Ach chlapi.....!

Zatiaľ ma vlastne prosí on sám, aby sme sa kvôli deťom mohli občas stretnúť, ako kamoši...to ale nemusí platiť potom, keď dostaneme štempel. Možno ale práve to, že skončíme skôr, ako by sme sa znenávideli, sa to môže podariť. Aspom by som si to priala. Vraj, keď budú deti veľké a nebudú ma už potrebovať toľko, potom ma bude brávať na hory, ako kamoš...mám mu to sľúbiť. Pochopíte toto niekto? Len s faktom, že ja začínam navý život so všetkým, čo k nemu prípadne možno raz bude patriť, to mu ešte tak moc nejde pochopiť. Ale vraj ma potom "na tie hory vypýta"...lebo pred svatbou a deťmi sme chodili spolu, len mne tú lásku zaplnili deti a nieje mi to ľúto, on to nevie a je z toho na nervy... To by som chcela vidieť Ani vo sne by som nepredpokladala takúto situáciu v akej som teraz. Je mu ľúto, plače, nespí, niekoľkokrát za noc ma budí, debatuje somnou 12 hodín denne....ale vlastne sa aj teší na slobodu....som totálne ....ani neviem čo...pomýlená? ...prekvapená, občas mám chuť sa na tom zasmiať....zažili ste niekto niečo také?

Jéj, to je pekné efi, keby to tak vyšlo aj u nás, trochu sa toho bojím, ale jasné, že by som si to priala. Ako vravíš, je neskoro na nový začiatok starého, ale ten nový život môžme začať rozumnejší o túto skúsenosť. Je to kopa rokov a ...máme deti. Vždy to bude ich tato. Vlasne by som mu priala ženu, ktorá by vedela pochopiť jeho slobodychtivú dušu...možno potom aj on pochopí, že mám rovnako právo aj ja byť šťastná a budeme sa vedieť stretnúť na kávu ako priatelia.....som rada, že to nieje len môj naivný sen, ale aj takéto prípady sa stávajú v skutočnosti. A nemusí byť rozvod vždy len strašiakom, hanbou a nedostatočnou snahou manželov. Poteší, že existuje aj iný pohľad na vec.

Ahoj Zuzi, takéto slová strašne potešia a pohladia dušu....chcem tomu veriť....pekný deň všetkým:-}

Ahoj Eli, tak mám pocit, že si v podobnej situácii ako ja. Len s tým, že niesi vydatá, nemáš deti a ja nemám milenca. (ale hádam sa mi neskôr nejaký pripletie pod nohy:-} ) Ide aj tak o tú otázku, prečo sú takí. Ten tvoj bol taký milý aj predtým, alebo si od neho musela pozornosť mámiť? U nás je to teraz ako v rozprávke. Muž sa s mojím rozhodnutím už trochu vyrovnal a chce aby som odišla. Dá sa povedať, že vidí v tom už aj tie pozitíva. Schudol, čo sa mu nijako nadarilo (je to taký 95 kilový chlapík, ale aj tak sympoš) a len sa s potešením obzerá v zrkadle, teší sa, že vlastne bude mať čas na seba a záujmy a nikto mu do toho nebude kecať, nebude sa sa musieť so mnou dohadovať o starostlivosti o deti...už sa z toho aj občas smejeme...neskutočné. Teraz sa so mnou chce stále rozprávať, mám pocit a sám to aj priznal, že sa znova zaľúbil....alebo čo. Točí sa okolo mňa, objíma ma, pomáha, vypisuje sms-ky ...jediné za 13 rokov vzťahu. A...to asi možno niekoho pobúri, alebo to nepochopí, aj sex má inú príchuť. Predtým to boli len 5 minútové sobotné rána....alebo vraj sa už pár rokov radšej "postaral sám", akoby mal somnou niečo rozoberať.:-/ Akokoľvek sa snažím, som z toho paf...a nemám to srdce ho trápiť. Hoci vie, že môj postoj to nezmení. To čo som ja chcela doteraz riešiť sa dožaduje teraz on. Večery trávime spolu rozoberaním čo sa dialo a prečo, netušíte, ako som nevyspatá... teraz to on vidí, ako