ked vyhadzujem jedlo, ktore sme nestihli zjest, lebo sme boli par dni mimo domacnost, vzdy si spomeniem na udaj, ktory som kdesi citala: denne zomrie 40.000 deti na nasledky hladu a liecitelnych, banalnych chorob.
Svetove bohatstvo je nerovnomerne rozdelene, par ludi ma miliardy a miliardy ludi maju par dolarov na mesiac 
linda©
Linda, ale mne nešlo ani tak o porovnávanie, kto je na tom lepšie či horšie. Skôr o to otočenie pohľadu z jedného extrému na druhý extrém.
Všímam si to už dlho a pri mnohých ľuďoch a mnohých príležitostiach - lietanie z extrému do extrému.
A nejako sa zabúda na to, že existuje aj nejaký stred, ktorý je (zväčša) najviac "vyvážený" 
.
Anka myslim ze prave z toho pochadza moja spokojnost ktora mnohych ludi v mojom okoli tak irituje, nestojim o :vonkajsie ozdoby" a naozaj si vazim a tesim sa z toho co mam.
Dlho ani moja mam nechapala preco som taka spokojna a iritovalo ju to, ved treba mat vlastny dom, auto a neviem co vsetko este. Nic z toho som nemala a predsa som bola spokojna a stastna. Ked ma opustil muz a ostala som v 19-tich sama s dvoma detmi a bola napriek tomu spokojna, privadzalo ju to do sialenstva. No mna to drzi dodnes, som spokojna s tym co mam, nezvyknem sa hnat za majetkom a som stastna.
dufam ze toto sa u mna nezmeni a ostane to aj nadalej vo mne.
Dakujem ti za krasny blog..pretoze si popisala presne to co ja citim.
Presne, Mikve - pocit šťastia a spokojnosti vychádza zvnútra von.
Nie naopak 
.
Georgína, pekný príspevok. O tomto sa s manželom často rozprávame, môžme byť vďační za všetko, čo máme. A to isté hovoríme aj našej dcérke.Ona si to už aj, ako malé dieťa začína uvedomovať a sama ma prekvapí nejakými dospeláckymi názormi.Vidí rozdiely v škole medzi deťmi a potom mi o tom rozpráva.Snažíme sa jej s manželom vysvetliť, že nie každý má rovnaké podmienky na spokojný život. Myslím, že tomu rozumie.
Kuriatko, neviem - podľa mňa má každý podmienky na spokojný život. A je pritom vcelku šum a fuk, či býva v luxusnej vile na kopci nad mestom, alebo v chatrči z blata.
Jasné, každý má iné priority. Niekto je šťastný práve v tej chatrči a nič nepotrebuje a niekto, kto býva vo vile je nešťastný z rôznych dôvodov.
Presne tak .
Geo, svätá pravda. Čím väčší majetok, tým väčší strach oň. A čo sa toho jedla týka: keď decká nechcú niečo jesť manžel hovorí - " len do Afriky s vami!!!" Čo by tam ľudia dali za suchý krajček chlebíka!!!
Strach o majetok môže mať aj žobrák, čo sa večer trasie o tých pár mincí, čo cez deň dostal od súcitných ľudí.
Toto mi hovorievala moja babička. Neznášala som to... prečo by som sa mala cítiť zodpovedná za to, že v Afrike deti hladujú a mne jedlo nechutí? Nevidím súvislosť.
Haaaaaa Ja som toto riesila dllllhu dobu. Ano, mas pravdu anka, aj statistika.
No ja som sa naucila uzivat si co mam a dopriat si vsetko co chcem. Obycajne to ku mne pride samo presne ako som si vysnivala.
Uzivam si tie vonkajsie ozdoby ako sa len da. Vytesujem sa z nich rovnako ako z duchovnych veci a rozmahajucej sa intuicie, ktorej sa mi dostava. Naucila som sa sklbit dva svety a pre mna je to skvely pocit. Nemusim sa hnat za domom, autami a inymi statkami silou mocou, zubami nechtami....ja si pockam, pride to samo a ked nepride- neobesim sa.
