zmena povolanie, Ja žena, Diskusie

Jessica, praca zdravotnej sestry je urcite velmi narocna. Porozmyslaj, vzdy si mala taketo pocity, ze pracu s ludmi nezvladas? Alebo je to nove v Tvojom zivote ? Nie su za tym ine osobne problemy - zdravotne alebo vztahove?

Nie som zdravotna sestra, len pacient, nastastie zriedkavo. Stojim na opacnej strane barikady a niekdy mam zase ja pocit, ze lekar, ci sestra sa nesprava, ako by mala. Ty sa stretavas, aspon vacsinou, s ludmi, ktori maju zdravotny problem, citia bolest, strach, niekedy beznadej, takze vyzaduju viac empatie a trpezlovosti ako inde.

Zmenit povolanie sa da vzdy. Ja som chemicka inzinierka a dnes mam skolku, len si to dobre premysli, ci to nie je prechodny stav. Ak si vystudovala vysoku skolu v takomto krasnom obore, skoda to len tak hodit za hlavu.

Tak, ci tak Ti drzim palce. Inac je tu na NM psychologicka poradna, mozno odbornik lepsie poradi.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Možno si natrafila na ambulanciu kde je to náročnejšie.Ja kým som pracovala som robila 20 rokov po bufetoch,reštauráciách,krčmách.Práca s ludmi potrebuje naozaj pevné nervy.Doma mám dve budúce zdravotné sestry.Jedna sa nedostala na výšku a chodí z konkurzu na konkurz.Sestra a švagriná robia zdravotné sestry už takmer 30 rokov.Domov chodia síce unavené,ale podla ich slov by nemenili.Musíš popracovať na tom,ako si nedať hned od rána strpčiť život a pokaziť náladu.Ver mi že sa to dá.Viem podla seba že ked som sa ovládla a den začala s úsmevom,po čase sa to prenášalo aj na tých nervóznych ludí.Chodín s dcérkou po rôznych vyšetreniach a stretávam sa so sestričkami čo sú nevrlé den čo den,aj so sestričkami čo sa usmievajú a usmernujú ludí aj ked nevedia čo skôr.Tiež si myslím že rozhovor so psychológom môže pomôcť.Aspon zistíš či je naozaj nutné zmeniť povolanie.Možno by stačilo zmeniť len ordináciu.Držím palce nech nájdeš vo svojom povolaní radosť.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ahoj. Z jednej strany mam, bohuzial, v poslednom case dost skusenosti ako pacient a poviem narovinu, ze s co i len normlanym pristupom -- z pohladu mna " tam vonku" - som sa stretla minimalne, a to vratane sukromnych zariadeni. Prave zajtra ma caka dalsia tortura, ked si predsatvim, ze od 7mej mam niekde stepovat a netusim, kedy sa dostanem na rad, tak ver, ze vidiet personal dnu co i len vetu prehodit ma po hodine a pol vie tiez vnutorne vytocit do nepricetnosti . Tym nechcem utocit na Teba osobne, to vobec, len nacrtnut pohlad z druhej strany, ze clovek tam nemusi sediet ani cele doobedie, uz a priori tam pridem nastvana, a to ma este ani nemusi nic ani boliet. Nieto, ked je i zle

Ale k veci - robim priamo s ludmi v cestovnom ruchu/sluzbach uz dost davno. Stav, ze nech sa pracu vsetci z cesty, lebo dnes vecer uz niekoho nakopnem je... bezny, aj ked nie kazdodenny. O to vacsi pozor si davam na mentalnu hygienu. Pritom ja sa k akemukolvek cloveku MUSIM spravat ako ku klientovi, ci uz vresti, nedava mi, alebo si ma jednoducho "zaplatil". Slusnost sa u nas velmi nenosi, a to uz dost davno, posledne roky je to ale o cosi horise.
NIe kazdy ma povahu na pracu z ludmi, tu je asi najdolezitejsia spravna asertivita a jednoducho nebrat energie ostatnych na seba, lebo clovek velmi rychle vyhori. Preto je asi na mieste prehodnotit, co sa tu uz pytali: ci ten stav nastal zrazu, alebo je tam od zaciatku, alebo ma pripadne inu pricinu. Asertivite sa z velkej casti naucit da. Ked som prvy krat mala stahovat asi 50 ludi do ineho hotela niekde " v prerii" a ti na mna hromadne utocili, aj fyzicky, mala som slzy nakraji a paniku v ociach. Dnes si na mna vyskoci malokto, nie som vulgarna ani hruba, ale proste v skupine som alfasamec ja a o tom sa nediskutuje - cudujme sa, ale funguje to. Je dolezite, ze tiez svoje povolanie v podstate milujem. A zo zlych skusenosti urobim zaujimave historky k vinu vecer pre rodinu.
Psycholog nie je zly napad, je to nezainteresovany clovek so skusenostami, ktory moze pomoct bud odhalit priciny, alebo aj poradit,ako k tomu pristupovat dalej. Drzim palce, je to narocne a pekne povolanie a pre nieco si si ho na zaciatku vybrala Zrazky s blbcami su v skoro kazdom povolani, kde sa co i len minimlane stretnes s ludmi - hoc aj s kolegami.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Jessica, myslím, že si trocha odporuješ. Píšeš, že práca je fajn, ale na druhej strane Ti idú na nervy pacienti. Nie je to náhodou tak, že práca zdravotnej sestry je hlavne o práci s pacientmi? Takže vlastne Ti, podľa mňa, práca zdravotnej sestry nevyhovuje.
Keď som si prečítala, aké máš pocity z ľudí, ktorí sú chorí, možno ustráchaní a Ty namiesto pochopenia im dávaš pocítiť, ako nesmierne Ti idú na nervy, zdá sa mi to hrozné. Ja by som Ti poradila, aby si naozaj to zamestnanie zmenila, kvôli pacientom, aj kvôli sebe. Držím palce, aby si našla prácu, ktorá Ťa bude tešiť