to bolelo, keď ma odohnal, že ráno vstáva do roboty...teraz sa otvoril a úprimne priznáva, čo robil zle. Nezabudne však samozrejme dodať, ako obyčajne...ale aj ty si robila to a to zle, niesom až taký zlý len ja... Snaží sa, je iný, ako keď sme spolu začali. Jedna veta ma priam prekvapila: "Ja to musím rozoberať, aby som vedel, kde bola chyba a čo mám zmeniť, aby som si ťa mohol získať späť, alebo ak si nájdem inú babu, aby som nerobil tie isté chyby". Nič iné som si nepriala. Ani za kamošmi nejde, nepije a sám priznáva, že sa pijatiky musí zbaviť...celkovo vlastne prijíma moju predstavu o rodine. Sľubuje že sa zmení, že bude iný, lepší...a chvíľami mám pocit, že je to úprimné. Navrhuje mi, že nech odídem, ale nech ešte nepodávam o rozvod. Nech mu dám ešte šancu sa zmeniť a možno keď uvidím, že je iný, pochopím, že je on ten pravý. Vraj bude za nami chodiť, pôjdeme na výlet, vraj si "môžme občas aj šu...ť , vraj mám prísť občas aj k nemu..niečo urobiť, navariť, oprať...:-} ....to len na ilustráciu chlapského rozmýšľania. Nechávam tomu voľný priebeh. Pomáham mu s tou rozobratou strechou a nestačím sa čudovať s kým to žijem. V podstate je to muž a otec, akého si prajem....lenže teraz nič vážne neriešime. Robím si všetko tak ako predtým a snažím sa skôr jemu pomáhať. Už mi tak nezáleží na tom, že mi schne záhradka, či je navarená cez týždeň aj polievka, alebo či v detskej prekračujem hromady neporiadku týždeň. Je mi to jedno. Vo mne sa niečo zlomilo, rezignovala som a už mi na tom nezáleží. NO, a tu je tá otázka....Bude/bol by tento stav trvalý? V našom prípade sa to opakuje už druhý raz, po dvoch rokoch od môjho prvého "úteku". Ten bol ale v prostred strašnej hádky a z urazenej hrdosti. Moje rozhodnutie vznikalo veľmi dlho a je pevné a myslím, že preto to s mojím mužom spravilo zázraky. Sám vraví, že toto bola taká facka od života, že sa zobudil. Teraz ho vrajpriťahujem viac ako inokedy, keď som taká vyrovnaná. Lenže ako jemu zo srandy opakujem....ale já tě znám Irenkooo...já s tebu žiju... rozum mi stále vracia tie zlé obrazy a nemožnosť dohody medzi nami. Áno, teraz sa snaží, lichotí mi jeho záujem, ale poznáte baby prípady, kedy sa človek otočil natrvalo o 180 stupňov a ostalo to tak? Aby sa z egoistu stal pomocník a pozorný manžel...to sa mi nezdá. Jedna kamarátka psychologička mi raz povedala, že budem mať problémy v živote, pokiaľ si nezložím ružové okuliare a neprestanem si všetko idealizovať. Priznávam sa dobrovoľne, moje presvedčenia sú otrasené a možno aj preto ma ešte občas dokáže zviesť. Je len chlap a je len ženská a náš problém nieje v tom, že by sme si boli nesympatickí.... . Ale keď sa pokúsim si predstaviť, že ďalej ostanem žiť s ním, znervózniem a moje správanie sa zmení. Ostala by zo mňa zatrpknutá, zamračená a nervná ženská. Teraz som k nemu milá a pomáham mu ešte, lebo mi je ho tak trochu ľúto. Ľútosť ale nemôže byť základom novej lásky. On je skalopevne presvedčený, že sa raz k nemu vrátim, že pochopím, že ma miluje...typické...ale "dokazuje" mi to aj tým, že či si uvedomujem, koľko ho bude stáť peňazí chodiť za deťmi 50 km. Takéto poznámky ma presviedčajú, že človek sa vo svojej podstate asi nikdy nezmení celkom. Záleží len na situácii, ako vie svoju povahu trochun "priškrtiť".