Raz mi jedna nanicmama napisala:
"Budem zit v Ciernej Hore, najprv tam pojdem na dovolenku vlastnym autom, ktore este nemame."
Moje pochybovacne JA sa hned spytalo ci vie jazyk a co tam bude robit a ci uz ma nasetrene na auto...
No staci snivat a predstavit si to tak, ako si to predstavila ona...
Poproste a bude vam dopriate
Auto uz ma.
Takze teraz je na rade dovolenka a potom zivot v Ciernej Hore.
Takze veci ako katastrofy, hlad, kobylky, zemetrasenia- smutne, ale neriesim. Nikomu tym nepomozem, ked budem z tohoto v depresii.
Zijem iba dnesny den...vcera nebolo a zajtra nemusi byt
Lyduška, veď ja netvrdím, že na domoch a autách a dovolenkách je niečo zlé. Nie je.
Znova je to o extrémoch. Mnohí ľudia, ktorí sa rozhodnú ísť (nazvime to) duchovnou cestou, si myslia, že majetok je pri tom prekážkou. A že len chudoba privedie k osvieteniu.
Ja si to nemyslím. Myslím si, že jedno z najväčších životných umení je byť šťastný, spokojný a pokojný práve tam a v tej situácii, kde človek práve je. A tešiť sa z toho, čo má - nech už je to čokoľvek.
Ak sa budeme stále len s kýmsi porovnávať, tak sa buď ponižujeme (som úbohejší ako henten a henten a ešte tamten), alebo vyvyšujeme (ale heč! mám sa o toľko lepšie ako tamten a ešte henten a ešte...).
Na čo to je dobré?
Každý človek je taký, aký je a žije taký život, aký chce (či už vedome, alebo nevedome).
Ak toto prijme ako fakt, mnoho vecí zrazu uvidí z iného uhla a v inom svetle .
To porovnavanie poznam. Do kolien ma vie dostat ked mi niekto povie: ty sa maaaas...tebe je hej....
Vtedy sa obycajne pytam: a ty sa preco nemas?
Mam v blizkej rodine takeho extremistu, oblieka sa zasadne podla kamosky, ktoru prave ma, zhana veci ako ma ona, chce to co ma ona...a ked pride dalsia kamoska, historia sa opakuje 
Mysli si, ze len znackove veci jej daju pocit stastia Daju, na chvilu.
Svoj stred nehlada, sice ma vsetkeho trikrat tolko ako ja, stale by chcela viac a viac a viac a to je dost zle, pretoze nie je ani stastna ani spokojna...
No, keď mne niekto povie: "Ty sa máš, lebo...", tak sa zvyčajne spýtam: "A ty si myslíš, že mi to z neba padlo?"
hej veru, akurát sa nájdu aj ľudia, ktorí sú skalopevne presvedčení, že spadlo
Áno, sú aj takí...
Ale to je ich problém .
Zrovna teraz som počula v TV,že obľúbeným výrokom jednej mediálne známej ženy je:Osud si treba vybrať,nie prijať. Myslím,že tu sedí,ako uliaty ten výrok....
Alebo aj výrok od Reinholda Niebuhra tu sedí:
Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.
a to je ešte krajšie 
To je krásny výrok
Lydusha, , hlavne tá posledná veta.
Gerorgína,ty to vieš takto pekne napísať. Ja z ďaleka, nemám takúto slovnú zásobu a to, čo si myslím, nedokážem takto napísať.Si šikulka.
A vieš, ako ja čumím, čo všetko dokáže dostať do písmenok (napr.) Broňa a Mamamata?
Myslím si, že úplne každý vie niečo lepšie ako druhí, a niečo zase horšie. A čo? A nič .
Každý sme originál - a je to tak úplne v poriadku
dobrovolne priznavam, ze radost z materialnych statkov mi nie je uplne cudzia .
Myslim si vsak, ze to nezeniem do ziadnych extremov. Tesim sa z toho, ze mame kvalitnu stravu, ze mame pekny dom a auto. Ze mozeme chodit na lyzovacky, k moru, ze si mozeme kupit pekne oblecenie.
