Aj ja mám na jednu takú pekné spomienky 
,ale neviem či to bola tá osudová ked skončila tak ako skončila...Skôr si myslím že tá čo prišla po nej bola pre mna prelomová a osudná - a sme spolu dodnes 
...Je to zvláštne s mojím terajším mužom sme vyrastali odmalička v jednej dedine,chodili sme spolu do jednej triedy,hrávali sme sa spolu na jednej lúke a ked sa po skončení školy naše cesty rozišli,bol to asi osud alebo čo ja viem čo,aby sa po nejakej dobe zasa stretli.Nikdy som sa na neho nepozerala ako na"chlapa",bol to iba kamarát s ktorým som si vždy mala čo povedať /a nie je to iba fráza/,a potom nastal nejaký zlom 
a už sme vedeli že sme v tom až po uši ,mám na to nádherné spomienky a ked ma teraz niekedy "napáli" rýchlo lovím v pamäti ako som ho vlastne milovala a stále milujem aj s jeho chybami /aj ked je to niekedy tááák ťažke - ale o tom je život/...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...ked pani Miazgová vždy vravela : Prečo som si ja nezobrala Pišta Hufnágela....
Žienky milé,ako je to s vami?Máte aj vy spomienky na nenaplnenú lásku,na ktorú si sem tam spomeniete?Lásku,ktorá nemohla byť naplnená,kvôli nepriaznivým okolnostiam,ktorej stáli v ceste rôzne prekážky,no i tak ste na ňu nikdy nezabudli?na lásku,kde perfektne fungovala chémia,no nebolo možné prežiť ju naplno?Úprimne-ja jednu takú mám,aj keď mám krásny vzťah plný lásky,nedarí sa mi vymazať spomienky,lebo to bolo niečo výnimočné,nezabudnuteľné
.A sem tam sa pristihnem,že rozmýšľam,čo by bolo,keby...no rýchlo to zaženiem a venujem sa len a len svojmu priateľovi a deťuchom.Stáva sa mi to,ak ma priateľ naštve niečím
a tvári sa,že on je ten dokonalý