Ja psíka mám a nevymenila by som ho za nič na svete. Máme malý byt - dvojizbový a k tomu zodpovedajúcu veľkosť psíka - čivavu 
. Máme ho 9 rokov, sme nútení chodiť na čerstvý vzduch minimálne 3x denne za každého počasia, čo samozrejme v prípade veľkého lejaku by inak neprichádzalo do úvahy. Ráno žiadne vyspávanie, čiže viac - menej psík má pre našu rodinu pozitívny prínos. Odhovárali ma keď som bola tehotná, že dieťa bude mať alergie a bla bla bla...ja viem svoje. Môj trojročný syn nemá žiadne alergie, zo psíkom má dobrý vzťah a aj keď možno nemám v byte sterilnú čistotu ako si to mnohé maminy predstavujú že pri malom dieťati by to tak malo byť, som spokojná, všetko je tak ako má byť. Teraz čakáme druhé dieťa a psík ostane u nás naďalej. Veď je to člen rodiny. Keď všetci pospia a ja mám chvíľku kľudu pre seba, zoberiem do ruky vyšívanie, psík si ľahne vedľa mňa na gauč a vychutnávame si kľud po celom dni spoločne. Nedala by som ho za nič na svete. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
. Popravde hoci povodom bola z dediny, psa nikdy nemali nevedela si to dost dobre predstavit a myslim ze sa ich dost bala. Samozrejme sme si urobili po svojom a jedneho pekneho dna ked som prisla z prace, moja mama pricestovala k nam, neprisla ma ku dveram privitat, cakala som hromy blesky
, pridem do kuchyne a tam nasa starka sedi na stolicke a hladka nasho Andyho na lone a usmieva sa cela spokojna. Vtedy sa aj na mojej tvari rozhostil siroky usmev
, vedela som, ze je dobre. Bala sa aj dat mu nieco do papulky a ked sme ju to naucili, velmi sa cudovala ako jemne a presne si vie psik zobrat co chce a prst jej necha na pokoji.
. Vtedy sa mi tlaci k nohe a schovava sa za mna 
ale je to člen rodiny a aj ked pušťa chlupy milujeme ju 
Teraz som bola u kamošky a ešte sa ona vybrala so mnou ku mne. Asi starnem, lebo som sama zo seba prekvapená, že by som tiež chcela mať takého psíka, ako má ona. Aj som ju odhovárala, keď si ho šli kúpiť, že sú s tým starosti a že pes do bytu nepatrí - mimochodom, keby som mala dom, chcela by som určite vlčiaka, len v byte mi to pripadá ako týranie, mať tam psíka zavretého, hlavne keď viem, koľko som ja aj decká mimo domu. Ale ako sme tak šli od nej k nám, mala som ho na vodítku a pekne som sa s ním prebehla, čo mi super padlo. A keď sme prišli k nám, dala som mu do misky vodu. Trocha sa napil, potom na okraj tej misky položil labku, pozrel na mňa, prisahala by som, že sa aj usmial, spravil jeden taký pohyb - že bác a celý zvyšok vody mi rozlial v kuchyni a úplne nadšene sa v tej mláke váľal. Keď som to chcela vyutierať, naťahoval sa so mnou o handru a super som sa s ním zabavila. Moje rybičky to napríklad nezvykli robiť a korytnačka bola zasa taká pomalá... Fakt zisťujem, že keby sme neboli takí zaneprázdnení, asi si nejakého malého maznáčika zaobstarám. A niežeby mi chýbalo nejaké maznanie, môj 20-ročný syn ma hocikedy len tak objíme a povie mi, že som najlepšia maminka, a že ma ľúbi,(hlavne keď chce auto
)) ), a dcéra si každý večer ku mne ľahne na gauči a tiež ma objíma a tak. Len sa tie moje deti nechcú dať uviazať na vodítko a ísť so mnou behať...