Vsetko vsak ma svoju hranicu. Mozeme pokojne spavat, mame ciste svedomie, ze to, co mame, je zasluzene (teda zasluhou prace mojho muza ).
A snazim sa v ramci svojich moznosti to zivotu vratit.
Deti vediem k pokore a ucte k zivotu, vedia, ze to, co maju, nie je samozrejmostou.
Ako pises, Geo, ziaden extrem nie je dobry.
Eva
No, povedala by som, že drvivá väčšina extrémov nie je dobrá .
Dumala som nad tým minule, keď som našla výrok od Alberta Einsteina (dala som ho aj na NM): Každý má dve možnosti. Sme buď naplnení láskou… alebo strachom.
A v diskusii pod výrokom som potom napísala, že žijeme v duálnom svete, kde má všetko protipól - teda sú vždy nejaké dva extrémy (biela-čierna, hore-dole, mokrý-suchý, horúci-zmrznutý... atď.) A medzi tými dvoma extrémami je vždy nejaká "stupnica", na ktorej sa dá ľubovoľne posúvať oboma smermi.
V drvivej väčšine prípadov je fajn držať sa niekde okolo stredu. V tomto konkrétnom prípade však čím je človek bližšie k absolútnej láske, tým lepšie pre neho aj pre jeho okolie .
Eva
Geo tá posledná veta sa mi veľmi páči
mňa k téme napadla asi len jedna veta: byť pokorný, keď je človek materiálne chudobný nie je až taká veda ako ostať pokorný voči životu, voči tomu čo človek má, čo dosiahol aj v stave materiálneho bohatstva...to už je podľa mňa umenie...
v manželstve so svojim ex som sa naučila mať zdravý vzťah k peniazom, neuctievať ich ako božstvo, no nestavať ich ani do roviny, že keď ich človek má je to niečo zlé,zhubné, nečisté...je to proste forma energie na ktorej funguje dnešný svet a ak ich niekto podvedome odmieta, odmieta vlastne energiu ktorá mu pomáha žiť kvalitnejší, spokojnejší život...
Naháňanie sa za majetkom, lebo nejaká "vonkajšia príčina" (napr. sused má väčšie auto) vnímam ako jeden extrém. Odmietanie majetku, lebo nejaká "vonkajšia príčina" (napr. robil to tak Gándhí) vnímam ako druhý extrém.
Svoj "stred" má asi každý inde. A ak sa dotyčnému darí pohybovať sa niekde okolo neho, tak je šťastný, spokojný a pokojný.
Ale ak sa dotyčný snaží stále po niekom "opičiť" (lebo nejaká "vonkajšia príčina"), ide podľa "stredu" niekoho iného. A povedala by som, že tudy cesta nevede.
pekný článok, Geo! Naozaj je to všetko o prioritách a tom, čo si nazvala životným umením byť šťastný a spokojný s tým, čo mám práve teraz. Každý má zrejme chvíle, kedy pochybuje a cíti nespokojnosť s tým či oným, ale sú zasa mnohé chvíle, ktoré ho presvedčia, že to čo má, je vlastne dar a jeho hodnota je nemerateľná .
Pochybnosti sú podľa mňa prirodzené.
Ale mnohým zrejme nevyhovujú - chcú nájsť nejakú "istotu". Tá však v tomto svete neexistuje doslova v ničom. Všetko je neustále v pohybe, všetko sa mení.
Ak sa niekto snaží "nacpať" svet a ostatných okolo seba do svojich "chlievikov" ("Musí to byť takto a takto, aby to bolo v poriadku), čím sa snaží vybudovať si nejaké "opevnenie" pred neistotou - zákonite zlyhá. Svet (a ani iní ľudia) nebudú tancovať tak, ako dotyčný píska. (A keď aj náhodou áno, tak len dočasne a potom dotyčný aj so svojimi "chlievikmi" tak či tak padne na hubu.) Čím silnejší tlak, tým silnejší odpor.
