(Fif)Lena mestská

... alebo ako sa na vás podpíše život v byte
 
Som dievča z predmestia. Dlho sme sa bili za to, že Zlatovce vlastne nie sú dedinou, čo ešte v čase môjho narodenia bolo a k Trenčínu nepatrili. Potom sa to nejak dostavalo, prilepilo a walla - na základnej škole som už bola "mešťanka". Lenže taká mešťanka, čo to niesla kus tak nejak divne a závidela deckám z paneláku a sídliska. - Teraz sa na tom smejem a ťukám si po čele, ale ono tuším aj na mňa ako decko platilo, že druhí majú určite lepšie ako ja. Tak minimálne schody nemuseli umývať každý týždeň a pred domom zametať.
Keď som sa po svadbe odsťahovali do vlastného bytu, zrazu to bol iný level. Síce neboli jabĺčka ráno na záhradke utrhnuté, ani vajíčka spod sliepky čerstvo znesené, ale bol blízko doktor, obchod, škôlka, autobus. A nejak viac času, lebo však okolo chalupy nebolo čo robiť. Ten pidipozemok s flákotom trávnika patril mestu a jediné čo sme na ňom riešili bolo povolenie výrubu polovysušených jedličiek, ktoré sa snažili cez balkón dostať do obývačky. Snažili sa vehementne a ten balkón im zavadzal, tak ho dávali po troche nenápadne dolu. Nenápadne dokým susedu netrafil.
Nuž tak ako povedala moja mama - stala sa zo mňa mestská fiflena. Mestská fiflena má čas chodiť na kávu do kaviarne, pre uhorky a zemiaky ide do Kau*u či Te*a a v Li*li kupuje muškáty na balkón, že aby aspoň deti vedeli, ako taká kvetina vyzerá. Mestská fiflena má čas riešiť kde je aká akcia (nielen v obchode), ale aj kultúrne podujatie a má čas dokonca tam ísť. Mestská fiflena má umelé nechty a rieši vehementne kaderníčku a last trends outfits, lebo však musí nejak vyzerať keď ide medzi ľudí a ona medzi tých ľudí v podstate ide vždy keď vystrčí nos z dverí - aj keď len smeti ide vyniesť. Mestská fiflena - alebo takzvaný paštikár - chodí v miesto víkendového riadenia domu a v záhrade do prírody. Zbalí si paštétu a dáždnik a ide. Mestská fiflena premýšľa úplne inak ako dievča z predmestia.
A časom sa tie zachodené chodníky z detstva v hlave zaburinujú, nejak sa tie neuróny či čo to je inak usporiadajú a vzniknú iné skratky a nové vzorce.
A potom sa presťahujete do domu a čudujete sa, ako ste mohli bez toho žiť toľký čas a ako ste mohli chodiť po 10 vajec do obchodu každú chvíľu dľa potreby, keď stačí kúpiť 30ks balenie, lebo sliepky aj tak nemáte, ale obchod je 20 minútová cesta plná dobrodružstva smerom tam a 20 späť. Niektoré tie vzorce a chodníky sa obnovia. Znovu vstávate ráno brutálne zavčasu, spať miesto tých sliepok čo stále ešte nemáte nenormálne skoro, chodíte často von a kocháte sa pohľadom na záhradku, vysvetlíte deťom rozdiel medzi motykou a čakanom, dokonca aj hrable už rozoznajú, vodáreň sa síce nenaučíte štartovať, ale však netreba vedieť všetko, stačí keď deti a manžel ovládajú. Kúpite si psa a riešite zrazu voliéru a dohryzený záhradný nábytok. Ale stále vám zostanú niekde skryté chodníčky v hlave, ktoré sa nestihli obnoviť.
A už si myslíte že ste znovu to dievča z predmestia, lebo sused na vás kričí mladá pani a suseda vám podáva medovku na presadenie, lebo tá jej jej hluší všetko naokolo - však nech hluší aj vám Veľký úsmev. Už je to znovu vaše staré ja, keď manžel rozpráva niečo o krušpáne, kríkoch a hortenziách čo by sme mali nasadiť pre dom a uvažujete, či nechcete vistériu a jazmín dokým ... dokým nejdete variť tekvicový prívarok.
Tak ako ja.
Prvý deň moje nadšenie nevšedné a spomienkový optimizmus zhatil nedostatok smotany. No hej - skončila v tom, čomu my familiárne hovoríme tiramisu. OK. OK. Kúpime na druhý deň. Na druhý deň síce už smotana je, ale cibuľka v špajzi sa tvári, že už dávno má po expiračnej dobe. S povzdychom si naložím ešte jednu porciu tiramisu a idem spať. Snáď zajtra - keď kúpim cibuľu. Aj obalované pečienky z receptu od Márie sa piekli len s cesnakom. ( A boli napriek chýbajúcej cibuľke fantastické.)
Ráno mi mama píše, že mi pošle ďalšiu dávku zeleniny. Ďalšiu cukinu, papriku a rajčiny. No a aj cibuľku ak chcem. Juj potešila ma - super! Nemusím do obchodu.
A zrazu sa zablýskalo a mne došla jedna vec - VŠAK JA MÁM NA ZÁHRADE TIEŽ VLASTNÚ CIBUĽU!!! Dokonca som z nej deň predtým burinu vyťahovala!!!
Ja som úplne na to zabudla, že aj z vlastnej záhrady sa dá niečo zjesť. Ale úplne.
Nuž čo už - ešte stále sú na mne znať známky fifleny mestskej. Ale viac a viac sa k životu prediera tou húšťou starých chodníkov dievča z predmestia.
PS - večer idem do záhrady na tú vlastnú cibuľu! A bude konečne tekvicový prívarok! HOWGH!

