Kto sú praví priatelia?

Vraj najlepšie sú tie priateľstvá, ktoré sa uzavrú ešte v škôlke. Alebo na základnej. Také tie skutočné, čo vydržia. Netuším, do škôlky som nechodila a zo školy mi nejak priateľstvá neostali.

Ide mi skôr o to, kto je ten správny priateľ? Ten, čo príde s riešením na každý váš problém? Ten, kto vždy povie: "Neboj, bude lepšie. Pozri mojej švagrinej sa také stalo pred piatimi rokmi a takto sa z toho dostala. Toto musíš robiť, tam musíš ísť. Keď zmeníš v svojom živote toto, keď schudneš, zlepšíš sa v jazykoch, začneš na sebe pracovať, upraceš si v dome aj v živote tak to bude hneď lepšie......"

Tiež sa bojíte zdieľať svoj úspech s priateľkou, lebo už dopredu viete, že okamžite sa vám dostane lekcia o tom, ako sa darí jej samej, jej bratrancovi, jej deťom a vlastne celej ich rodine. Alebo ako vlastne úspech je len dopredu odmena za to strašné, čo vás čaká o mesiac, či zajtra? A že všetko musí byť vyvážené, tak teraz čakajte len rany osudu.... Lebo však jing a jang....

Alebo priateľ je ten, čo sa raduje s tebou? Nechá tvoj úspech patrične vyniknúť? A pri zlých správach ťa len jednoducho chytí za ruku a počúva. Nemá radu na všetko?

Vlastne potrebujeme od priateľov rady akokoľvek dobre cielené? Alebo nás tieto rady iba ubíjajú ešte hlbšie, skalia každú našu radosť?

A hlavne, sme my tými dobrými priateľmi? Alebo len radcami za každú cenu?

Komentáre

Však toto, tiež som nad tým rozmýšľala posledne ...,  asi by to malo byť viac o vypočutí, podpore ..., občas aj o rade, ale ponúknutej, len ako jedna z možností ...

zakopla som nedávno o nejaký citát, niečo v štýle, že dobrý priateľ ti do očí aj zlé veci povie, ale poza tvoj chrbát o tebe len pekne ... Hambím sa

Ja som tu skôr o tom, že veľa ľudí sa tvári, že sú tvoji dobrí priatelia. Aj ťa vypočujú. Ale len tak na pol ucha, lebo celý čas skôr rozmýšlaju, jak ťa prerušiť a zariadiť, aby si ty počúval ich a nie naopak

Lebo priznajme si, často potrebujeme len vypočuť. Posťažovať alebo ešte lepšie pochváliť sa. A nie je komu.

Rozumiem ...

Zistila som, že nemám priateľky Úsmev.

Také tie, čo by sme sadli na kávu, potrkotali, posťažovali sa, vymenili rady a skúsenosti.

Nejak mi to zo života vyplynulo. Neviem, nemám na to čas alebo čo.

Zato mám pár spriaznených duší. Úprimne povedia, čo si myslia, ak príde k nejakej tej situácií, ktorú potrebujem rozpitvávať. A ja niektoré veci potrebujem točiť hodne dlho dookola, kým mi ich hlava spracuje a nájde cestu z toho von.

A veru, máš hodne veľkú pravdu. Dlho som toto popisovala, ako charakterovú chybu - narcisizmus, keď niekto v rozhovore strhával všetkú pozornosť na seba ( a ja som tiež sa tak veľmi chcela pochváliť, že aj ja som niečo také zažila, nielen ona Veľký úsmev). Teraz už to beriem ako píšeš. Ľudia vo všeobecnosti o sebe radi rozprávajú. Spôsobuje mi to radosť, niektorých len tak účastne počúvať.

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok