Neviem sa z toho dostať

Možno teraz prišiel čas, aby si sa vyplakala a vyprevadila ocka, tam kam sa vybral.
To že si bola statočná, malo svoj dôvod. Možno kvôli mame, súrodencom, deťom...rodine. A teraz prišiel čas aby si si posmútila a poplakala ty.
Tak to skús, vypusti slzy, povedz otcovi čo si mu chcela povedať a nestihla, určite ťa počuje. A potom ho nechaj ísť a tvojmu srdiečku sa uľaví.
Tiež som stratila otca. Bol mi nevlastný ale najlepší akého som si mohla priať
Zelám veľa síl

Ahoj samara76, nič také som nezažila ale je to strašne ľúto...
Dúfam že sa z toho skoro dostaneš,posielam aspoň

ahoj Samara76, taktiež som nič také nezažila a je mi to strašne ľúto...ale skúsť to prijať ako nemenný fakt, poďakovať sa mu v duchu za to všetko čo ste spolu zažili/ mysli na to krásne/ a v hlave si akosi zrovnať ,že ho už nikdy neuvidíš . Večné smútenie Ti nepomôže - ubližuješ, tým len samej sebe , ale zivot ide ďalej a ty ho musíš žiť/ viem že je ti za ním veľmi smutno, tak isto viem, že budeš na neho dennodenne myslieť/ ale tým že sa budeš stále trýzniť si to budeš len sama zhoršovať,..jednoducho sa mu poďakuj a príjmi to...budem ti držať palce, aby si sa začala skoro opäť usmievať a bola veselá...

Samarka, raz som videla taký film - vraj podľa skutočnwj udalosti. Manželom zomrel chlapček. Mali ešte staršiu dcérku, myslím že aj mladšiu a po tej tragédii sa mama rozhodla aj napriek svojmu veľmi vážnemu stavu mať ďalšie dieťatko, ktorým by tú stratu zmiernili. Ona ho chcela fanaticky. On bol realista/ba priam pesimista a príšerne sa o ňu bál. Nakoniec porodila ale mala na mále. On nevedel splatiť účet za nemocnicu, robotu mal mizernú, no neplakal, len makal a zháňal a staral sa o deti...

Keď ju pustili domov, boli Vianoce a on s dcérkou mával z balkóna myslím Santovi a lúčili sa s ním. Vtedy mu tá malá asi 9-ročná slečna povedala: "Ocko, povedz: Ahoj Santa! Maj sa dobre!" On zopakoval. Smiali sa a malá: "A teraz: Zbohom Mike! Maj sa dobre!" Najprv automaticky zakričal z balkóna:" Zbohom Mi..." a nedopovedal. Malá na neho pozrela a nástojčivo hovorí: "Dopovedz to oci!" Najprv nevedel, potom sa odhodlal ale ledva to dopovedal, tak strašne začal plakať, až ho tá malá musela objať a držať... Príšerne som revala. Keď som si predstavila , že by som bola na jeho mieste... Tá bolesť za synom... Neskutočne trpel, ale dovtedy nevyronil ani jednu slzu. Len furt hrabal vo fotkách a púšťal si video s ním...Nechel ho pustiť, nechcel sa ho "vzdať". Ale ty sa nevzdávaš... tak ako on...

Lekárka mi pri regrese v jednej okamihu vravela: Príď v istej situácii k tomu malému dievčatku čo tak trpí, objím ju a povedz jej to, čo povedať chceš, čo povedať musíš...