Tak som sa trošku rozpísala. Chcela som tým Eli povedať asi toľko, že sa musíme asi obe dívať na to, akí sú tí naši v skutočnosti, keď sú sami sebou a či to je to pravé, čo od života očakávame. Lebo vzťah je o tom, tolerovať toho druhého takého, aký je. Keď strácajú blízku osobu, milenku, kuchárku, práčku, upratovačku a v mojom prípade aj pestúnku detí, snažia sa biť, lebo im ide o holú existenciu. Vtedy vedia povedať aj milé slovko, aj pochopiť, vtedy oni vedú monológ o dôležitosti pochopenia a načúvania vo vzťahu....ale keď sa tá situácia zmení a oni majú svoju pohodku a istotu, nieje dôvod sa snažiť. Vtedy je lepšie, keď sa o seba postaráme samy. ČESŤ VŹNIMKÁM...Ja to vidím takto. A aj ty by si si mala pekne v kľude trebárs naozaj aj na papier napísať všetky pre a proti. A asi nieje najlepšie brať do úvahy len tie pekné a bezproblémové dni. Nie zabudnúť na ne, ale kvalitu vzťahu tvorí schopnosť riešiť rozdielnosti v názoroch, konflikty a nedorozumenia. My sme si s mužom pri jednom s tých polnočných rozhovorov na jeho návrh začali hovoriť, čo si na druhom vážime. A veľmi ma prekvapilo, čo som počula. Keď som chcela byť úprimná, trochu som sa zahambila, že som spomenula v podstate len náš relax. Vtedy mi trklo, že naozaj, keď ide o niečo vážne, musím sa spoliehať sama na seba. Dobre ti to povedala aj mamika, že pokús sa všímať si správanie oboch tvojích chlapov práve v ťažších situáciách, kedy sa treba o niečom dohodnúť, alebo niečo vybaviť, alebo spoľahnúť sa. Pekné výlety to potom nezaplátajú, keď sa nemôžeš o človeka oprieť, keď nemáš práve najlepší deň. Eli, dobre sa zamysli a počúvaj srdcom. Počúvaj iba seba, iba tvoje srdce ti dá odpoveď a naozaj máš šťastie, že si dostala šancu si takto prehodnotiť vzťahy pokiaľ nemáš deti. Inak to mi nieje jasné, prečo nechce tvoj drahý deti, ak som to dobre pochopila. To tiež o niečom svedčí...tak držím päste a ver, že akokoľvek sa rozhodneš, musíš byť presvedčená, že je to to najlepšie rozhodnutie a radovať sa z toho. Nič si nevyčítaj, lebo sa budeš točiť stále dokola, ty máš právo na láskua niesi povinná sa prispôsobiť situácii, ktorá ťa nenapĺňa. Máš voľné ruky a žiadne záväzky, tak z toho nemaj strach, a načúvaj a pozorne sa dívaj, kde je tá skutočná láska. Prajem veľa šťastia...

Ďakujem MM, si zlatíčko ako mi hladíš dušu. Toto teraz potrebujem často počuť. Som z tých, čo majú sklon si veci v živote vyčítať, ale snažím sa to zmeniť. Nechcem nikomu ublížiť, ani jemu, ani deťom...proste ja musím....a verím, že je to tak správne a dobré pre všetkých. Každý si zaslúži dobro, chcem ho pre druhých, ale keď myslím na seba, cítim sa zle. A to sa otočí potom úplne opačne. Odnesú si to deti, priatelia..aj drahý. Pochopila som, že najprv musím byť ja šťastná, aby som mohla dávať lásku druhým....lenže pri mojej povahe príliš všetko rozoberám a cítim sa za všetko zodpovedná...A Mirka, ty vieš čítať z hviezd? Prečítala by si mi niečo o nás dvoch?