Ak niekto vníma všetko okolo seba ako dar, ktorý dostal ("Všetko je v poriadku tak, ako to je") a pokojne pracuje "na svojom diele" (nech už je tým dielom čokoľvek a nech sa pritom potýka s akýmikoľvek pochybnosťami), a bez toho, aby akokoľvek posudzoval a odsudzoval druhých - zákonite nájde krásy života. Svet a ľudia okolo dotyčného prirodzene plynú a menia sa podľa ich potrieb.
Zdá sa mi veľmi zvláštne, že v našej spoločnosti, ktorá v porovnaní so zvyškom sveta žije vlastne v blahobyte, si toľko ľudí myslí, že má nedostatok (čohokoľvek).
Pocit šťastia teda asi naozaj nebude "zakotvený" v majetkoch a mamone. A zase trochu štatistiky - tu: http://adam.cas.sk/clanky/3605/kostarika-je-najzelensia-a-najstastnejsia... som si prečítala:
Britská ekonomická spoločnosť New Economics Foundation vyhodnotila súčasný „index šťastnej planéty“ (HPI) alebo skutočný index životnej úrovne pre väčšinu krajín sveta.
Tento index vraj reálne odráža životnú úroveň, pohodu, šťastie a ekonomickú prosperitu ľudí. Z merania, ktoré sa skladalo z niekoľkých parametrov, spomedzi 143 krajín sveta vyšla ako absolútna jednotka Kostarika nasledovaná Dominikánskou republikou a Jamajkou.
Happy Planet Index pre rok 2009 z veľkej väčšiny obsadili krajiny latinskej Ameriky. A zaujímavá je na prvý pohľad siedma priečka, kde sa objavuje Kuba. Index totiž nezohľadňuje len ľudské práva podľa európskej normy, ale kladie silný dôraz na psychologické šťastie a pohodu ľudí, ktorí v krajine žijú.
Keď mi niekto strieľa kvôstky z čerešní na ten môj múr postavaný z materiálu o akom si písala (proste o tom, že vždy sa nájde dôvod k nespokojnosti ale šťastie tu je, len ho treba zbadať), tak vtedy si pripomeniem všetky tie dobré veci, ktoré som zažila, že boli v okamihoch a detailoch, nie vo veľkých veciach.
A vtedy je načase si pustiť Riša Mullera, prečítať Stanka Štepku, Milku Zimkovú či Zuzku Zgurišku.
A ďakujem za kompliment.
Rišo Müller, Stano Štepka, Milka Zimková, Zuzka Zguriška a ešte veeeľa múdrych ľudí spoločne točia o tom istom - šťastie je v nás.
Tak asi vedia, o čom hovoria...
A k tomu komplimentu - Komu česť, tomu česť
Pekný článok.
pripomina mi to Sida - lenochoda z Doby ladovej. Nech mal, ci nemal, stale bol spokojny a stastny s tym, co prave mal.
a cul neviem - je to dobre, ci nie ?
No, ako pre koho
Magic, no áno, niekoho nerozhádže doslova nič. A niekto skáče z extrému do extrému. No, veď aj tak sa dá, aj tak sa dá.
A pokiaľ to (z akýchkoľvek dôvodov) vyhovuje aj tomu "leňochodovi", aj tomu "skočkovi", nie je čo riešiť .
Myslím, že je to práve o tom - ísť podľa svojej hlavy, v svojom "strede".
Minule som bola u kaderníčky. Prišla som trochu skôr, ako sme boli dohodnuté, a tak zákazníčka predo mňou ešte nebola hotová. Sadla som si teda do kresielka, že počkám, a zrak mi padol na jeden z tých lesklých lifestylových časopisov na stolíku. Na obálke svietilo veľkými písmenami: "Túto sezónu potrebujete cyklámenovú!"
Kukala som na to ako puk a čudovala sa: "Fakt? A to už prečo?" Tak som zobrala časopis a čítala, že cyklámenová je jednoducho hit sezóny a nutne potrebujem sukňu a svetrík a kabelku a rúž a lak na nechty v tejto farbe. A krásne modelky na obrázkoch mi rovno ukazovali, ako presne mám v tom všetkom vyzerať a popisky pri nich ma navigovali, za akú kôpku euráčov si to všetko mám kúpiť v tom správnom obchode.