Skús urobiť to isté...

samara zivo ta viem pochopit..prezila som naahlu stratu otca pred dvomi rokmi..uplne necakane vo veku 51 rokov...taa bolest bola hroznaa ale koli mame a rodine som musela byt silnaa..a dolahlo to na mna po pohrebe..mne pomaahalo ked som chodila denne na hrob,paalila sviecky a rozpraavala mu...skuus sa poriadne vyplakat a skuus sniim hovorit..mozes mu povedat vsetko co chces..ci uz pri hrobe ale doma v modlitbaach a casom sa ti urcite ulavii...drziim palce nech je uz dobre..

moja ,ja som zazila v podstate to iste pred 5 rokmi ked mi podobnym sposobom umrela mamina,vsetko bolo ok kym som ju nepochovala nevybavila papiere okolo deictva, jej bytu,prace a tak a potom som zrazu nemala tolko prace a koniec, nespala som ,nejedla zila na kave a cigaretach,len dusa chodila do mna spavat a stale mi vravela co som este mohla urobit ,co jej povedat, co by bolo keby som ju skor vzala k lekarovi....a potom jedneho pekneho dna to kamoska nevydrzala vytiahla ma von zo zavreteho bytu a povedala mi vetu ktora sa mi vtedy zdala ako zle interpretovana replika z romantickeho romanu,,okamzite prestan, mas deti manzela oni ta potrebuju ona uz nie a toto by sa jej urcite nepacilo,to sa do kedy bues nicit,,
je to fakt skus sa vyplakat a mysliet trocha pozitivne,najdi si cinnost ktora ta bavi a snaz sa mysliet pozitivne ,viem ze to nie je lahke a preto ti posielam velllllla

ja som nič takéto nezažila ale keď bývam s 15roč. ktorá stratila v priebehu 5rokov aj otca (rakovina s ním si nejak nerozumela) aj mamku (rakovina ony dve boli najlepšie kamarátky) na začiatku to znášala dobre ale čím je dlhší čas bez nej tak to znáša horšie (už je 3roky ako žije s nami) jej smrť prišla náhle a nepovedali sme Lei nič, že je chorá, mysleli sme si, že je to pre ňu lepšie ale nebolo, často sa spolu rozprávame, plačeme len to nedus v sebe ... Lea mi hovorí,, že keď si poplačeme a vyrozprávame sa tak sa jej nachvíľku uľaví ... viem, že jej ju nikto nenahradí ...
dúfam, že sa s toho rýchlo dostaneš

samara76 mne zomrela mladšia sestra pred 4 rokmi zabila sa omrzel ju život vyskočila z okna doteraz sa neviem s toho spamätať bolí to aj to bude bolieť ale život ide dalej.Tvojmu ockovi je teraz lepšie a určite by nechcel aby si sa trápila.Máš okolo seba tých čo žijú a majú ťa radi.Uvidíš časom to bude lepšie.Ja už nemám ani otca ten my zomrel ked som mala 20 rokov teraz mám 41.Ano veľmi mi chýba rada by som bola keby bol so mnou radoval sa z vnúčat nikdy moje deti nepoznal ale to je osud muselo to tak byť určite sa teraz na nás z hora naši milovaný pozerajú a držia nad nami ochrannú ruku.Tak utri slzičky.On bude mať tiež s toho radosť ked ti bude lepšie.Posielam ti veľa pozitívnej energie.Veľa

a ja ku lydushynmu komentáru napíšem tiež niečo a dúfam, že ma nikto za to súdiť nebude a neupáli ma za to...

Samara tvoj ocko bol isto úžasný človek a zrejme prebral na svoje plecia aj bolesti iných ľudí na ktorích mu veľmi záležalo...Občas sa to deje práve takto a potom si kladieme tie otázky o tom, prečo takto umierajú ľudia ktorí boli fantastickí, krásni-duševne, nepili, nefajčili,neblížili ľuďom...Oni to však urobia z hlbokej lásky k tím ktorích milovali...

My sme si s naším synom prešli cestou poznania, ktorá je úžasná, krásna, avšak ťažko sprostredkovateľná iným ľuďom...tiež tam svoju úlohu zohrala rakovina, u nás to však dopadlo celkom inak.Ak sa budeš chcieť porozprávať viac napíš mi mail...Sú to hlboké a bolestivé veci,ale zároveň krásne keď pochopíme ich podstatu prečo sa dejú tak ako sa dejú...

moj ocko zomrel 18.9. a teraz tomu bude 17 rokov. Bol tym najlepsim chlapom akeho som vo svojom zivote mala pri sebe. Bol na mna pysny, rastol od pychy ked ma videl na stuzkovej v rade dievcat...a strasne mi chyba dodnes. Cas vylieci tu najvacsiu bolest ale zabudnut ti nedovoli... a nechaj si ho v srdci, predstav si ho usmiateho, spokojneho a stastneho a tu chvilku si drz v hlave a na tu s laskou spominaj. Ja som ocina v truhle nevidela a ani nechcem aby mi taka spomienka ostala v hlave.. pamatam si ho ako sa spolu na niecom smejeme a ako sme sa stiskali ked sa vratil z liecenia..to su moje spomienky a z tych zijem..drz sa

je mi velmi luto,ze sa trapis ...aj mne tatino umrel pred 2 rokmi,bol to velmi dobry clovek...ak ti to pomoze ,precitaj si na poeticu moju basen na NA otcovu pamiatku ..presne suhlasim s lydushou ,ako by hovorila za mna.nieco pre teba...
neplac uz za mnou drahe dieta
ja som uz tam ,kde anjel lieta
bolest uz necitim dobre je mi,
odpust ze nechal som samu ta na zemi.
v slnecnych lucoch poslem ti silu,
netrap sa,zabudni na tazku chvilu.
vanok ked ucitis, to ja ta hladim
vzdy ked sa zamyslis to ja ti radim.
som s tebou ked prsi v kvapockach dazda
za mna ta objima,kazducka ,kazda....
vecer ked pozries sa na nocnu oblohu,
vidis ma,to som ja, ta hviezda tam v rohu
stale ti na cestu zivotom zasvietim,
ked na mna pomyslis na pomoc priletim..
prosim ,uz zotri si slzicky z tvare,
aj ked som odisiel,som s tebou- stale...

dakujem baby lydush mozes bude mi potesenim....

I JA DAKUJEM BOLA NA PISANA PRE TEBA

Raz zomrieme všetci.Aspon v tomto je spravodlivosť,Ale ste ma rozplakali.Ja napíšem postreh z druhej strany.Som po operacii hlavy a ked som sa dozvedela svoju diagnozu,strašne som plakala,ale zvláštne je to,že neplakala som preto,že možem zomrieť,ale preto,že mi bolo strašne ľuto deti,že ma ešte potrebuju,že s nimi nebudem.S tým už musím žiť a vedieť to prijať,tešiť sa z každej spoločnej chvíľky.

Ahoj samara76,
stratila som v zivote uz viac osob na ktorych do konca zivota neeprestanem denne mysliet,bolest je v tvojom pripade urcite neskutocne silna.... ,poznam to,pridu este dlhe preplakane vecere ,sucitim s tebou a pamataj na jedno,ak trpel, je mu uz dobre,urcite tu zanechal vela dobreho po sebe a to posledne co by si prial tvoj ocko,by bolo vidiet jeho smutnu,uplakanu dcerku,opytal by sa ta,preco places?? Preto ze uz sa netrapi,alebo ze houz nikdy neobimes?Placeme kvoli sebe?Ked rozmyslas,prides na to ze jeho odchod bolo vykupenie pre neho.. pre nas zial,jeho postel ostala prazdna,vianoce budu uz prazdne....ty si silna uz len kvoli nemu a on to vie a vzdy aj vedel, a nechal tu po sebe teba,v tebe je kusok z ocina a ked nic viac, skus robit to co by ti poradil...skus sa mu podobat a pripominat si jeho pritomnost.Ty co odidu,vlastne nikdy neodidu,zostanu v nasich srdieckach a nikto ich nikdy nenahradi...skusme sa im podobat....vies tam kde je jeho dusa a citi ako trpis,nevie odpocivat..aj ked to cudne znie,vela mudrych ludi povedalo:nechaj odist dusu,aby v pokoji odpocivala,zasluzi si to...Verim ze tam kde je tvoj ocino,je mu dobre a strazi svoju dcerku,ktora je urcite taky skvely clovek,akym bol on Prajem vela sil

slnecnica naadhernaa baasen

moje mile,co mi je s vami tak dobre ,ved ja od tolkej chvaly ani nezaspim.dakujeeeeeem

Samara76, ja som prezila to co teraz prezivas Ty.Takmer do bodky, len dovod umrtia bol iny. Tiez mi bolo luto, ze som otcovi nedala najavo ako ho lubim, a je mi to luto aj teraz po 15 rokoch. Ale ak by som mala vyjadrit svoj nazor, tak by to bolo slovami Lydushy. Uplne presne vyjadrila to, co si myslim a citim.
A slnecnica naplnila svoje meno a naozaj zaslnieckovala, dakujem aj za seba slnecnica!

Samara, nesmut a ako Lydus pise, nedrz jeho dusu v krajine tienov svojim zialom...tes sa, ze si mohla stravit v blizkosti tohoto dobreho cloveka tolko rokov a ze uz netrpi... milovani a milujuci ludia ostavaju v nasej blizkosti ... odchadzaju, aby nam zoslali duse inych, ktore nas tiez budu milovat - napr. nase deti... ostavaju v nasej blizkosti a nie vsetci mame schopnosti vnimat ich, ale mame moznost s nimi hovorit

Ahoj. Nedalo mi nevyjadriť sa k Tvojmu žiaľu. Snáď sa nevyjadrím zle, ale musím Ti, milá Samara závidieť, že Ti bolo dopriate žiť s milovaným otcom takú dobu. Ja som svojho stratila pred 22 rokmi, bola som bláznivá 16-tka, ktorá mala divú pubertu a doma sa pravda o otcovej chorobe (leukémia) dosť zahmlievala. Jeho smrť ma prekvapila a strašne ranila. Celý doterajší život na neho myslím a mrzí ma, prečo mi nebolo dopriate s ním tancovať na venčeku, na stužkovej, na mojej svadbe, nepovedal mi svoj názor na môjho manžela, netešil sa z mojich detí, neusmernil ma v živote .... Ale rovnako ako on, milujem našu chalupu a tak sme s manželom vyplatili mojich súrodencov z podielu a chalupa je miesto, kde spomínam na "deda Haja", rozprávam svojim deťom, čo som tam zažila, čo tam dedo Hajo plánoval, dodnes si na neho v dedine ľudia spomínajú.
A keď mi je ťažko a všetci už spia, sadnem si večer na dvor pod lipu a spomínam a dodnes sa s ním rozprávam a je mi hrozne ľúto, že sme toho nestihli zažiť viac ....
Môžem Ti len poradiť, aby si sa spätne vytešila z každej chvíle s ním strávenej. A potom si utri slzy a ži pre všetko pekné, čo Ťa ešte stretne.

ahoj viem co citis prezivam to iste v marci 2009mi nahle zomrel ocko v den pohrebu mal 54,zrutila som sa padla som na same dno,hnevala som sa na cely svet na pohrebe som chcela umret snim pri truhle som ho prosila nech si ma vezme so sebou,nezaujimali ma deti ani partner...mesiac po pohrebe som bola u maminy bola som na dne nejedla som potom som sa vratila domov ale nedokazala som exzistovat odisla som od priatela plakala kazdy den za ockom vyhladala psychologa nepomohlo neskutocne mi chyba zjavuje sa mi cez net som si objdnala knihupozdravujem z neba to mi trochu pomohlo pochopit smrtviem ze raz sa s ockom este stretnem a viem aj to ze vzdy to bude boliet je tomu 10mesiacou ale boli to stale viac a viac od kedy zomrel moj zivot sa zmenil uz nezijem ako predtym ale prezivam ta bolest je silna..az teraz som si uvedomila co pre mna ocko znamenal a mrzi ma ze som snim netravila viac casu ze som mu nehovorila ako ho lubim.ocko nech si kdekolvek chcem aby si vedel ako ta milujem....nikdy nezabudnem na teba a raz sa stretneme a uz ostaneme spolu zbohom