Pomoc, alebo využívanie

My si nezištne pomáhame najmä na jarmokoch.Sú to drobnosti ako štartovacie káble,odporúčania a pod.Nemám rada zneužívanie pomoci.Ten môj nevie povedať nie aj ked ho niekto už doslova okato využíva.Tiež som mala tendenciu neodmietať.Lenže mojej naj.kamarátke som už otvorene pomoc odmietla.Nebudem písať prečo,ale jednoducho si zvykla že ja sa postarám.Vzhladom k tomu že mám život asi ovela ťažší ako ona,jednoducho som povedala dosť.Nemôže to akosi prehltnúť že nechcem pomôcť.
Pomáham a poniektorí sa čudujú že prečo pomáham,ked sama potrebujem.Možno práve preto,že viem čo je núdza.Ale život ma už poučil odkial-pokial.Predchádzajúci majitel nás vedel poriadne zneužiť.Pomáhali sme mu v čom sa dalo za vlastné peniaze. Makali sme na jeho nehnutelnostiach,vozili ho kde potreboval na vlastné náklady....Ked som povedala dosť,museli sme si hladať bývanie.Tento krok však nelutujem.Je mi lahšie.

Ťažko povedať...pomáham rada /ako to moja dcérka v istej situácii zhodnotila: "Mamina, Ty chceš pomôcť každému" .../, ale...
Pokiaľ vidím, že dotyčný/á/ si nevie pomôcť a je v situácii, kedy by to fakt potreboval/a/ /a to je zvyčajne len moje subjektívne hodnotenie/, tak pomôžem v rámci svojich možností. Tu ale musím priznať, že veľa krát situáciu hodnotím aj podľa vzťahu v akom s daným človekom som, ako dobre ho /ju/ poznám, alebo v akom momentálnom rozpoložení som aj ja /niekedy sa to na mňa tiež sype zo všetkých strán a vtedy sa mi nepomáha ľahko druhým, keď takmer neviem ani sebe pomôcť/.
Na druhej strane som zažila aj situácie,kedy som pomohla raz, dva krát, a stále to vyžadovanie pomoci z mojej strany nekončilo...vždy sa vyskytla ešte trochu tu buď, trochu tamtoho sprav a pod. Poučila som sa na vlastnej frustrácii, samu ma dožralo, že sa nechávam vyšťaviť osobou, ktorá sa pomaly stávala nečinnou a spoliehala sa na pomoc a nielen moju.
Inak aj v minulej robote som si jednu podriadenú naučila spoliehať sa na moju pomoc. Keď som mala smenu ja, na úkor svojej prestávky som odmakala väčšinu povinností, len aby ona nemala toho veľa. Postupne to mňa vyčerpávalo a dotyčná mi prenechávala aj svoju "robotu", lebo vraj nestíha.
No koniec koncov, u mňa je to vždy individuálne, nehodnotím, či je to v niekoho kompetencii a čo stým mám ja spoločné...skôr ma zaujíma, prečo tú pomoc potrebuje /či je to neprajnosť osudu alebo lenivosť pohnúť sa trochu iným smerom, zmeniť niečo a pod./

pomáham kde sa dá, ale minule som zostala trošku zaskočená, pretože každý to už berie ako samozrejmosť v určitých veciach a teraz zisťujem že do určitej miery na to doplácam ja a moja rodina, /zaskočila ma jedna situácia, ktorá nastala ale nechcem ju tu rozpisovať/ tak som ,,pomoc,, trošku stopla, teraz rozlišujem kde je nutné pomôcť a kde už to hraničí s využívaním, a zrazu sa mi všetci ,,trošku,, otáčajú chrbtom a nechápu čo mi zrazu vadí keď doteraz to bolo OK a zrazu sa všetci dotyční urážajú a moje argumenty nechápu, ale čo už, zo začiatku som mala blbý pocit, ale potom mi dcéra povedala nech sa vžijem do ich situácie a čo by som robila keby to bolo opačne, a veru bolo by mi blbé robiť to čo robia oni a už sa blbo necítim, lebo ide o využívanie a to že sa urážajú je iba ich problém,