Starý pán

Ten starý pán nevedel nič o pozitívnej energii. Nečítal o Feng Shui, o sile podvedomia, ani o meditácii.
Len bol a žil. Sám.
Manželka mu zomrela a on mal jedinú túžbu. Zaslúžiť si ísť za ňou.
Sedával v kresle pri okne a pozoroval život.O ten svoj, rovnako ako predtým o manželkin, sa staral príkladne. Bolo to pre neho úplne samozrejmé. Dostal život do daru, bolo jeho povinnosťou sa oň starať.
Každé ráno cvičil. Kým vládal dvíhal ruky, nohy sám. Potom si zostrojil na pomoc jednoduchú kladku. Po mozgovej príhode chodil popri svojom dome. Pomaly, pridŕžajúc sa steny. Desať metrov tam a desať späť. Za každého počasia.
Kým vládal, varil si sám. Roky sa stravoval rovnako. Denne, v pravidelnom čase pár orechov, strúčik cesnaku,krajček chleba, pohár kyslého mlieka, surová sezónna zelenina a ovocie. Na obed eintopf. Kúsok vareného hovädzieho s varenou zeleninou.
Mal krásnu deväťdesiatročnú tvár. Takmer nerozprával. Jeho oči a úsmev povedali úplne všetko. V jeho dome bol mier. Vyžaroval tak silno, že úradné osoby, ktoré ho prišli nečakane a rázne skontrolovať, či ozaj ten invalidný dôchodok potrebuje, sa rozpustili ako maslo na teplej hrianke. Nevedel, čo sú zač, nepočul, čo mu hovoria. Nemal načúvací prístroj. Širokým gestom ich ponúkol sadnúť si. Venoval im celú svoju pozornosť. Čisté, priame oči a úsmev, ktorý si odnášali zo sebou.
Do jeho domu sa dali priniesť pocity zlosti, urazenosti, trpkosti, beznádeje, ktoré sa hocikde trúsia. Ale nemohli v ňom zostať. Ani v dome, ani v človeku. Nedalo sa. Zrazu zmizli. Do nenávratna. Zostal len láskavý pokoj a múdrosť zmierenia. Bez slov. V očiach, v úsmeve a v srdci.
Starý dom už tiež dávno nežije. Kúpili ho a prestavali. Netušiac, aké bohatstvo zamurovali.
Zostalo pár drobností. Spomienok na dobrého človeka.