Káva u našej Tonky,alebo Zbohom ostávajte...:O

Všetko začalo nevinným telefonátom s Aramanou.
A ako inak?... Úplne spontánne sme sa dohodli,že pôjdeme pogratulovať mladomanželom Tonke a Duškovi do Paty.
Ako poznám Aramanu,že všade chodí neohlásená,tak som ju poprosila,aby aspon Duškovi dala vedieť,že sa blíži pohroma v utorok. Aj dala.
A Duško jak dobrý hostiteľ a znalý pomerov s Aramaniným žalúdkom,vyhnal Tonku na nákupy a medzi rečou on - mäsožravec nahováral Tonku,aby kúpila karfiol,že by si dal na obed. Myslím,že aj ked si ho Tonka naša zobrala po šestnástich spoločne prežitých rokoch,natoľko ho pozná,že sa začala vypytovať,prečo práve karfiol..Kým jej nedocvaklo,že návšteva sa blíži...A nie hocijaká.
Ráno som len,len stihla rehabilitáciu,bo Aramana už čakala na mňa na streche obchodného centra.
Cesta bola úžasná.Nááádherné počasie,z huby sa nám len tak prášilo. Prebrali sme politickú situáciu,referendum,frajerov,všetky choroby,rodičov a aj finančnú situáciu. Úžasná cesta.
Ked sme vystúpili z auta pred domčekom Adamcovcov,ja som vzala do ruky flasku,Aramana kytku,chytili sme sa per pazuch a na gangu predo dvermi sme im zanôtili dvojhlasne odobierku. Krásne tóny piesne "S Bohom ostávajte,mamičkine prachy..." sa niesli celou Patou a kto náhodou nebol v robote,určite má doživotnú traumu. My dve sme spievali,vlčiak zavýjal. Falošnejšie to už nešlo.....
Ale zasa tá radosť v Tonkiných očiach....a radosť v Duškových očiach....stálo to za to...!!! Strašne pohostinní ľudia sú to. Ale to neznamená,že sa tam hned zajtra nasáčkujete!!!
Návšteva úžasná,Aramanine otázky typu aká bola svadobná noc a či sa podarila,kto všetko vedel o svadbe,hlavne kto nevedel..a tááák...nemali konca kraja.Na obed bol vyprážaný karfiol,bo Aramana mäso neje,my s Duškom sme dusili mäsisko...Proste sa nám to minulo a bol čas ísť domov.
Teda Tonka chcela,aby sme ešte ostali,ale veliteľ voza Aramana zahlásila,že odchod!..Bo jeden nikdy nevie,čo ho cestou môže zastihnúť!
Slniečko krásne ešte svietilo,ja som oznámila mojej starkej,že o hodinku a pol som doma a vyrazili sme.
Znova sme pretriasali piate cez deviate,šak sme sa aj dlho nevideli,ked po hodinke cesty mi Aramana s kludným hlasom a troška vytreštenými očami zahlásila,že už pol hodinku ideme na výpary,bo nedotankovala.
Ja som si aj všimla,že jej palubovka nejak divne svieti,bliká,ale myslela som si,že to nastavila do rytmu tých reperských pesničiek,čo ma s nimi nivočí furt,ked ma niekam vezie...A ono nafty nebolo!!!!
Vravim jej,zlatik moj,za chviločku bude pumpa,len sa snaž rýchlejšie a dojdeme...
V duchu som ďakovala Pánbožkovi za každý úsek cesty dole kopcom,bo som ju presviedčala,že pumpa je za rohom.
Nebola. Skapal pes aj Aramanine auto.
A tak neostávalo nič iné,len zastaviť....a to sme ešte v rýchlosti,skoro bez motora odbočili na výpadovku smer Ostrá Lúka a ostali sme stáť pred železničným priecestím,aby sme nezavadzali na dialnici. Šak keby už nebola tma,mohli sme ísť kuknúť domček Adely Ostrolúckej,múzeum...
Aramana okamžite situáciu riešila tak,že si skoro dve cigarety napchala skoro aj do nosných dierok od nervozity. A to mi stihla ešte oznámiť,že odťahovka stoji do dvoch tisícok!!!! Mama moja!!! Už som sa videla jak telefonujem do nebankovky a žiadam o úver!!!
Čo Vám poviem,chvílami nás prepadal taký rehot,že sme lapali po dychu a chvílami by nám nebol ani zastrúhaný vlas vopchal..ved viete kam..
Ale kedže som majster krízových situácii,kým Aramana mrzla vonka a nadávala bo jej došli ešte aj cigarety,ja som si prehrávala v hlave mená všetkých mojich žijúcich aj nežijúcich frajerov. Šak niekto sa musí nájsť,čo nám dovezie tri litre nafty!!!
A aj som ho našla. Bratov kamarát Okrem toho,že ho zásobujem tortami,je aj náš skoro rodinný priatel...Až na to,že som ho dva roky nevidela
Stačil jeden telefonát a Miňo štartoval.
Úžasné bolo,ked sa spýtal do telefónu,aké máme auto. A my sme s Aramanou zborovo zakričali,že strieborné...! ...On chcel typ auta. No stres je stres...
No jak záchranár došiel...ešte nevyzlečený z lyžovačky. Fešáčisko jeden!
Len Aramana mala furt problém,že hanba...Jaká hanba??? Aj horšie sa mohlo stať..Ale videla som na nej,že by bodlo aj telefónne číslo na neho.. Akože do budúcna.
Ledva Miňo vystúpil z auta s bandaskou v ruke,hovorí: " Ajuška moja, / to ako mne tak pekne/,ale o pol kilometra máte pumpu!" Ma stálo námahy presvedčiť ho,že sme šli nie na výpary,ale len preto,že auto bolo rozfofrované na 150...a dalej to jednoducho nešlo. A on furt,že pumpa je minúta cesty....
A mal pravdu. Ledva sme vyliezli na hlavnú,po minúte pumpa!!
A tak sme natankovali,Aramana si kúpila hned dve škatule cigošiek z čoho musela hned dve vyhúliť,bo neverila,že sme to tak pekne uhrali.
Sadli sme do auta a tá trúbela bola ešte tak rozbitá z toho všetkého,že zobrala dva obrubníky hopom, mne cvakli moje štátne zuby tak hlasno,jak pasca na potkany...a ona v tom šoku netrafila na výpadovku z parkoviska !!!..Šak sme sa tam krútili medzi kamionmi jak koleso ščastia.!!!! No a rehotali sme sa,až nám slzy tiekli...
Tých zvyšných dvadsať kilometrov sa našťastie už nič nestalo.
Pekný výlet to bol. Určite pôjdeme Tonku pozrieť znova...Tak o pol roka...Určite s Aramanou. Bo s ňou sa nikto nenudí.
Akurát skontrolujem,či má natankované.