Dnes som strávila 3 dušetešivé hodiny medzi mladými dámami. Trkotali a korálkovali o dušu. Dnes som to "tetaaaaa" počula len s minutovou frekvenciou. Viac sa mi do uší a duše vkrádalo ich štebotanie.
Je fantastické vedieť ako jasno má 12 až 13 ročná mladá žena vo svojom živote. Vie koľko detí, aký dom, chlapa bude mať. Na akú školu a prečo (ktorá ju uživý a "vynáša" 
) o pár rokov pôjde 
. Nádherne jasno v blízkej aj vzdialenej budúcnosti majú.
Ak sa spýtate 14tky, čo ďalej, nervózne odpovie, že má ešte rok čas, aby sa rozhodla kam a prečo. Zvláštne. Čo všetko sa to udeje za tie cca 2 roky, kedy sa cesta života zahmlí a oni nevedia ako ďalej?
Kde sú tie žurnalistky, veterinárky, tanečnice či herečky? Zmätene klopia viečka a nevidia už na svoje sny? Zvláštne. Hádam sa už nepozreli svojimi mladými očami do reality.
Tak smutno mi ostalo na duši z jednej devy. Začína od septembra primu na 8 ročnom gymnáziu. Vraj sa tam veľmi neteší, lebo hodne spolužiakov zo základnej sa tam hlásilo a aj bude o 4 roky hlásiť. Ona po nich vraj netúži. S pýchou a hrdosťou rozprávala o sestre so Sprachdiplomom. O tom, ako študovala na bilinguálnom gymnáziu, aká je šikovná.
" A ty prečo tam nejdeš študovať?" jednoducho sa jej spýtala iná.
" Ja nie som taká inteligentná. Ja viem, že na to nemám."
Au. Zabolel ma prst, lebo sa mi sklenka v prstoch roztrieštila. A au, zabolela ma aj duša. Chcela som sa spýtať, že ako vie, kto jej to povedal. Miesto toho som si krvavý prst radšej strčila do úst a zatlačila späť tú otázku.
Obrali ju o sen?
Kto? Jej rodičia?
A či sama už v 11tich vie, kam jej sily siahajú?
Možno z nej mohla byť skvelá jazykovedkyňa, úžasná prekladateľka.
Možno si však ušetrila nejednu preplakanú noc nad učebnicami.
Možno. A možno nie.
Jednoznačne by som jej však nariadila snívať.
O tom, ako ju čakajú nedozierne možnosti, o knihách a slovníkoch z ktorých sa vynárajú ako z hlbín tie najfantastickejšie veci. O tom ako ľahko komunikuje bárs s Angličanom, Nórom či Fínom.
A možno to nebol jej sen. Možno jej sen je iný.
Rozhodne by sme si však mali každý dovoliť denne aspoň 5 minút snívať.
Každá. Bez ohľadu na vek, postavenie a holú skutočnosť.
Veď snívaním si tvoríme krajší svet. A čím viac snívame, tím sa sen stáva skutočnejším.
Snívanie povolené
reklama
reklama
reklama
Recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
reklama
máš pravdu a najlepšie na tom všetkom je, že snívanie nič nestojí
. niekde sa stala chyba, lebo našim deťom chýba sebavedomie a v živote to budú mať ťažké. mne trvalo 2 roky 
, kým som naučila svoju dcéru, že sa nemá báť snívať, má byť sebavedomá, ale nie drzá. hmmm... bola to drina, ale podarilo sa to. aspoň taký mám z toho pocit. od septembra začína so strednou školou a veru to nemala lahké, aby si ju obhájila, ale stojí si pevne za svojim rozhodnutím, tak snád nám to prinesie dobré výsledky v škole, ked bude študovať to, čo chce. aj tak si myslím, že nie je dôležitá len škola, ale istým spôsobom výnimočnosť študenta. inak by mnohé školy zapadli do zabudnutia a nemali by žiadne uplatnenie 
"niekde sa stala chyba, lebo našim deťom chýba sebavedomie a v živote to budú mať ťažké."
.
Lydia, ja si myslím, že ak dieťaťu chýba sebavedomie je to mnoho krát o tom, že ho jeho rodičia od malička neviedli k tomu, aby to zdravé sebavedomie mal. Ja som svojej dcére od malička hovorila, že je šikovná, múdra ..., keď sa jej niečo nepodarilo, nevravela som jej, že je hlúpa, nemotorná a neviem ešte aká (dosť často počujem ako rodičia svoje deti takýmito prívlastkami častujú). A z mojej dcéry vyrástlo sebavedomé dieťa, neskôr slečna, ktorá si ide za svojimi cielmi, má svoje sny a nemusela som ju zrazu učiť "byť sebavedomá", keď mala desať. Lebo s tým jednoducho prirodzene žila
Takže môjmu dieťaťu zdravé sebavedovie nechýba
hmmm..., ked tak znova čítam ten môj príspevok, tak máš pravdu, dal sa aj takto pochopiť
. radšej to vysvetlím, lebo teraz sa cítim, ako 100% nanič mama 
. nikdy som dcéram nepovedala, že sú neschopné, nemožné, nešikovné.... u nás sa chyba stala istou mierou v škole. nevieš si predstaviť, aké vedia byť deti kruté. deti, ktorým rodičia vysedávali po večeroch v krčmách a nevenovali sa im, kruto na seba pútali pozornosť v škole a moja dcéra mala problém sa s tým zmieriť. nevedela pochopiť túto krutosť, ohováranie, preťahovanie kamošiek zo strany na stranu..... ved si to predstav v puberte. bolo jej dosť ťažké vysvetliť, že nie každým rodičom na svojich deťoch záleží a že ked nemajú žiadnu pozornosť doma, tak si ju vynucujú v škole u detí, ktorým môžu ubližovať. podarilo sa to postupne, ale už od tej doby nechodila domov s plačom a vybudovala si v škole zázemie, ktoré ju uspokojovalo. a vlastne aj mna 
. mám manžela dve deti a z toho je jedno postihnuté a ver mi, že chválou nešetrím ani u jednej. obidve mi svojim spôsobom dokazujú, aké sú výnimočné a šikovné. staršia mi aj vela pomôže, ale musím povedať, že nikdy som jej ochotu pomôcť nezneužívala. v žiadnom prípade som deti nechcela vychovávať spôsobom teba mám radšej... u nás doma to bolo tak a ver mi, že je to tak aj teraz. nie som z toho zatrpknutá, len to občas zabolí. 