Tak som časopis zase pekne odložila a povedala si: "Smola! Cyklámenová sa mi nepáči, radšej nosím nohavice ako sukne, svetríkov mám dosť, ani novú kabelku nepotrebujem a rúž a lak ma nebavia."
A bolo vybavené.
Pár dní na to som si prečítala na nete článok, propagujúci pitie čerstvých zeleninových a ovocných štiav. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad a otestovala som. Zapáčilo sa mi, a dokonca som "nakazila" aj rodinu.
Ak by aj celá ženská populácia behala v cyklámenových sukniach a nikto na celom svete by nepil šťavy - nech! Môj "stred" je bez cyklámenovej a so šťavami. Bodka.
Samozrejme, ak niekoho baví cyklámenový lak na nechty, alebo kolieskové korčule, alebo paragliding, nie je povinný sa ohliadať na to, že mne to nič nevraví.
Nech si len pekne každý robí podľa svojej hlavy a podľa svojho "stredu" 
.
Ja stale hovorim: "budme vdacni za to co mame, mnohi ludia su na tom horsie." A vobec nechapem, preco sa niektori ludia stale pozeraju na to, co maju druhi a zavidia im, namiesto toho, aby si vazili to, co maju oni. A potom vela krat pocujem, ze su aj taki, co sa maju lepsie a ze zijem vo svojom idealnom svete 
. No napriek tomu som rada za vsetko, co mam- za moje krasne zdrave deticky, za manzela, co mi velmi pomaha, za rodicov co su vzdy nablizku, za sestru a jej drobca... 
Tangy, myslím si, že tí ľudia, ktorí sa stále ohliadajú na to, čo má ten druhý a oni nie, sa ženú o dušu spasenú do jedného extrému. Naháňajú samých seba, aby si kúpili ešte to a ešte tamto... a potom to bude konečne OK.
Ale nebude.
Nuž, kto chce kam...
A okrem toho (ako tu raz krásne napísala Elin): Každý má právo pozbierať si plody svojej blbosti .
suhlasim, tiez neodmietam materialno, ale ani nevyzdvihujem na prvu priecku, zlaty stred, stretavala som sa so zavistou este v UK, len preto, lebo si dotycne mysleli, ze mam viac ako ony, no co dodat, ja som sa tesila spolu s nimi z ich uspechov, z ich radosti a oni potichucku zavideli, ale bol to ich problem, dozvedela som sa to az o par rokov neskor, brala som to s usmevom, lebo nikdy som sa nepovysovala nad nikoho, nie je to moj styl, mam co mam, zarobila som si poctivou "drinou" a co nemam, no raz bude a ked nebude, tak sa nic nestane
ale stretla som as aj tu s mentalitou, ja mam pekne auto, mam velky dom, robim v banke, ja som niekto! no, mne takato mentalita nesedeni, nedokazem niekoho posudzovat podla toho, v akom aute jazdi, alebo kde pracuje, ako sa oblieka...hold, to som ja, co robia ostatni je ich problem
takze aj deti ucim tomu, aby si vazili, co maju, a aby pracovali na tom (alebo sa nejakym sposobom, primeranym ich veku, pricinili o to), co chcu mat, cas ukaze, ci to bola "dobra investicia" takto ich vychovavat
bigmama 
Evka
Ja som mamonár...ale taký, ani neviem, ako to nazvať. Viem, odkiaľ to pramení.Sme veľká rodina a v detstve som veľa vecí len dedila. Naozaj, málo čo bolo kupované len pre mňa. A ostalo to vo mne doteraz. Nekupujem si veci preto, že ma obohacujú na duši, ale pre ten pocit, že je niečo len moje a nemám to "z druhej" ruky. Potom to mám v skrini a nenosím to. Len sa vytešujem, že toto je len moje a mám to nové. A raz za "sto rokov" to preriedim, venujem niekomu, kto o to má záujem a zase dookola. Nezakladám si na tom svoje postavenie v spoločnosti.
Fany, ak to tebe takto z nejakého dôvodu vyhovuje, tak je to teraz (v tejto konkrétnej veci) tvoj "stred" - a basta.