Booožinku Mirka, ty si ako med. :-} Nech ti takéto slová život stokrát oplatí. Napísla som ti, tak mi trošku priblíž tú moju zamotanú povahu, snáď mi to pomôže naozaj postupne nájsť samu seba....to je asi ten cieľ, prečo sa to všetko okolo mňa deje. Prajem pekný deň...

Ahoj Eli, tie dni bezradosti poznám...klikanie hore dole a čakanie na spásnu myšlienku. Mám to zčasti za sebou, ja už mám svoj smer, ale ešte takéto dni chodia a vtedy musím samú seba presviedčať o správnosti všetkých svojich rozhodnutí a konania. A rozhodovala som sa dlllho, možno aj pár rokov, kedy mal muž tú svoju šancu. Pred asi polrokom, ak nie viac, som mu aj povedala, že takto uvažujem a nech mi pomôže sa rozhodnúť pre nás a napraviť to nepodarené.....a nič. Išlo to k horšiemu. Teraz to priznáva, že ma mal počúvať a vnímať moje s.o.s. a nie pokladať to za ženský vrtoch, alebo PMS, alebo iný húl, ako on vraví. A čo mi pomohlo? Nemôžem tvrdiť, čo konkrétne. Všetko kúsok. Boli sme aj v poradni, to si mala vidieť, myslím že tá pani psychologička len krútila hlavou, akú spŕšku obrany a tých ...VEĎ AJ TY! videla a povedala, že máme každý iný pohľad na život a rozdielne hodnoty a úroveň potrieb. Nejakého toho psychológa naozaj skús, alebo manželskú poradňu. Nevyrieši ti to problémy, ale možno sa dozvieš niečo, čo si doteraz netušila o sebe, o mužovi a aj o tom vašom spoločnom. Ak nie pomôže ti aspom poznať, aká si ty a čo ti v živote chýba, alebo vo vašom manželstve. Nieje to nič čudné v dnešnej uponáhľanej dobe. Alebo začni niečo čítať, knižku myslím, o ženách, o vzťahoch, vrelo odporúčam niečo od Barbary de Angelis, nikdy nevieš, ktorá myšlienka bude tá spásna. Ver na svoju intuíciu a choď do kníhkupectva a siahni po niečom...mne sa takto do rúk dostalo veľa knižiek, ktoré dnes schovávam, ako poklady, čo mi mnohé dali...a náhodou. Musíš sa v prvom rade upokojiť a dať si v hlave myšlienky dokopy, usporiadať ich. A načúvať aj druhým ľuďom. Vykašli sa na tých, čo ťa poučujú o tom, čo robíš zle. Nebav sa s nimi o tom. Rozpovedz to len tomu, kto ťa chápe a podporuje. Ostatní majú svoj život a nežijú ten tvoj. Niekedy niekto celkom nezainteresovaný povie niečo, čo celkom zapadne do tvojej dilemy. Mne sa to tak stalo....V najhlbšej depke a celkovej rezignácii z neriešiteľného problému som stretla mužovu tetku, ktorú vidím tak dvakrát do roka. Nevie o našich problémoch, tak ako nikto z nášho okolia pomaly, a len tak medzi rečou o svokre, varení a práci povedala vetu: Drahuška, ty sa staraj len sama o seba, hlavne o seba, ty máš ešte maličké deti a tie ťa potrebujú, Ty si nemôžeš dovoliť prísť o rozum, kvôli nim. Netuším v akej súvislosti to ani povedala, lebo nemám vo zvyku vešať takto vzdialeným ľuďom svoje problémy na nos, hlavne na dedine, ale tú vetu mám hlboko vrytú v duši a často mi pomáha. Po čase som ju stretla znova, už sa k nej čosi donieslo o našich nezhodách a zas mi povedala: keď sa rozídete, on to potom pochopí....a to vieme o rozvode len my dvaja. To som ti tým len chcela priblížiť, že všetko je o náhodách, len musíš veriť, že život ti tú správnu cestu ukáže. Skús sa upokojiť a načúvať všetkému okolo seba. V tom má Unbelami pravdu...múdry človek sa učí na cudzích chybách. Stále si vrav, že sa rozhoduješ správne, akokoľvek sa to druhým nezdá...je to tvoj život a ty si za neho zodpovedná a LEN ty. Kto bude chcieť, pochopí, kto nie, nemusí ťa