Májový dážď

dážď mi klope na strechu]
a v mojej hlave robí neplechu.
Plačem ja a čierne nebo,
roníme trpké slzy obaja,
nad láskou, ktorej zrazu nieto,
nad stratou čo nás opája.

Padajú kvapky v mojej duši
a moje srdce márne buši
a každý úder blesku bolí,
tú ranu, čo viac sa nezahojí.
Tá bolesť je tak zmätená
a moja duša dávno zblúdená,
stratená v temnom mori bláznov,
keď žiť sa nedá iba zo snov.

Chvejem sa a mám strach,
že šťastie čo je možno na dosah,
pre závoj z vody ani nezbadám,
a nájdem to čo vôbec nehľadám,
len chaos, zmätok, nepokoj,
čo vládne všade navôkol,
a možno iba v mojej duši,
kde sa dá pokoj ťažko tušiť.

Chcem lietať, chcem krídla,
A plávať s vetrom opreteky,
Mať iba čarokrásny výhľad
dýchať a vznášať sa naveky.
Zahodiť balvan z mojej hrude,
Uletieť tam, kde šťastie bude.
Bože, som dieťa, som blázon,
budík môj prosím nezvoň,
nech môžem snívať stále,
sny moje stratené a vytrvalé.