Dreváky, Linda a ako to bolo ďalej?

Je paradoxom, že človeka si myslí, že v živote sa musia stať obrovské veci, ktoré mu ovplyvnia život. Tú jeho cestu. Že prídu, trúbiac fanfáry, všetko naokolo sa presvieti a my budeme vedieť, že je to TEN moment. A aj v živote prídu presne tie momenty, kedy nám v ušoch bije príbojovo krv, my vieme, že "už je to tady", niečo sa stane, niekam sa posunieme, ale v globály života zistíme, že to bolo len také nič, ako, keď vlak nabehne síce na výhybku, ale po pár metroch ho presmerujú na pôvodnú koľaj naspäť. A totálne na tie "veľké momenty" zabudne. A potom sa niekde vyskytne de ža vuuuu - a my si uvedomíme, že toto tu už bolo a takto sme to cítili.

Rovnako sa stalo mne, keď Kamila spomenula dreváky.

Predpokladám, že to tu čítajú ženy, čo v 80tych rokoch už žili. Takže, kto videl dokopy slová dreváky a Linda, tomu sa automaticky asi pripojili ďalšie pojmy. Dlhá sukňa, krátke vlasy, babeta a iiiiii ja (to mal byť pokrik z karate). Áno. Seriál Linda bol asi jeden, ktorý ovplyvnil jednu celú generáciu a konečne aj my - socialistická krajina, sme mali poriadne nervy drásajúci, emancipovaný seriál.

Konečne som mala dôvod milovať svoje krátke vlasy (lebo aj Linda také mala), konečne som ten chlapčenský look mohla na niečo zhodiť (to dospievanie býva taaaak bolestné) a konečne som vedela, kam môj život smeruje (bude zo mňa karatistka).

Na babetu som bola primladá. Tak som si povedala, že to skúsim najprv s karate. Ako krok číslo jedna bolo, kúpiť si dreváky. Nie pohodlné softtuch, odľahčené, vymakané botičky, ale pravé dreváky! Drevená podrážka, kožený zvyšok. Najlepšie biele, ale to bol nonsens v obchodoch dohasínajúceho socializmu vtedy. Či už nastupujúcemu kapitalizmu? A tak som mala drevené s hnedým prúžkom pribitý striebornými cvokmi.

Prvotné nadšenie vystriedala alergia na kov. Spodok pracky regulujúcu šírku topánky, aby aspoň ako tak sadla, mi vymaľoval po hodine na obe nohy futuristické obrazce, ktoré som sa rozhodla ignorovať. Lebo k vyrážke sa pripojilo niečo lepšie. Pľuzgiere. Otlaky. Pýtate sa ako môže mať človek zo šľapiek otlaky? No jednoducho. Otlaky totiž možno získať aj zospodu nohy. Lebo celý deň si nohu odierať o drevo je teda iný level mučenia. Ja by som nemohla byť Holanďanka. Okrem kyprého poprsia, ktoré my chýba, mám asi priveľa receptorov na nohách a teda radšej bosá ako dreváky. A tento pocit zostal dodnes.

No a ako som ja a karate dopadla? No s veľkým obdivom som dopozerala seriál. Sebareflexne som prijala fakt, že teda keď ani tie dreváky nemôžem mať na nohe, vyzúvať si nejaké tenisky pred pomyselnou obranou by nebolo efektné a tak som karate nechala tak.

S odstupom času zisťujem ako dnes, že mám dlhú sukňu ako Linda. Barefoot šľapky by sa dali považovať za podobné topánky - hlavne rovnako rýchlo ich ide vyzuť. Možno by som mohla znovu prehodnotiť fakt, či to s karate neskúsim. Ale našťastie .... našťastie už pozerám pri žehlení iné seriály.