O tom, ako prišla zima a sýkorka nám chcela tričko zožrať

Milujem domáce práce typu pusti práčku. To je tak ukľudňujúce, lebo kým sa práčka točí, vrčí, špina na bielizni nekompromisne sa púšťa (občas aj nie) a prací práčok zúrivo robí bublinky, ja si urobím kávu, pustím NM a kuknem čo nové. Bez výčitiek svedomia, že to či ono by som v domácnosti mala teda mohla urobiť. Však robím. Periem.

Hoci rada dávam prať a púšťam práčku, k vešaniu mám trochu rozpačitejší vzťah. V lete je to polahoda. Pokukám kvetinky na balkóne, otrhám uschnuté lístočky, zametiem smietko, vystrčím hlavu z balkóna a pozdravím fajčiacu susedu, potom tak labužnícky ponatriasam prádielko a poovoniavam tú čerstvosť opratej bielizne. Povešiam, využijem chvíľu pre samú seba...
Ale s blížiacou sa zimou, klesajúcou teplotou a stúpajúcim chladom si to už nevychutnávam. Klepú sa mi nielen ruky, ale aj zuby a chlad mi zalieza pod tričko ( však načo by som si sveter dávala, však ja len na chvíľu povešať potrebujem). Navyše v mrazoch mrazitých mi ihneď práska koža na rukách a niekedy práve opraté dávam ešte raz prať, čo na ňom krvavé šmuhy ostávajú.

A tak od neskorého septembra si odopieram radosť z vetrania sa na balkóne pri vešaní prádla, hryziem si do jazyka nad majstrovstvom vešania môjho manžela a som vďačná. Naučila som sa byť vďačná, že niekto ochotne preberie túto v zime a chlade pod kožu idúcu prácu za mňa. Občas mám tik a keď ma slabá chvíľa nájdem, tak náležite verbálne poúčam, ako nemal kraje trička zakladať a ako mal rukávy riadne uhladiť. A niekedy sa fakt neovládnem a vybehnem do tej zimy a drkotajúc prekolíčkujem pol šnúry a spokojná zaleziem do tepla. Ha! A bude po mojom!

Môj drahý pre pevnosť prichytenia zakladá okraj tričiek a tak ich vešia ( poraziť ma z toho ide), ale ja som rada, že to urobí niekto za mňa a prehltnem slinu rýpavosti a radšej sa idem zašiť k bavlnkám.

Až toť nedávno ... týždeň dozadu, stojím si ja v spálni, pozerám ako pekne mi to prádlo previeva riadny vetrisko, stromy sa nahýnajú pod jeho silou a tu ... sýkorka. Sedí si na šnóre s tričenkami ( však len počkaj, jak mi to okadíš), ponatriasa sa, poskočí na druhú šnóru. Chúďa, isto zimka jej je. Sledujem žlté brušenko, čiernu hlávku.... chutné to vtáčatko je. Len zrazu tá sýkorenka, začala rýchlo do nožičky si ďobať. Reku, asi má niečo na chodidielku, zlatíčko malé a dáva si to dole.
Zob zob zob.

Ty kokso, tá je nejaká divná. Podídem bližšie. Furt ďobe. Do nohy. Hľadím na ňu ... tuším by cvokára potrebovala abo čo, lebo samolikvidačné sklony som u sýkoriek ešte nevidela, nepočula, že by mohli mať. Podídem celkom blízko k oknu a tá mrcha mi vyťahuje nitku z trička.

Manželík môj zlatý, zavesil tričenko presne po prešitom okraji a ten ostal na šnóre ako nemé memento ( čo som hovcorila, že to nie je dobre?!!!) a lákal a mýlil chuderu sýkorku, ktorá si ju nebodaj s červíkom ako tá sliepka v Psíčkovi a mačičke od pána Čapka pomýlila a rozhodla sa ju vytiahnuť. Hmmm ... a mám nový design na tričku.
Takže dámy, toho roku bacha, zima bude tuhá.
Sýkorky už aj do tričiek sa púšťajú.