A možno si niekedy v budúcnosti ten "stred" posunieš tým či oným smerom - a zase to bude len tvoja vec .
Fany tiež som v detstve veľa vecí dedila, ale bolo to super, pretože som dedila po sesternici rôzne módne vychytávky- jej mama bola krajčírka a neustále jej niečo šila...a potom som dedila kopec vecí pre svoje deti hlavne od švagrinej...
no keď som sa zamestnala a švagor chcel mojim chlapcom podarovať bicykel ja som to odmietla so slovami, že bicykel im kúpim sama- chcela som to tak, konečne som bola vo fáze kedy som ja mohla niečo deťom kúpiť zo svojho platu a predstav si nikto to nepochopil...svokrovci do mňa hučali, že som blbá keď to nechcem prijať, manžel sa na mňa odul, že som to odmietla...no ja som cítila takú úžasnú spokojnosť...niekedy je fajn prijímať- prečo nie? No inokedy je zas fajn môcť si niečo len tak kúpiť...
Georgina napísala si to pekne ,aj ja len súhlasím.Teoreticky nemáme nič,ale máme jeden druhého sme zdravý a to je to najdôležitejšie.Deti to chápu ťachšie,ale pomaly im to dochádza ,o čom je šťastie a skadiaľ pochádza.
Valle, deti veľmi ľahko preberajú "modely", ktoré vidia doma. A potom ich v kolektíve porovnávajú. Ak je tam prevaha takých "materiálnych" "modelov", majú to malí "nemateriálni" ťažké. Ale stále som presvedčená, že deťom sa dá všetko vysvetliť, ak má na to rodič dostatok trpezlivosti a láskavého pochopenia.
A okrem toho - sú deti, ktorým takéto veci vôbec netreba vysvetľovať, vnímajú to nejako "samé od seba". A také deti na svete pribúdajú.
Ako dobre .
pri čítaní prvej vety ma napadla pieseň od Lenky Filipovej, kde spieva "až budem to mít, tak budem si žít, já dobře vím, že štěstí se neprodává..."
Ono je to zrejme o tom vnútornom pokoji v duši a vyrovnaní sa...poznám ľudí, ktorí žijú striedmo a stále sa sťažujú, že im niečo chýba, ale poznám aj takých, čo majú ešte menej a spokojne si nažívajú. A opačne.
Podľa mňa si človek naháňaním sa za statkami rieši nejaký vnútorný rozpor. Ale je to môj názor, s ktorým nik nemusí súhlasiť.
A keď hovoríme o hudbe. Rišo Muller: Štestí!
Mne sa pri tejto téme vynorí pieseň Hany Zagorovej :
http://www.youtube.com/watch?v=pROeY0JkydA
Ja len tak na okraj k tomu honobeniu statkov podľa suseda (čo má on, musím mať aj ja) - to bol taký vtip, ako sa vedľa takého snobského lekára nasťahovala rómska rodina, robili čo mohli, aby pána doktora vo všetkom dobehli, keď sa im to podarilo, tak mierne "namíchnutému" doktorkovi to nedalo, aby suseda nepodpichol: "No čo, už ste spokojný, keď ste teraz na tom rovnako ako ja?" On mu na toy: "No, ale ja som na tom podstatne lepšie!" "Ako to myslíte?" pýta sa zadivene doktor. "No, pozrite, ja mám za suseda renomovaného bieleho lekára, ale vy máte za suseda Cigáňa!"
adus bodujeeeš
Ja som zas uvažovala, kde má korene ten "náš" večný pocit nedostatku, strachu a iné ?
Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Ide o rozhovor s Pterom Chappelom, ktorý rozpráva o bunkovej pamäti (len si teraz neviem spomenúť, ktorý konkrétne to je) Rozhovory sú na tomto linku :
http://www.cestyksobe.cz/hoste-ve-studiu.html
Ale fakt je, že vedomou prácou na sebe samom - sa dá aj táto vec ovplyvniť (vymeniť chybný program, za lepšiu verziu - ako pri PC).
