Na covid oddelení

Vstup pre covid pozitívnych, vstup pre covid negatívnych...výťah pre covid pozitívnych, výťah pre covid negatívnych...
Všetko pre covid pozitívnych označené žiarivou červenou, nemá človek šancu sa pomýliť...
Vypísať a podpísať tlačivá že ste si vedomí, že beriete na vlastnú zodpovednosť, že infekčný priestor...
Vydezinfikovať ruky, okuliare, čiapka, plášť, rúško, rukavice, keď neboli okuliare tak ochranný štít...toto všetko v negatívnej zóne oddelenia...niekoľko násobné pripomenutia že len na desať, najviac pätnásť minút...
Keď chytíte prvý raz kľučku od dverí do covid odelenia, netušíte čo vás čaká za nimi ale úzko pri srdci a strach je pre vás hmatateľný.
Tichá chodba, tak tichá chodba že rešpekt má svoj vlastný tieň...tak tichá chodba, že až vtedy vám dopne, že toto je trošku iné oddelenie...
Dvere do izby otvoríte ľahko lebo viete, že za nimi je váš milovaný príbuzný a vy ste ho nevideli už veľmi, veľmi dlho... "Nechám vás tu, nezabudnite, len desať, 
najviac pätnásť minút!"sestra skontroluje ležiacich na izbe a zatvára za sebou dvere...
Syčiaci kyslík v maskách ľudí, ktorí bojujú o život...ľudí, ktorí nevidia a neuvidia tvár, neuvidia úsmev...ľudí, ktorým nevidíte tvár, lebo kyslíková maska...
"Ahoooj oco!"
...slzy
"Ako sa máš?"
...vzliky
"Je ti dobre?Dobre sa ti dýcha?Dá sa ti dýchať?"
...pokýve hlavou že dobre, zakašle, lebo veď predsa ťažko sa dýcha...napriek kyslíku sa ťažko dýcha...
"No poď, ideme zaspievať kúúkulienkaaa kde si bolááá..."
...spieva.Hoci nerozpráva, za roky sa mozog naučil napodobňovať a on vie spievať...
Rozletia sa dvere 
- "Preboha čo sa deje?"
- "Nič sestrička, len spievame..."
- "Jeej, to vážne?No dobre, tak vás nechám, len som sa zľakla čo sa deje lebo na izbe je vždy len ticho..."
Ohlušujúce ticho.Oxymoron?Nie.Realita na covid oddelení.Ticho, ktoré dokáže vliezť pod kožu a zaškrabávať sa vám do tela, až do krvi...
A syčiaci kyslík v maskách ľudí, ktorí bojujú o život...
Pohladenie, pozdrav, už prešlo dvadsať minút a vy musíte ísť...nie, nikto vás nevyženie ale strach je silný...
Dodržať presný postup vyzliekania, dezinfekcia a ísť si pre veci do negatívnej zóny...
- "Sestrička chcem sa vám srdečne poďakovať za to, ako sa o otca staráte..."
Sestra sa ostane na mňa pozerať pár sekúnd až sa spýta - "To myslíte vážne?"
- "Áno, samozrejme že áno, otec je v čistej posteli, má čisté periny, je prebalený, aj podložku má čístú, izba je čistá..."
A to už so slzami v očiach mi sestra hovorí - "Bože, vy ste milá, nám tu väčšinou ľudia nadávajú, že nie je niekto oholený alebo má na perine malý fliačik..."
Aj na takom mieste, kde väčšina starých ľudí umiera, aj na takom mieste si niekto nedokáže uvedomiť, či to, na čom trvá, je určite to najdôležitejšie...

Rýchla cesta domov v aute, vyzliecť rovno do práčky a hneď pod horúcu sprchu...lebo strach.Lebo ste sa už pri covide dusili, lebo viete čo covid dokáže, lebo hoci plášť, čiapka, ruško, aj tak máte strach, lebo to bolo dvadsať minút...lebo si myslíte, že tá voda ten strach z vás zmyje...lebo vyplakať sa treba a v sprche vás nik počuť nebude...

Osem alebo desaťkrát som tam bola?Neviem.Viem ale že tri razy som tam bola na covid oddelení za oboma rodičmi ...

Mamka sa šla teraz skúsiť prejsť záhradou, ešte nevládze...

Otca mám doma v urne, zajtra pôjde do hrobu...