to mrzieť, lebo aj tak ho nepresvedčíš a tiež má na taký názor právo. Môj smer definitívne odklepla návšteva numerologičky, kam ma poslala sestra, lebo sa už na mňa nemohla pozerať. Povedala mi, že sa v živote raz budem na 100% rozvádzať, pretože my nepatríme k sebe, ale záleží len na mne kedy skončím toto trápenie. či teraz, kým máme obaja šancu na nový, lepší život a deti sú malé, ľahšie sa cez to prenesú, alebo o 10 rokov, utrápená a budem to vysvetľovať puberťákom...Moja karma je v niečom celkom inom. A ešte dokonca, že tým pomôžem môjmu mužovi stať sa lepším človekom. Zhoda náhod to chcela, v ten večer prišiel domov pred polnocou v STAVE totálneho delíria, lebo čosi s chlapmi v šenku riešili a chystali sa kohosi ísť zbiť na smrť....tak som sa odsťahovala k deťom do izby a začala si plánovať nový život. Verím, že u všetkých to takto môže fungovať, život ti do cesty stavia prekážky a rôznych ľudí, ale ťa aj nabáda na tú správnu cestu....treba fakt počúvať tú intuíciu. Napísala si si už ten papier s kladmi a zápormi oboch mužov vo vzťahu k sebe? Sprav to a uvidíš, čo uvidíš. Predstavuj si, čo by bolo keby..., do detailov, ale bez ružových okuliarov a ak to ide bez citov. Obe varianty. Či budeš spokojná a čo ti prinesie aspom v náznakoch ...tá, alebo tá možnosť. Nájdi aj ty v sebe tú silu, niesť zodpovednosť za svoj život. Vytvárame si ho sami, preto je veľmi dôležité veriť, že sa rozhodneš správne, hovor si to hoci aj nahlas, presveč sa o tom a riešenie k tebe príde. Držím päste a napíš, čo máš nové, ako sa teraz muž správa?

Tak poďme baliť kufre, Eli...:-} Ja už som čosi pobalila. Hoci idem "nafurt", nikdy neviem, kam ma život a ten vietor odveje. A vzduch to prečistilo riadne. Po vyhrážkach a plačoch sa u nás dejú zázraky. Mužík sa chce stále rozprávať, rozoberať, po nociach debatovať. Najprv to bolo skôr o tom, aby to pochopil PREČO, a to bolo ťažké, pretože práve tu sa prejavovala naša rozdielnosť pováh a ak som aj vysvetlila prečo, on to nechcel chápať. Potom prišlo obdobie vyznaní lásky a poukazovania na to dobré. Že veď si rozumieme...Bola som bombardovaná uisteniami, ako to už teraz bude fungovať....Keď ale sme začali rozoberať konkrétne konflikty, prišli sme na to, kde je kameň úrazu. Naše povahy a rozdielne predstavy o vzťahu. Jednému stačí jedno a druhému to nestačí. Mne na tom už tak nezáleží, ale môj drahý ma nepustí ani spať, kým s ním nerozoberiem aspom čo-to. Vraj to chce pochopiť, kde bola chyba aby to mohol zmeniť. Teraz je konečne trochu kľud a začíname sa baviť o tom, ako to všetko zariadime a ako sa budeme k sebe správať potom. Je to iné, kľudnejšie a nežnejšie než kedykoľvek predtým. Toľko pozornosti som nezažila za posledných 13 rokov. Teraz vidíme obaja, že hoci sa možno kdesi v kútiku srdca máme radi, nejde nám to spolu. Vždy narazíme do seba ako barani. A neustúpi ani jeden. Naozaj som vďačná za to, ako sme sa pochopili. A spolu si vravíme, že tuším najkrajší na našom vzťahu bol rozchod... . Nieje to normálne, ani bežné, ale nijaký vzťah nieje rovnaký ako druhý a aj prežívanie je iné. Takže sa mi balí dobre a verím, že ma čaká ten správny vietor. Konečne to tak trochu pochopil aj on. Hoci zo žiarlivosti máva ešte divné reakcie až mi naháňa strach (hoci nemá prečo...), ale pre deti je to takto lepšie. A trošku sa aj teší, že bude voľný...hoci vraví, že moje polievky mu budú chýbať.....