Len - mám pocit, že tento stav nie je vždy a za každých okolností trvalý. A mal by sa precvičovať, až sa z neho stane dobrozvyk . A i tak nie je výsledok zaručený, pokiaľ človek neaktualizuje. Zrovna o tom celkom zaujímavo čítam v knihe od Mariany Caplan - Slepé uličky osvícení.
Ako však píšeš Geo v niektorom z príspevkov, už sú na Zemi aj deti, ktoré prišli na svet s úplne inými "základnými programami", než máme my. Kto vie, ako je to s ich bunkovou pamäťou
ešte jeden zaujímavý link : http://www.cestyksobe.cz/prednasky-reportaze/prednasky-reportaze/539.ht…
oplatí sa pozrieť :
http://www.youtube.com/watch?v=VytPjpsZhTs
http://www.youtube.com/watch?v=DrmstYvIUu0&feature=related
Jarka, pekne si to zhrnula
Dievčence ďakujem. Krásna diskusia. Teší sa srdiečko. Ako len všetko závisí od popisu. Na svete je bohato, pesto a tých a vecíííí. Dostalo sa iným, dostáva sa aj mne. Nebudem Brigita Bardott, nie som Eistein, ale žijem so svojimi a som, aká som. A páči sa mi to presne tak, ako to je. Ak sa porovnávam s niekým, čo sa týka statkov, vedomostí, šikovnosti a čo ja viem ešte čoho, ten , s kým sa porovnávam môže vyjsť z porovnania lepšie - ale iba v jednej dvoch stránkach! Veď aj ja mám svoje plus. A som po ruke, keď ma moji a moje potrebujú a oni zase pre mňa. Mám svoj stred tam, kde sa mi práve páči - lebo som sa tak rozhodla. A viem si to aj obhájiť a povedať, keď sa mi niečo nepáči - v súvislosti so mnou. A ostatní, nech si tiež žijú to svoje - sebou vybraté a krásne. Prajem to každému.
Studienka, ako by si mi z duše hovorila.
V našej západnej spoločnosti mnohí ľudia veria tomu, že až budú mať dokonalého partnera, úžasné deti, krásny nový dom s najnovším zariadením, ideálne zamestnanie, drahé auto, na účte kopu peňazí a budú chodiť na luxusné dovolenky... až potom budú šťastní.
Reklama, bulvár a všeobecné povedomie nás dokola presviedčajú o tom, že len „vonkajšie ozdoby“ majú tú moc, aby nám priniesli pocit šťastia, pokoja a naplnenia.
Rozdiel medzi tým, čo vnímame ako cieľ nášho snaženia a tým, čo reálne máme, býva však až príliš často iba zdrojom frustrácií, depresií, pocitov zlyhania a úbohosti.
Pravdou však je, že „vonkajšie ozdoby“ ešte nikomu dlhodobý, či dokonca trvalý pocit šťastia nepriniesli. Vždy je totiž viac toho, čo nemáme, ako toho, čo máme. A tak keď získame nejakú novú „vonkajšiu ozdobu“, po krátkej eufórii prichádza znova pocit nenaplnenia. Vždy totiž bude niekto, kto má väčší a krajší dom, drahšie auto, na účte viac peňazí a chodí na dlhšie a luxusnejšie dovolenky...
Čo keby sme to skúsili otočiť? Čo keby sme sa pozerali nie na to, čo nám chýba, ale na to, čo máme?
A môžeme si pritom pomôcť štatistikou.
Ak máte v chladničke jedlo, v skrini oblečenie, máte vlastnú posteľ a strechu nad hlavou, ste bohatší ako 75 % svetovej populácie.
43 % svetovej populácie nemá ako dodržiavať ani základnú hygienu
18 % svetovej populácie nemá prístup ku zdroju pitnej vody
13 % svetovej populácie žije o hlade, alebo sú ťažko podvyživení
14 % svetovej populácie sú analfabeti
12 % svetovej populácie vlastní počítač
1 % svetovej populácie má pripojenie na internet.
Vážte si, čo máte.
Štatistické údaje som prevzala z tohto krátkeho videa (trvá 3 minúty a 21 sekúnd): http://www.videacesky.cz/ostatni-zabavna-videa/miniaturni-svet