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Nuž moja priateľka bola zdravotná sestra na JIS detského odd, po čase tú prácu nechala, ale skôr zdôvodu, ze tam zomierali malinké deti a už na ňu prechádzala citová otupenosť aj do súkromia.

Zamestnala sa najprv ako opatrovateľka pre Katolícku charitu ale v tíme je jediná zdravotná sestra. Je tam druhý rok a vždy mi vraví, že by tú prácu nemenila. Áno, samozrejme, ak predpokladajú niekde úmrtie, tak ona ide do terénu, ale zas má svoj obvod, obíde si starkých. Rada ju počúvam, má tam kľud, starkí sú viacmenej v pohode, všetky tie neduhy, ktorými trpia nie sú dôvod na nejaké duševné rozhádzanie, jedine ak majú pripomienky najbližší príbuzní, tak to rieši riaditeľka centra. Konflikty akéhokoľvek druhu cez ňu neprechádzajú. čiže ona sa venuje len ten svojej práci, raz za nejaké obdobie majú naplánované na tri dni niekde v lesoch duchovné cvičenia, verímm, že aj to treba.
Kedysi keď začínala, vždy vravela, že starý človek jej strašne odoberá energiu, neraz sa stalo, že som ju našla na lavičke sedieť, a že tam sedí aj polhodinu, že úplne z nej ten klient vysal energiu. Ale zas sa postaví a ide ďalej. A teraz je veľmi spokojná, krásne vraví o svojej práci, rozpráva mi o "klientoch"...no a samozrejme, katolícka charita...čiže mladá žena pracuje za minimálnu mzdu. Plus sa vyškolila cez grant na masáže a zahrňujú do postupne do projektu pre starších seniorov. To už neviem ako prebieha.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem veľmi pekne za odpovede, no je to aj o tom, že aj ja mam svoje osobne aj zdravotne problemy. Predtym som pracovala inde v inom meste/tam som problem s pacientami nemala/ a teraz som sa prestahovala do ineho mesta /vydala som sa/ je to ina mentalita su tu nervoznejsi ludia a mozno mi len treba zvyknut a nepripustat si to tak. Predtym som problemi s ludmi nemala. No co sa tyka mojej ambulancie mna bavi praca pichat inejkcie chystat material a tak ja chapem aj tych ludi ale tiez nemozem za to ze ked pride niekto 10 min pred koncom ordinacnych hodin a vyvresti sa na mna lebo lekarka ho uz nechce zobrat alebo sa uz nema kde zapisat a ked mu slusne navrhnem alternativu ze objednam a tak tak mi odpovie ze mi na to moze nasr... tak jasne ze ma to vytoci ked napriek slusnosti mam taku odplatu. Ono ja sa snazim zacinat s usmevom len oni nie a zas to nie je taka ambulancia zeby umierali je to taky normalny odbor nie su zas az tak chori.... no kazda praca ma svoje pre a proti mozno je to preto ze som v novej praci a s novymi ludmi z ineho mesta a treba mi zyknut a mozno preto, že mi umrelo dieta a tiez potrebujem cas sa z toho spamätat a bojim sa, ze ked budem tehotna tak sa mi nieco pre nervozitu ludi stane a momentalne asi nemam na ludi naladu.... dakujem velmi pekne za dopovede a prajem pekny zvysok dna :)

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Milá Jessica999, nie si sama, kto ma ten pocit, ja tiež pracujem s ľuďmi, som, alebo snažím sa byť stále milá, a ono sú ľudia, ktorí ťa vytáčajú, ale aj mňa. Ale ako píše naša geo....len to sa ťa môže dotknúť, čo si pripustíš. ja mám v práci skoro každý deň stresové situácie, ale snažím sa ich zvládať a to tak, že keď prídem domov, robím veci, ktoré ma bavia, varím, čítam, venujem sa rodine, alebo len tak idem niekde na prechádzku. Svoju prácu rob najlepšie ako vieš, ale ľudí/pacientov si nepripuštaj k telu, dá sa to, chce to čas, ale pôjde to. Ja sama sa to učím asi celý život, nie je to ľahké, ale....Držím palce, aby si sa to naučila čo najskôr.