To len tak naokraj tejto témy, lebo stále som z toho paf......my sme vlastne zistili, že ako milenci by sme boli ideálny pár, ale žiť v jednej domácnosti nevieme.... Videl toto svet?

Ahojte babuľky, tak som sa odhodlala pripísať sem, čo nové po dovolenke. U nás je vlastne kľud, lebo ja si stojím za svojím s úsmevom a ako som písala, z môjho mužíčka je ideálny a nekonečne pozorný muž, manžel, otec a snažil sa aj milenec (to sa už ale vo mne trochu-dosť bije, hoci som mu to sľúbila). Snažím sa mierniť a nič nijako nevyšpičkovať do extrémov, aby bol môj krok pohodový a vyrovnaný, hlavne kvôli deťom. Je zaujímavé, že aj v horoskopoch som si to kde tu prečítala, celkom to sedí, len nie každý to tak vidí. Vraj to vôbec nevyzerá, že sa chcem rozvádzať....asi majú predstavu o brutálnom rozchode plnom kriku....Preto robím aj malé ústupky, ktoré nie všetci chápu...z blízkych. Napríklad víkend pri vode s deťmi, keď ma pekne poprosil, aby som mu ten posledný čas venovala, že si ma chce užiť, a on sa bude snažiť zmeniť svoje správanie a presviedčať ma o tom, že to bude iné...ak by to niekedy ešte bolo možné vrátiť. Moja odpoveď je zatiaľ taká, že si vážim, čo chce pre mňa spraviť, aj vidím, že sa snaží zmeniť, ale niesom v tejto chvíli schopná uveriť, že to bude trvalé a v mojom srdci už nieje toľko lásky k nemu...alebo skôr žiadna, aby som išla do toho risku. Chcem odísť. Poviem vám, mojím postojom som dosiahla všetko, čo si môže žena priať, ale mnou to pohlo veľmi málo, v duši mám pokoj a jasný cieľ. Hoci mi je ho trošku ľúto, ale no ľútosti sa vzťah nestavia. Iste sú ajchvíle, keď začnem pochybovať, alebo keď ma zachváti vnútorná panika, ale viem sa ako tak upokojiť a presvedčiť samu seba o správnosti svojho konania. Keby som ostala v tejto chvíli, sama by som sa ponížila a drahý by bol víťaz, že ma presvedčil a uznala som, aký je neodolateľný. A počítam, že aj patrične by mi to pripomenul po čase, ako to on vie...v tejto chvíli absolútne nemôže pochopiť, že som ostala do konca prázdnin a natieram mu krov na novej streche dechtom a podávam mu dosky, zatĺkam klince celá špinavá, keď vlastne odchádzam....mne sa to nezdá čudné, prečo by som ho mala nechať v štychu? Koľko môžem pomôžem, ale neostanem...
Tak len krátko k tomu, ako sa máme.
Zatiaľ ahoj a budem sa tešiť na nejaký riadok zese o vás, dúfam, že si všetky užívate prázdninovú pohodku.