironia. Tak tu mam rada. Velmi. Ale iba vtedy, ked som "medzi svojimi", ked viem, ze ak "nahram", spolubesednik "lopticku vrati" a ja mozem skusat, ako pohotova a vtipna viem byt. Je to prosto hra, ako tenis, taky slovny ping pong ... http://www.youtube.com/watch?v=w0IOGXvbU8k