a konečne som na seba PYŠNÁ, že si viem poradiť a vyriešiť nie vždy najlahšie situácie v rámci našej malej 4 člennej rodinky.
Záver: nanič mami, budte na seba pyšné a nehanbite sa pochváliť
Veď snívaním si tvoríme krajší svet. A čím viac snívame, tím sa sen stáva skutočnejším.
"A dnešné deti ? Vieš , Lenka , rodičia v prvom rade by mali prispieť k tomu , aby ich deti vedeli snívať , aj s otvorenými očami "
Jamajka
"Vieš , Lenka , rodičia v prvom rade by mali prispieť k tomu , aby ich deti vedeli snívať , aj s otvorenými očami ." Presne
Nás oco učil od kedy si pamätám jednu vetu: všetko sa dá, len treba chcieť. A na chalupe s nami presedel veľa večerov pri ohni pozerajúc na hviezdy a rozoberal témy možné aj nemožné, podporoval naše snívanie a predstavivosť a vďaka tomu vieme so sestrou perfektne snívať 
A vďaka tomu viem, že tá veta, čo nás učil, naozaj platí. Takto nejak to chcem odovzdať aj svojim deťom (dúfam, že aj tým našim sa rodičia vydarili 
)
Mamamaťa, veľmi pekne si to napísala
- sny sú naozaj dôležité 
Lenka
Krasny blog... ja si ale pamatam, ze som nikdy nevedela, co "chcem byt" a neviem to doteraz
Aj ked moja mama so mnou nesuhlasi.. vraj som ako mala kazdy rok cestou do CR ku maminej kamaratke okukovala jeden dom a po navrate ho stavala z lega... kazdy jeden rok.. a tvrdila som jej, ze ked budem velka, tak taky dom raz budem mat a budem mat psa a velku zahradu, na ktorej si spolu s nimi budem davat kavu, lebo budu byvat v tom istom dome, len s inym vchodom 
(uz vtedy som bola chytra 
) a ze jej raz kupim krasny kozuch 
Dom nemam, zahradu tiez nie, psa uz nechcem, rodicia su daleko... a kedy sa tato detska realita stratila, neviem.. ja si totiz ani nepamatam, ze som ju mama, cez to vsetko, ze som si ju rok co rok stavala z lega...
no ja si zas myslím, že niektoré sú až prehnane sebavedomé a akosi sa zotiera čiara medzi sebavedomím a drzosťou.zdravím sebavedomím.
tiež mi na kupku minule tak zarezonovalo ked mamina na syna furt bez vysvetlovania, alebo aspon krátkeho komentára synovi len strelím ti jednu a pod. to sú také zahriaKNUTIA podla mna naškodu.
a porovnávanie medzi súrodencami na to tiež si dávam vždy pozor aj ked druhý je ešte mimi.
Ťažko povedať čím to je - ja si tiež tak pamätám jednu historku so snívaním ešte z čias, keď som robievala vedúcu v táboroch - ja už pomaly na konci VŠ (alebo dokonca možno aj po, lebo ja som bola fanatička a chodila som aj potom, keď už som bola zamestnaná) a také mladé, posledný rok ako pionierka, na rok sa chystala na strednú - že ona vraj si takú vybrala, aby to mala čo najskôr za sebou a mohla sa rýchlo vydať, že ona veru na vysokú v žiadnom prípade nepôjde, lebo to by určite zostala na ocot ....
No odhliadnuc od toho, že som sa jej hneď spýtala, či vyzerám že by som bola na ocot, tak som sa pýtala, prečo si myslí, že vydať sa je ten ultimatívny, najvyšší cieľ, čo by si v živote mohla a mala dať .... - nuž, na to už milá dievčina nevedela odpovedať ...
a mne to ešte dlho rezonovalo v hlave, ako môže moderná mladá baba považovať za vrchol svojich ambícií vydať sa v 18-tich - priznám sa, že na odpoveď som dodnes neprišla
adus, sú ženy, ktoré sú štastné ako domáce panie, manželky a matky. Napĺňa ich to. Kedysi mi to bolo také nesympatické, dnes sa mi to zdá pekné, aj keď mne to prirodzené nie je. To dievča možno tušilo, kde je jej miesto.
Beriem, ja som rozhodne jednou z nich, ale nie v 18-tich
Ďakujem za pochvaly a veru snívajte.
....amen.
ivet