Komentáre

Veľký úsmevVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe vlastná záhrada je len an oprašovanie, teda opravujem na plevanie. v žiadnom prípade na konzum Veľký úsmevVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe

A do toho výbehu pre psa nenainštalujete radšej sliepky? Lebo neverím, že tam Zet umiestnite :)

Na sliepky je to malé. Ale ona tam býva, keď sme neni doma - škola, robota. Tam chrápe, až čakám, že jej padne strop na hlavu. Normálne zastrešené, podbité, z 2 strán protivetrové zábrany ... už len tepichy chýbajú (teda jeden na drichmanie má, ale to len taký malý). Musíme ju mať chránenú, keď sme neni doma. Však aby sa jej niečo nestalo kvetinke našej ľúbavej. Veľký úsmev

paráda

ja som sa ako fiflena mestská narodila...a vyzerá to tak....že sa to už nezmení

Mrkám

Keby si chodila so mnou do školy, strašne by som ti závidela. A v určité momenty - ako ten, že došla tá smotana, by som ti závidela zas Veľký úsmev.

Veľký úsmev

ja by som teraz na staré kolená chcela byť už fiflenou mestskou Chichocem sa, síce bývam v meste, ale v rodinnom dome a voľajako sily ubúdajú a robota neubúda Veľký úsmev

vsetko ma svoje plusy a minusy

ja si asi bývanie v rd predstavujem romanticky, ako sedkanie na terase :-)

 

Áno, áno - sedkanie na terase je. Sedím na len podmurovanom schodíku, lebo záhradný nábytok dodekorovala Zet, pod zadkom mám vankúšik, brieždi sa, vtáčiky spievajú, Zet si ohrýza na labe nejakého parazita a keď skončí zaujme ju aj moja noha a preventívne hryzká toho imaginárneho parazita tiež. Potom mi strčí ňufák do kávy, čo som si ju jak zmyslov zbavená neuvážene postavila vedľa seba, vyčítavo sa kukne pohľadom "A piškóty sú KDE?" a už s tikom čivavy vyštartuje k plotu. Je 4,20. Od 3,30 do 4,00 pri tom plote bol totiž ježko a ona mu štekaním bránila vstupu, lebo ho úplne paralyzovala. Kým som neprišla ja, lebo však pritom sa spať nedá. A potom som si povedala, že už ani netreba, lebo aj tak mi bude každú chvíľu budík zvoniť. Tak tak. Romantika. A to ticho na tú chvíľu vôkol seba ... ach .... a potom si všimneš, že treba tú terasu pozametať! Veľký úsmevVeľký úsmevVeľký úsmev

ÁnoÁnoTlieskam

Veľmi dobré:) Závidieť panelák... Ja neverím:DDD Vieš si predstaviť, že bývaš na dedine v paneláku? To je moje detstvo. Na dedine v bytovke. Nebola jediná, bolo to také malé sídlisko (stále je). Aj záhradu sme mali za bytovkou, aj v meste v záhradkárskej oblasti. Ale dom sme nemali:))) Ale malo to aj výhodu, lebo v tej bytovke bolo 6 rodín s deťmi v rovnakom veku, tak sme lietali okolo tej bytovky a bolo nám dobre. A  zlobu sme nemohli robiť, lebo z každej strany nás mali pod kontrolou. Spredu a zozadu všetci a zľava jedny, sprava druhí. :DD

A zabudnúť, že máš záhradu a vlastnú cibuľu? Ak by ma zásobovala mama, tiež by som zabudla:) Od maminy je všetko lepšie:) SrdceSrdce

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok