Po rokoch

myslím si,že to robí asi ten internát..nemám VŠ ale z domu som išla na intrák ajo 14ročná a veru ked sme mali stretko po 30 rokoch bolo to presne tak..ako keby sme sa rozišli včera akurát pribudájú otázky a odpovede ohladom detí,rodiny...stáli sme na námestí a tipovali si z ktorého smeru príde tá či onen samozrejme nemali pravé meno ale ako sme sa prezývali vtedy ked mám bolo14-15.A táto téma mi prišla dnes ráno na rozum ked som počula z rádia spievať J.Hečkovú-..tá sa dobre vydala,táto zasa pripbrala z tohoto je profesor...kde je 4B,kde je dnes...-fajn,že si to  tu "načala"

Medzi moje silné záchytné body z minulosti patria stretnutia s mojou rodinou hlavne s mojimi dvomi sesternicami, s ktorými som vyrastala na dedine na Strednom Slovensku. Teraz žijeme už 35 rokov vzdialení od seba stovky kilometrov. Keď sa párkrát do roka stretneme "doma" na dedine, je to, akoby som sa vrátila do detstva...Celé hodiny, dni, môžeme spomínať a vyprávať a stále je o čom...a potom ešte preberáme najnovšie udalosti týkajúce sa detí a vnúčat ....sú to pre mňa chvíle relaxácie, oddychu, radosti, krásnych spomienok, chvíle blízkosti a lásky mojej rodiny... Toto sú moje záchytné body v mojom živote...

Ja mam dve kamosky z vysky,  je to 23 rokov co sme ju o takom case koncili a pravidelne sa stretavame na nase narodky, obcas pomimo, trikrat, styrikrat do roka. Teraz dosli tieto dve devy aj na stretko do Boce a ja som si pripadala znova ako na vyske, a tazko opisat ten pocit, ale v ich spolocnosti som sa citila ako doma.

No to je milá a zaujímavá téma:)
Ja mám zo strednej 3 fakt blízke kamarátky, vždy keď sa dá, tak sa stretneme. To sú tie, ktoré ku mne chodili vždy v polovici marca, dali sme si divadlo, nákupy a víno:) Teraz sme nejaké rozlietané, nestíhame. Ale stretneme sa. A z výšky mám pár spolužiakov a spolubojovníkov z intráku, s tými sme v kontakte, stretávame sa pomenej, ale vždy je to tak, ako píše Dasa, ako keby sme sa videli naposledy pred pár dňami. :) 

Ja mam najuzasnejsie spomienky tiez na vysku. Myslim si, ze to bolo aj tym, ze sme vsetci byvali na intraku 

A kto prezil roky na internate so skvelou partiou, ten vie o com hovorim- kopec bajecnych, neuveritelnych zazitkov, vztahov, pribehov, nezabudnutelne spomienky . Najkrajsie roky v mojom zivote. A doteraz , ak niekto zo spoluziakov prileti do Bratislavy a ma trochu casu , tak zavola a stretneme sa. Tieto stretnutia su ako pises, akokeby sme sa nevideli len par tyzdnov a nie skoro 30 rokov.

Inak mojimi " zachytnymi bodmi " pristavom ci ako to nazvat su moje dve kamaratky, pozname sa 27 rokov, to sme boli s detmi na materskej a odvtedy sa ne/pravidelne stretavame, vieme sa bavit o vsetkom, nasmiat sa, pomoct si navzajom, je to uzasne , ze sa navzajom mame a nase stretnutia su lepsie ako psychoterapia.