Spoluziak

Spoluziak. A zaroven uzasny clovek, perfektny kamarat, s ktorym sa da rozpravat bez obav, na urovni a hlavne vzdy je o com. Je mily, nenarocny, nie je namysleny, ma strasne dobre srdce. Skratka clovek s velkym Č a takych ludi vela nie je.
Pozname sa uz nieco vyse roka (sme spoluziaci na gympli, 4-rocne studium, aktualne druhy rocnik). Ostatni ludia v triede ho tiez beru - niektori viac, ini menej. Ale tak to bolo vzdy. Tento chalan sa nikdy nehadal, nikdy na nikoho nepovedal ani pol kriveho slova. Je zabavny, sam zo seba si utahuje. V triede nerobi show a nesnazi sa zbytocne zaposobit. Totalny pohodak, kludas, vyborne sa uci. Je si vedomy svojej hodnoty, preto sa nespolcuje s istymi individuami, ktori by patrili do inej kategorie ako gymnazium, preto dava prednost ludom, ktori sice nie su najoblubenejsi, nie su to chalani, po ktorych sa hadzu dievcata, ale po hodnote moralnej im nic nechyba. Tym myslim nepiju, nafajcia, nedroguju, nepretriasaju najnovsie sex-zazitky ani ake porno kde videli. Je to stara trojka : Marek, Maťo a Bohuš. A ja mam to stastie, ze sa mozem ratat za ich kamaratku.
Marek - o tom je tento blog - na gym prisiel zo sportovej triedy z ineho mesta. Nadejny hokejista, ktory uz nezniesol tamojsi primitivny kolektiv.
A kde je problem?
Kazdy sportovec je vystaveny nebezpecenstvu zranenia. A to neminulo ani Mareka. Nebudem sa tu rozpisovat do podrobnosti... ma nieco s kolenom. Uz od minulej zimy. Trpel bolestami, ale nik mu nevedel povedat, co mu je. Bol u kadejakych doktoroch, vela vymeskal zo skoly. Ani jeden mu nepomohol. O stave zdravotnictva by mohol podat podrobnu spravu a ta by teda vobec nevyznela priaznivo...
Ak by slo len o fyzicku stranku, dalo by sa povedat, ze ta nie je az taka postihnuta ako jeho psychika. V skole sa to vzdy snazi zlahcovat, usmieva sa, zabava sa sam na sebe, ale to je len vonkajsa strana veci. Vo vnutri je to ine.
Z jeho reci je badat, ze sa velmi trapi a nieekdy uz takmer stracal nadej, ze sa nieco zlepsi. Ako to uz byva, takouto udalostou je postihnuta cela rodina a vselico tam zacne skripat. Lekari ho dokonca obvinili zo simulacie.
Ale zajtra je jeho den D. Ide na operaciu, ktora by mohla byt konecne predzvestou noveho zaciatku bez bolesti, trapenia a psychickej nepohody.
Lenze ak sa aj vydari (v co pevne dufam!), je jasne, ze sa nou vsetko nevyriesi ako mavnutim carovneho prutika. Bude musiet este tvrdo pracovat a barli sa tak lahko nezbavi.
Dnes sme mali spolu hadam najdlhsiu konverzaciu v historii. A musim povedat, ze nikdy som sa o nom nedozvedela tolko ako teraz. Vedela som, ze sa urcite trapi, ale nejako som to vzdy zahnala do uzadia, vzdy bolo nieco surnejsie ako on. Nikdy som nad tym skutocne nepremyslala, nikdy som mu skutocne nepomohla. Mozno je to preto, ze som sa nechala ucicikat jeho maskou bezstarostnosti, mozno som len arogantny egoista ci slaboch.
Ale dnes amm taky stav, prislo take rozhodnutie, ze mu musim uz konecne nejako pomoct. Prinajmensom sprijemnit mu Vianoce, na ktore sa tak netesi a ktore sa tak hrozivo blizia. Este neviem ako to urobim. Ale nieco urobit musim. Pre dobry pocit..zo seba samej. Ze aspon raz, jediny raz nieco spravim pre inych, ktori to potrebuju a zasluzia si to. Mozno to nebude dokonale, ale aj snaha sa ceni. A myslim, ze nech by som vymyslela uz hocijaku sprostost, potesilo by ho to. Lebo by vedel, ze na svete nie je sam, ze nanho ludia myslia, ze mu drzia palce a vedia, nie veria!, ze to vsetko bude opat ok, ze tento zly rok skonci a bude novy, krajsi, ze opat zasvieti slnko.
Takze: je cas konat! Drzte mi palce, vazeni!