Reminiscencia

Je to veru už 20 rokov od môjho dňa D. Nechce sa mi ani veriť, že ja už výročia počítať nemusím a moja polovička ráta už druhý rok odznova. Ale svadba to bola úžasná, fakt. Najskôr nás vytočila moravská babička môjho vtedy nastávajúceho, ktorá nám ako 89-ročná pricestovala na svadbu. Šli sme ju poctivo čakať k autobusu na stanicu, a tam nám moja budúca svokra dala cez informácie na stanici vedieť, že milá babička presvedčila vodiča diaľkového autobusu, aby ju vyviezol až na sídlisko a vysadil rovno pred domom. Potom v kuchyni chválila, aký má svokra krásne vynovený byt, aj to okno, čo si v kuchyni vybúrala... Povedali sme jej, že to je veľké neónové svetlo. Nato len skonštatovala: "Tož, ale je to pjekný..." V den svadby vypadla elektrika. 1. - ja som sa ako nevesta chcela dokulmovat svokrinou kulmou, zabudli sme, že nie je elektrika a pichli sme ju do zásuvky, nehriala a nehriala, moja mama stratila nervy, dobreže ma s ňou nevytrieskala a kričala, že som svokre pokazila kulmu. 2. - v tom chaose si moravská babička sadla aj potme na záchod a zaspala tam. Všetkých nás vystrašil nečakaný výkrik na celý byt - tož devečko, tady už su já! To si jej moja sestra sadla na kolená, lebo tam bola tma. 3. keď sme vybavovali svadbu, vzali sme jediný voľný termín, ktorý bol o cca 3 mesiace, lebo ďalší voľný bol až po novom roku, a tak som stihla otehotnieť, ale šaty som si skúšala hneď v začiatkoch, v deň svadby som si ich obliekla, zapli sme zips a šaty praskli. Mama sa rozplakala a volala otca - Poď sa pozrieť, čo sa stalo, čo ideme robiť? Otec je frajer - pozrel na mňa, a kľudný ako vždy sa spýtal: "Má aj nejakú pelerínu?" "Hej, má." "Tak ju do nich zaši." A tak ma do svadobných šiat zašili a bolo to fakt hrozné, musela som celý čas stáť vystretá ako taká lata, pelerínu som si nedala dole ani na úrade, môjho muža obišlo zametanie skla, ktoré nám pri vchode rozbili, lebo ja som sa nemohla ani zohnúť,aby som mu pridržala lopatku, takže sme to riešili opačne, ako býva zvykom, a bola som snáď jediná nevesta od neviem akej doby, ktorá sa prezliekla hneď po príchode na hostinu. No a po 4. - ešte pred odchodom na úrad som aj ja šla na WC. Vzadu na šatách som mala takú dlhú mašľu a tú som si - keďže stále nešla elektrika - obcikala, nevšimla som si, že som si šaty vykasala tak,že mi stuha spadla do misy. Takže sme ešte v rýchlosti prepierali stuhu studenou vodou a sušili vytieraním medzi dvomi uterákmi. Ale svadbu sme stihli a bola super. A aj náš spoločný život bol nádherný, ja som sa starala o domácnosť a o deti, manžel o ostatné ženy a svojich kamarátov, a takto sme si rozumeli nejakých 17 rokov, kým som ja nečakane pochopenie stratila, on tomu nechcel veriť. Ale keď si pri poslednej ženskej, ktorú som už nemienila tolerovať, našiel veci hodené pri kandliach jej bytu, pochopil, že to myslím vážne. Tak mu treba, musel byť rýchlejší ako bezdomovci, lebo nechcel povedať číslo bytu, kam mu ich mám doniesť, a ja som to nevedela. Iba náhodou sa stalo, že som viezla syna na tréning a naša zvyčajná cesta bola pre obchádzku zatvorená. A na tej obchádzke som zbadala naše auto parkovať tam, kde nemalo čo robiť. Čo z toho vyplýva – darmo budete pátrať a špekulovať. Keď príde pravý čas, dozviete sa, čo máte vedieť a podľa toho konajte.