Súcitná duša

Hoci sa blíži čas Vianočný, cítim sa nejaká unavená, už 6 rokov som nemala dovolenku, vtedy som bola naposledy pri mori, kde som sa predtým vždy úžasne zrelaxovala. Ale nechcem sa sťažovať, iba mi práve napadla jedna príhoda, na ktorej sa doteraz celkom zasmejem, keď si na ňu spomeniem. Bola som v Taliansku s dcérou, bolo samozrejme super. Hneď v prvý deň na pláži som bola prekvapená, koľko pláží je vedľa seba a že sú pooddeľované takými plotíkmi, lebo v Chorvátsku, kam sme predtým chodievali, som také nevidela. K jednému takému plotíku som sa posadila tam, kde pri mori končil, lebo dcéra hneď vbehla do mora, tak aby som bola blízko a samozrejme v strehu. O chvíľu ma vyrušilo akési buchotanie. Obzrela som sa a čo nevidím - z druhej strany plotíka stál nejaký muž v tmavých okuliaroch a bielou paličkou búchal do tyčky plota. Bolo mi slepého pána ľúto a vstala som, že mu pomôžem prejsť. Chytila som ho za ruku a ťahala okolo plota... "No, no, no signora," protestoval a o chvíľu som pochopila prečo. Spod ruky za chrbátom mu vykukol "zvyšok" bielej paličky - bol to slnečník a on si len vyklepával tyčku o plot od piesku.
No a potom pomáhajte niekomu... ))