Zubné kefky,ktoré doslúžili aj u nás zostávajú ako veľké pomocníčky.To sa hodí na všeličo,napríklad na dôkladné vyčistenie topánok,kde sa to len tak ľahko "nedá".
Ja som tento týždeň konečne vyriešila podobný rébus.
Manžel kúpil chlapcom cereálne tyčinky,ktoré boli zabalené v takých krabičkách (škatuľkách?)-detských obedároch.Celé to bolo prelepené reklamným letáčikom,aká je to len výhodná kúpa 
.Tyčinky sú dávno zjedené,papier odlepený,len to lepidlo tam držalo,akoby tam malo zostať na veky.Všetko možné čo som s tým skúšala nezaberalo.Tak som ako posledné vyskúšala na vatu naliať mastné telové mlieko a pri televízii som krémovala obedáre 
,a čuduj sa svete pomohlo.Lepidlo povolilo,plastové zázraky zostali nepoškriabané ,len syn na mňa pozeral,že čo ma to napadlo,takto vyvoňať plastové škatule.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
,ale veď mi to ani spávať nedalo 
neboj nie si sama, ja aj ušijem,aj nohavice aj čokoľvek, len tie zipsy nešťastné. Akurát som teraz ukladala ( vrámci predvianočného upratovania) do vreca tiež dve bundy z ktorých mi malý stihol vyrásť, no nie je im nič, len ani jedna nemá zips:)
;bolo to dobré aj na otlaky a ešte koopec iných vecí ale hlavne, dostali sme sa za to na koncert (už si ani nepamätám koho) v Budapešti - ruskí spolužiaci môjho švagra robili biletárov a za pár fľašiek nás pustili dnu. Po koncerte sme sa presunuli aj s nim na internát, ruskí kamaráti sa hneď dali ochutnávať a veru uznanlivo kývali hlavami vraj óčeň charóšoje (no, my sme pili radšej niečo iné).
Ľudská vynaliezavosť nepozná hraníc. Nie že by to bol nejaký môj momentálny objav ašpirujúci na udelenie Nobelovej ceny, len som si túto skutočnosť toť pár dní dozadu zase raz pomerne intenzívne uvedomila. Pod tlakom blížiacich sa Vianoc som rezignovala a vrhla som sa strmhlav do víru aktivít z kategórie „mama na metle“ a tak som voľky-nevoľky vytiahla do boja spolu s pomocníkmi tradičnými i menej tradičnými.
Jedným z tých netradičných (teda skôr by som mala napísať pôvodne inému účelu zasvätených), ale napriek tomu u mňa konkrétne na jednej z najvyšších priečok stojacich pomocníkov pri šúrovaní je zubná kefka. Kam čert nemôže, pošle vraj ženu – a kam sa moje prstíky nedostanú (napríklad drážky dvierok od sprchovacieho kúta), tam nastupuje kefka na zuby. Preto tie vyradené veteránky u nás dostávajú druhú šancu (keď už nie sú vhodné do papuľky) v duchu hesla „Kde iné končia, my len začíname!“
Keď ma ale Kiska v sobotu poprosila, aby som jej (konečne) prešila zips na kabáte (pre jazykovedcov: vraj by to malo byť zdrhovadlo, ale ani predavačky v galantériách netušia čo po nich chcem, ak sa naň takto pýtam) a ja som zistila, že mi na túto úlohu nebude stačiť moje Ing. (rozumej: ihly, nite gombičky) musela som sa sama nad sebou pousmiať. Totiž – tomu zipsu vlastne nič nechýbalo okrem jedného jazdca a tak miesto prácneho párania a opätovného všívania nastúpili iní pomocníci – šroubovák (pre technikov – viem, že je to skrutkovač, ale ja to slovo nemám rada) a kliešte. No uznajte – tvrdiť, že sú to krajčírske nástroje – to by si asi väčšina ľudí začala ťukať na čelo. Napriek tomu, svoju úlohu splnili na sto percent a Kiske už určite nebude fúkať do kešene.
Tak si milé dámy dajme v rámci rozcvičky na tie „metlovské“ aktivity jednu rundu tipov – ktorá máte podobných netypických pomocníkov, ktorých pôvodné „povolanie“ je úplne odlišné od ich aktuálneho využitia?